Rozhovor s profesorkou Vitkovou z Fakulty architektúry a dizajnu STU, ktorá bude hostkou konferencie Férová akadémia.
Architektka Ľubica Vitková bude jednou z hostiek Férovej akadémie. Zdroj: archív Ľ. Vitková
Nakoľko sa zohľadňujú otázky rodovej rovnosti a inklúzie v slovenskom výskumnom priestore? Je prostredie vo výskume a v inováciách bezpečné a férové? Tieto aj ďalšie témy opäť otvorí konferencia Férová akadémia a jej hostky a hosť. Jednou z vážených hostiek bude aj architektka profesorka Ľubica Vitková, s ktorou sme sa pri príležitosti blížiacej sa konferencie Férová akadémia rozprávali o rodovej rovnosti v architektúre, o inkluzívnom navrhovaní, ženských vzoroch, ale aj o v súčasnosti často skloňovanom work life balance.
Podujatie Férová akadémia sa uskutoční 13. mája 2025 od 9.00 – 17.00 hod. v priestoroch Centra vedecko-technických informácií SR (CVTI SR) na Lamačskej ceste 8A a je otvorené pre všetkých, ktorí majú záujem prispieť k diskusii o rodovej rovnosti a inklúzii v akademickej oblasti. Na podujatie sa môžete zaregistrovať na tomto odkaze.
Stavebníctvo a architektúra sú stále doménou mužov, podiel žien medzi samostatne zárobkovo činnými architektmi na medzinárodnej úrovni je len približne 20 percent. Nemecký portál Die Architektinnen, ktorý sa venuje aj otázkam rodovej rovnosti, píše, že „existuje mnoho dôvodov nedostatočného zastúpenia žien v architektúre. Zákazky sa zvyčajne získavajú v mužských sieťach a ženy sú v súťažiach štatisticky menej úspešné ako muži. Klienti a developeri majú predsudky a pochybujú o odbornej spôsobilosti architektiek. Ako vnímate vy situáciu v slovenskom kontexte?
Keď to porovnáme so situáciou na Slovensku, je to asi podobné. Približne pred desiatimi rokmi som robila analýzu – porovnanie počtu absolventiek a študentiek, ktoré pôsobia v komore architektov ako autorizované architektky. Číslo, ktoré spomínate, tomu približne zodpovedá.
Asi by som to rozdelila na architektúru alebo ženy, ktoré sa venujú vyslovene tvorivej činnosti a sú súčasťou architektonických ateliérov. Tam je situácia taká, že mnohé z nich majú autorizačnú skúšku, niektoré nie, ale v rámci ateliéru pracujú bez autorizačnej skúšky.
Čoraz väčší podiel absolventiek, ale aj absolventov nachádza uplatnenie aj v iných oblastiach, nielen v tej tvorivej.
Vnímam to tak, že situácia sa postupne zlepšuje. Mám možnosť to pozorovať ako členka skúšobnej komisie v rámci Slovenskej komory architektov. Architektky, ktoré si robia autorizáciu, ktoré dokonca pôsobili nejaké obdobie v zahraničí, prichádzajú späť na Slovensko. Sú veľmi úspešné, ich práce sú relevantné a nie je tam rozdiel medzi výkonom muža a ženy.
Výhodou našej profesie možno je, že čoraz väčší podiel absolventiek, ale aj absolventov nachádza uplatnenie aj v iných oblastiach, nielen v tej tvorivej, a to v oblasti vzdelávania, školstva, vedy a výskumu, ale aj v osvetovej činnosti. Sú aj súčasťou administratívnych pracovísk v rámci samospráv alebo dokonca relevantných ministerstiev. Oblasť pôsobenia je teda rôznorodá.
Vnímam to aj ako veľmi záslužnú a istým spôsobom aj osvetovú činnosť. Štúdium vytvára istú bázu na šírenie osvety a kultivovanie prostredia cez svoje okolie, ako aj vlastné deti. Ešte by som sa dotkla tvorivej práce. Často sa ženy, absolventky architektúry, uplatňujú ako interiérové dizajnérky. Venujú sa teda oblasti, ktorú dokážu zvládnuť samy alebo popri starostlivosti o rodinu.
Vystúpite aj počas konferencie Férová akadémia, ktorej cieľom je otvárať diskusiu na tému rodovej rovnosti a rovnosti šancí v slovenskom výskumnom priestore. Prečo je dôležité ešte aj v 21. storočí otvárať otázku rovnosti šancí a rodovej rovnosti žien pôsobiacich vo vede a výskume?
Táto otázka naozaj trápi časť vedkýň, možno v niektorých odboroch viac ako v iných. Niektoré inštitúcie sú dnes už mimoriadne otvorené a prajné k ženám výskumníčkam. K takej by som zaradila aj našu inštitúciu, Fakultu architektúry a dizajnu STU.
Dovolím si tvrdiť, že situácia je taká prajná, že výskum z veľkej časti realizujú ženy.
Dovolím si tvrdiť, že situácia je taká prajná, že výskum z veľkej časti realizujú ženy. V jednom období sme mali dokonca prím v tejto oblasti. Máme prodekanku pre vedu a výskum, máme veľmi úspešné vedkyne v oblasti teórie a dejín architektúry, pani profesorky Moravčíkovú a Pohaničovú, úžasný tím kolegýň, ktoré sa venujú univerzálnemu navrhovaniu, docentku Rollovú a docentku Čerešňovú, takisto situácia týkajúca sa obsadenia funkčných miest hovorí v prospech nás vedkýň.
Spomínali ste výskum v zahraničí. U nás sa takémuto výskumu venuje spomínaná pani profesorka Henrieta Moravčíková, ktorá pripravila celú sériu výstav Prvá generácia žien slovenskej architektúry, v ktorej mapovala diela týchto žien, architektiek (výstava je venovaná šiestim architektkám: Márii Krukovskej, Štefánii Krumlovej, Milici Marcinkovej, Viere Meckovej, Oľge Ondreičkovej a Lýdii Titlovej, ktoré prišli na scénu v prvej polovici 20. storočia, pozn. red.). Práve na ich veľmi kvalitných dielach ukazovala, že tieto ženy priniesli kvalitnú architektúru.
Vľavo architektka Mária Krukovská na sídlisku „Februárka“ v lete 2015, uprostred Milica Marcinková na dvore Detského diagnostického ústavu na Trnávke, vpravo Štefánia Krumlová pri škole na Metodovej ulici v Bratislave. Zdroj: CVTI SR. Foto: Olja Triaška Stefanovič
V Česku sa výskumu v tejto oblasti venuje pani Klára Dúhová, ktorá vydala publikáciu Ženy v architektúre. Vyzdvihuje v nej to spomínané široké uplatnenie žien v architektúre, o ktorom som hovorila: že sú medzi nimi kunsthistoričky, kurátorky, teoretičky, výskumníčky. Časť kolegýň sa venuje dizajnérskej činnosti, uplatnenie je teda široké.
Keď spomínate Česko… Česi majú významnú architektku, ktorá pôsobí v Spojenom kráľovstve v Londýne, pani Evu Jiřičnú.
Áno, máte pravdu. Pani Jiřičná je aj našou hosťujúcou profesorkou. Udelili sme jej tento titul, pretože je vskutku inšpiratívna, celý jej životný príbeh a aj jej tvorba. Práve ona je príkladom architektky, ktorá sa presadila predovšetkým cez interiér. Navrhovala londýnske interiéry, pre ktoré boli signifikantné skulpturálne schody v priestore.
V jej portfóliu sú aj významné architektonické diela, napríklad Hotel Josef v Prahe alebo Oranžéria v Kráľovskej záhrade Pražského hradu, čiže je aj autorkou takejto architektúry.
Svetoznáma architektka Eva Jiřičná. Zdroj: Wikimedia Commons. Autor: Lucy Vagner
Ako sa fakulte architektúry podarilo nadviazať spoluprácu s pani architektkou Jiřičnou?
Veľmi úzko spolupracujeme s pražskou fakultou architektúry. Často na pôdu našej fakulty pozývame prednášať významných architektov, či už zo zahraničia, alebo zo Slovenska. Vždy sa pri tom snažíme, aby to bolo aj rodovo vyrovnané, čiže pozývame úspešné architektky, ale aj architektov.
Mala u nás prednášať napríklad aj Zaha Hadid, žiaľ, to už nestihla (31. 10. 1950 – 31. 3. 2016). Prišiel už len jej partner, s ktorým pôsobila v jednom ateliéri.
Niekoľko ráz u nás prednášala napríklad holandská architektka Nathalie de Vries (Nathalie de Vries je holandská architektka, ktorá v roku 1991 založila spolu s Winy Maasom a Jacobom van Rijsom architektonický ateliér MVRDV, pozn. red.).
Keď už spomínam významné architektky. Máme úspešnú architektku, zhodou okolností moju menovkyňu, Táňu Buijs Vitkovú (Táňa Buijs Vitková je uznávanou architektkou v Amsterdame, pozn. red.). Pôsobí v Holandsku, kde má veľmi zaujímavé stavby.
Veľmi ma teší, že sa mladým architektkám v súčasnosti mimoriadne darí. Rada by som spomenula aj pani architektku Katarínu Fejo, moju doktorandku a blízku kolegyňu. K tvorivej architektonickej činnosti sa vrátila zo školstva. Už nestíhala sedieť na dvoch stoličkách, tak dala prednosť tvorivej činnosti a teraz vyhráva jednu architektonickú súťaž za druhou.
Hotel Josef v centre Prahy architektky Evy Jiřičnej je ukážkou súčasnej architektúry. Na fotografii sú dizajnové schody. Zdroj: uniqhotels.com
To je úžasné a myslím si, že pre študentstvo aj veľmi podnetné. Keď ste spomínali významné slovenské architektky 20. storočia, mali ste medzi nimi vzory, ktoré vás inšpirovali?
Vnímali sme ich tvorbu. Ja to mám navyše dokonca v rodine. Moja mama je architektka, takže som bola svojím spôsobom až deformovaná tým, že som videla, ako pracuje. Síce bola aj pedagogička, pôsobila na univerzite, ale súčasne projektovala. Pozorovala som ju, ako navrhuje, a tiež ma to lákalo. Často som potom namiesto kreslenia navrhovala s ňou.
Nedávno som robila rozhovor so Zuzanou Staňákovou, koordinátorkou Férovej akadémie, na tému rodovej rovnosti a ona hovorila, že by to malo vychádzať už z rodiny. Že keď deti vyrastajú v prostredí, kde sa napríklad mama venuje výskumu, teta je vedkyňa, otec vedec, potom často aj dieťa ide v ich stopách.
Zhodou okolností som nedávno čítala veľmi zaujímavý článok od architekta Iľju Skočka. Ide vyslovene o generáciu alebo niekoľko generácií architektov, nielen súrodencov, ale aj otca architekta, kde sa remeslo dedilo z generácie na generáciu.
Keď dieťa vníma v domácom prostredí atmosféru, je to asi bežné. My sme napríklad mali doma knižky o architektúre a umení. Naše dovolenky boli o cestách za architektúrou. Takže je prirodzené, že sa potom dieťa možno rozhodne uberať tým smerom, že má k tomu vzťah.
Pôsobíte na fakulte architektúry. Aký je pomer študentiek a študentov?
Pomer je dokonca v prospech dievčat. V súčasnosti máme už sedemdesiat percent dievčat k tridsiatim percentám chlapcov. Spomínala som, že som to mapovala od začiatku našej fakulty a od začiatku štúdia architektúry na našej univerzite. V začiatkoch sme mali medzi študentmi jednu študentku. Neskôr to boli tri študentky v pomere k dvadsiatim študentom. V tom čase boli ročníky trošku menšie.
Predstaviteľka prvej generácie architektiek Mária Krukovská s kolegami architektmi na zhromaždení Zväzu slovenských architektov, okolo roku 1965. Zdroj: archinfo.sk
V čase, keď som študovala ja, tvorili dlhé obdobie jednu tretinu ročníka dievčatá a dve tretiny chlapci. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov a v deväťdesiatych rokoch sa to začalo preklápať a pomer bol vyrovnaný, päťdesiat na päťdesiat.
Od obdobia milénia počet dievčat narastá. Existujú na to aj rôzne teórie, ktoré vysvetľujú, prečo je to tak. Už ste naznačili, že sa architektúra dlho vnímala ako mužské povolanie a možno to z toho aj vyplýva, že v istom období bol muž živiteľ a práve architektúra umožňovala dobrý zárobok.
Kým teraz je to tak, že naozaj špičkoví alebo skvelí architekti tvoria vrchol ľadovca. Čiže už to nie je až také lukratívne povolanie. Vidno to napríklad aj na záujme o štúdium architektúry. Voľakedy sme brali každého ôsmeho študenta, teraz je to každý 2,5-ty. Pomer je teda, ako som už spomenula, výrazne v prospech dievčat.
O uplatnení po ukončení štúdia ste už hovorili, že je rôznorodé.
Áno, uplatnenie je veľmi široké. Mala som to šťastie, že som asi osem rokov pôsobila ako zástupkyňa fakulty architektúry v združení architektonických škôl. Každý rok sme sa stretávali na konferencii, kde sa preberali rôzne témy. Veľmi často to bola aj téma uplatniteľnosti absolventov a absolventiek. Napríklad na Slovensku nemáme až taký veľký počet architektov na počet obyvateľov. V Taliansku alebo v niektorých iných krajinách je to niekoľkonásobne viac.
Diskusia sa týkala aj toho, či má vôbec zmysel školiť alebo vychovávať také veľké množstvo architektov. Jednoznačne sme sa zhodli na tom, že má, lebo architekt či architektka má široké uplatnenie. Spoločnosť kultivuje aj publikačnou a osvetovou činnosťou i svojou fundovanosťou na úradoch. Práca na úradoch možno nie je vždy až taká zaujímavá alebo príťažlivá. Kolegyne a kolegovia však robia neskutočne záslužnú činnosť, keď strážia kvalitu výstavby. Na úradoch pritom pôsobí menej architektiek a architektov. Skôr sú zastúpení absolventi zo stavebných fakúlt alebo dokonca z iných profesií, čiže zmysel to má.
Keď hovoríte o tom, že architekti strážia úroveň výstavby, teda toho, ako vyzerá okolitý priestor – hlavné mesto Bratislava má tiež hlavného architekta, ktorý dohliada na koncepciu mesta.
Bratislava má veľké šťastie, pretože má aj primátora architekta, pána Valla. Je to náš absolvent a aj môj bývalý študent. Hlavné mesto má hlavného architekta, pána architekta Juraja Šujana.
Bratislava mala 11 rokov od roku 2011 do roku 2022 aj hlavnú architektku, pani Ingrid Konrad.
Okrem toho máme Metropolitný inštitút Bratislavy (MIB), ktorý pripravuje koncepčné materiály na zvýšenie kvality mestského verejného prostredia. Šéfuje mu pani architektka Petra Marko. Zhodou okolností úspešná architektka a urbanistka s dlhoročnými skúsenosťami z Londýna, ktorá sa vrátila na Slovensko.
Bratislava mala 11 rokov od roku 2011 do roku 2022 aj hlavnú architektku, pani Ingrid Konrad. Bola to moja spolužiačka. Náš ročník bol silný na ženy, ktorým sa podarilo presadiť sa. Možno preto som taká optimistická. Nepociťovali sme žiadne bariéry alebo, ako sa hovorí, polienka.
V súčasnosti sa kladie dôraz na work life balance, teda rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Ako to máte vy? Nosíte si prácu aj domov? A ako sa to dá skĺbiť s rodinným životom?
Inak to nejde. Priznám sa, dnes som bola hore do pol druhej ráno a vstávala som o šiestej. Asi však poviem za väčšinu vedkýň alebo tvorivo pracujúcich žien, že máme to šťastie, že naša práca je aj naším koníčkom.
Takže potrebu nejakého predelu asi nevnímame až tak intenzívne. Regenerácia je, samozrejme, potrebná, ale keď vás niečo baví, tak vás to aj nejakým spôsobom nabíja a nevnímate to ako ujmu alebo záťaž.
Podarilo sa mi pracovať aj popri deťoch a bolo to veľmi príjemné.
Musím povedať, že som mala šťastie aj na rodinné zázemie, aj na manžela, ktorý je tiež architekt. Keď sa pozriem späť, svoje profesijné obdobie som si sama rozdelila na určité etapy. V čase, keď boli deti malé, som nebola nervózna z toho, že mi niečo uteká. Aj v tomto období sa mi to podarilo vybalansovať. V rámci časových možností som s manželom napríklad robila na súťažiach.
Tiež som mala neskutočne otvoreného, chápajúceho a osvieteného šéfa, ktorý mi počas materskej a rodičovskej dovolenky umožnil pracovať z domu na čiastočný úväzok aj pri dcére, aj pri synovi. Keď som bola doma so synom, pracovala som z domu od jeho jedného roka.
Síce som nenavrhovala objekty, ale robila som práve výskum. Zaujímavé je, že z architektonického ateliéru som potom prešla na školu a k výskumu. Zistila som, že mi to vyhovuje, že ma to napĺňa.
Podarilo sa mi teda pracovať aj popri deťoch a bolo to veľmi príjemné. Nepociťovala som to ako nejaký stres, bolo to zdravo vybalansované.
Profesorka Vitková na pracovisku. Zdroj: stuba.sk. Foto: Tibor Rózsár
Pozrite si
Ako sa rodová rovnosť uplatňuje pri navrhovaní budov a priestoru, aby bol spravodlivejší voči rôznym skupinám obyvateľstva?
Tejto problematike sa venujú napríklad kolegyne architektky Lea Rollová a Zuzana Čerešňová. Aby som nikoho neopomenula, ide o celý tím kolegýň, ktoré sa venujú takzvanému univerzálnemu navrhovaniu, v angličtine design for all, ktoré sa zameriava na tvorbu inkluzívneho prostredia.
Kolegyne robia skutočne mimoriadne záslužnú činnosť. Ako jedna z mála škôl máme univerzálne navrhovanie v osnovách ako samostatný predmet. Máme veľmi rozšírený výskum týkajúci sa práve univerzálneho navrhovania, spolupracujeme s ministerstvom sociálnych vecí a regionálneho rozvoja.
Univerzálne navrhovanie, v angličtine design for all, sa zameriava na tvorbu inkluzívneho prostredia.
Kolegyne napríklad školia architektov, ako správne navrhovať. Takéto školenia robia aj pre úradníkov, aby dokázali správne posúdiť stavbu, či napĺňa kritériá univerzálneho navrhovania.
Teraz máme projekt z Plánu obnovy odolnosti. Spomínané kolegyne zastrešujú tieto štrukturálne fondy a zapájajú do toho, čo je veľmi pozitívne, možno aj 30 percent pedagógov z fakulty architektúry a dizajnu, či už cez aplikačný výskum, alebo aj cez projekty študentov.
Ak hovoríte o kritériách univerzálneho navrhovania, čo všetko treba zohľadniť?
Zjednodušene povedané, je to predovšetkým prístupnosť a debarierizácia vnútorného prostredia budov, ako aj verejných priestorov – keď vnímate, že sa neviete dostať do budovy, lebo sú tam schody alebo obrubníky.
Kolegyne sú súčasťou celosvetovej siete pracovísk zameraných na univerzálne navrhovanie.
Je to veľmi sympatické v tom, že sa to nelíši genderovo. Je snaha o to, aby to bolo inkluzívne pre všetkých, lebo každého sa to môže v určitej životnej etape dotknúť. V určitej fáze života môžeme byť rodičia, starí ľudia, môže sa nám stať nejaký úraz alebo môžeme ochorieť.
Dovolím si tvrdiť, že toto je silná stránka našej fakulty. Kolegyne sú súčasťou celosvetovej siete pracovísk zameraných na univerzálne navrhovanie.
V dnešnej dobe klimatických zmien je dôležité, aby mal priestor aj dobrú atmosféru, klímu. V súčasnosti sa veľa hovorí o takzvanej modro-zelenej infraštruktúre v meste, ktorá zahŕňa vysádzanie zelene a vytváranie vodozádržných opatrení.
Ktoré mestá podľa vás najlepšie zohľadňujú princípy univerzálneho navrhovania? Napadá mi susedná Viedeň, ktorá sa často umiestňuje v rebríčku najlepších miest pre život.
Je to práve tým, že vo Viedni sa snažia o to, aby bol verejný priestor prístupný pre všetkých rovnako. Potom som spomínala prístupnosť verejných budov. Aj v obytnom prostredí sa snažia, aby bol vždy určitý podiel bytov uspôsobený pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Vo Viedni sa snažia o to, aby bol verejný priestor prístupný pre všetkých rovnako.
Pre Viedeň je okrem kvalitných verejných priestorov signifikantné aj to, že sa tam zohľadňuje otázka sociálneho bývania, kladie sa dôraz na akýsi sociálny mix. Viedeň má dlhoročnú tradíciu v podpore sociálneho bývania, ktorá nie je orientovaná len na sociálne alebo ekonomicky nižšie príjmové skupiny, ale v podstate zahŕňa aj strednú triedu. Snažia sa, aby štruktúra obyvateľov bola vyrovnaná. Toto je pre Viedeň typické.
Zmeny, ako napríklad inštalácia tohto výťahu vo viedenskom obvode Mariahilf, pomohli sprístupniť mesto ľuďom s kočíkmi, vozičkárom a starším. Fotografia: Mesto Viedeň
Medzi mestá zohľadňujúce univerzálne navrhovanie môžeme zaradiť aj Kodaň. Tam bola už v sedemdesiatych rokoch tendencia sprístupňovania verejných priestorov mesta, čiže vytvárania mesta pre peších, pre cyklistov. Bola snaha obmedziť vstup automobilovej dopravy do verejného priestoru. Všetky škandinávske mestá sú v tomto skvelé. Dalo by sa povedať, že pri nich je to vlastne súčasť kultúry smerom k prostrediu.
Minulý rok som mala úžasne pozitívny zážitok počas návštevy austrálskeho Perthu, kde som bola na konferencii. Nemala som čas naštudovať si alebo získať viac informácií o meste. Hneď ako som vystúpila z lietadla a začala si užívať verejný priestor, bolo mi jasné, že zástupcovia mesta sa tejto otázke venujú a podporujú ju.
Ako by ste zhodnotili Bratislavu z hľadiska univerzálneho navrhovania?
Bariér je tu neskutočne veľa, ale postupne sa to začína zlepšovať. Práve Metropolitný inštitút Bratislavy robí v tomto ohľade veľmi záslužnú činnosť. Snaží sa aj z metodickej stránky, pripravil manuál verejných priestorov, ako navrhovať verejné priestory, ako pristupovať k verejnému priestoru.
MIB robí aj projekty zamerané na debarierizáciu alebo sa snaží zapájať do projektov, ktoré skvalitňujú verejný priestor.
(zh)
