Roman Soóky odmalička inklinoval k hudbe a umeniu, a preto v čase rozhodovania o budúcej strednej škole, zvíťazilo konzervatórium. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jeho cesta k vede bola trochu kľukatejšia, ale s odstupom času ju vníma ako formujúcu v zážitkoch a skúsenostiach, vďaka ktorým sa dnes venuje jazyku. Je mladým doktorandom na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV a zaoberá sa sociálnou lingvistikou.
M. HUCÁKOVÁ: Roman, ty si vyštudoval konzervatórium. Mohli by sme predpokladať, že si sa k vede dostal cez hudbu. Je to tak?
R. SOÓKY: Štyri roky štúdia kompozície prirodzene cibrilo nielen moje analytické zmýšľanie, ale vďaka hudbe aj akúsi vnútornú živelnosť či spontánnosť, ktorá prevyšovala akúkoľvek snahu podriaďovať sa „pravidlám“ hudobnej teórie. Svoju rebelantskú nespútanosť som paradoxne zužitkoval na hodinách slovenského jazyka a literatúry vďaka interpretáciám textov, ktoré sme odovzdávali v podobe esejí. Vynikajúca vyučujúca, dr. Podivínska, razila cestu otvoreného prístupu, a teda akceptovala akúkoľvek interpretáciu umeleckého diela, ak si ju študent dokázal obhájiť. Vďačím jej tak vlastne za svoj zápal pre interpretovanie, ktoré sa neskôr stalo aj mojou vedeckou profiláciou a dôvodom, prečo som sa rozhodol po maturite odísť študovať slovenský jazyk a literatúru na univerzitu. Počas vysokoškolských rokov som sa iba utvrdil v tom, že lingvistika si vlastne vybrala mňa.
M. H.: Čomu sa konkrétne v oblasti výskumu jazyka venuješ?
R. SOÓKY: Ako všetky ostatné vedné disciplíny aj jazykoveda je pomerne široký odbor, a teda nespočíva iba v akomsi opise morfologickej stránky jazyka a predpisovaní pravopisných pravidiel, ktoré si musia žiaci osvojiť v škole. Naopak. Na jazyku zbožňujem jeho „všadeprítomnosť“ a „všeuchopiteľnosť“. Neprejde ani jeden deň bez toho, aby ste s ním neprišli do kontaktu, či už v hovorenej alebo písanej podobe, rovnako ako niet vedeckého pokroku bez jeho opisu prostredníctvom jazyka. Osobne sa venujem tzv. sociálnej lingvistike, ktorá sa zaoberá vzťahom medzi jazykom a človekom v prieniku spoločnosti. Zaujíma nás teda, ako sa jazyk podieľa na štruktúrovaní spoločnosti a prejavom jeho utilitárneho využívania v podobe diskriminovania, manipulácie, demagógie či extrémizmu. Práve schopnosť jazyka utvárať spoločnosť, vymedzovať hranice alebo naopak ich stierať, je pre mňa na lingvistike najfascinujúcejšie.
M. H.: Takže pozorne sleduješ napríklad nielen to, čo poviem, ale aj ako to poviem?
R. SOÓKY: Aj stokrát susedom/kolegyňou/šéfom vyslovené „dobré ráno“ je zakaždým iné „dobré ráno“ a príjemca v komunikácii si ho neustále musí nanovo „zinterpretovať“, aby s ohľadom na kontext správne vyhodnotil, čo sa mu snaží hovoriaci odkázať (je rozdiel medzi „dobrým ránom“ od suseda, ktorého stretnete pri dome, „dobrým ránom“ od kolegyne, keď po dlhom rozmýšľaní prídete na niečo, čo ona sama už dávno vedela a „dobrým ránom“ od šéfa, keď meškáte do práce). Práve interpretačnému mechanizmu v komunikácii a možnostiam jeho kultivovania sa venujem v rámci svojho doktorandského štúdia na Jazykovednom ústave Ľ. Štúra.
M. H.: Skús byť konkrétnejší. Pozoruješ napríklad aj fakt, že jazyk dokáže byť aj manipulatívny?
R. SOÓKY: Ak to vtiahnem napr. na nedávno medializovanú tematiku utečencov, spôsob pomenúvania (príživník, neznaboh, imigrant, prisťahovalec), využívané kolokácie, navodzujúce istý spôsob konotácií u príjemcu (v krajine pôvodu utečencov je bežná polygamia; obete vojnovej tyranie u nás hľadajú útočisko) čo-to odhaľuje o zmýšľaní hovoriaceho (svetonázor, náboženstvo, úroveň vzdelania, atď.). Človek si teda častokrát ani neuvedomuje, čo o sebe nepriamo v komunikácii prezrádza. Ale platí to aj opačne. Štýl našej referencie, ktorým ako spoločenstvo (ne)pomenúvame isté problematické javy, sa podieľa na smerovaní spoločnosti, s čím úzko súvisí tabuizovanie, marginalizovanie, ironizovanie či bagatelizovanie istej témy, rovnako ako sa otvára priestor na manipuláciu s prijímateľom nášho prehovoru (podobne to funguje aj v reklamnom odvetví – funkčné naštylizovanie produktu s cieľom dosiahnuť u konzumenta jeho kúpu). Kultivovaním je teda mienená akási podpora kritického myslenia, interpretačnej kompetencie, jednotlivcov, ktorá v dnešnej informačnej záplave narastá na význame. Avšak v prvom rade je potrebné pochopiť celý interpretačný mechanizmus v komunikácii (ako sa narába so stereotypmi, kultúrnym pozadím, s cudzosťou, empirickými informáciami, kontextom „tu a teraz“, atď.), aby sme následne vedeli ponúknuť spôsoby jeho rozvíjania na hodinách slovenského jazyka, pretože kde inde by sa mal človek naučiť efektívne komunikovať, ak nie na hodinách materinského jazyka. Som však ešte len na začiatku svojho bádania a čaká ma stále veľa štúdia, výskumu a v konečnom štádiu i experimentov.
M. H.: Roman, vám vedcom často vyčítajú, že vám nie je rozumieť, keď niečo vysvetľujete. Ako sa dá približovať vedu verejnosti a vysvetľovať aj zjavne zložité procesy jednoducho?
R. SOÓKY: Darom i prekliatím vedeckých pracovníčok a pracovníkov je ich dlhodobý a intenzívny vzťah so svojím odborom, s čím je spätý aj špecifický jazyk, ktorý je však natoľko presný, že bežný laik, ale ani vedec z iného odvetvia, mu nerozumie. Netreba nám to teda zazlievať, mnohokrát si už ani neuvedomujeme, že za použitými prehovormi je cítiť mnohoročné štúdium a nezainteresovaný poslucháč sa môže strácať. Najvďačnejšou cestou je teda vysvetľovať vždy s priamym presahom do praxe, aby si to verejnosť bola schopná usúvzťažniť so svojou každodennou realitou.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: z archívu Romana Soókyho
Uverejnila: VČ