Virtuálna realita dokáže človeka pohltiť natoľko, že sa s ňou napokon sám stotožní. Jedná sa najmä o hranie počítačových hier, ktoré môže mať na deti pozitívny, ale aj negatívny účinok. To, že niektoré druhy hier vyvolávajú v skutočnom živote v človeku agresivitu, je skutočnosť, ktorú nejde vyvrátiť. Absolventka Strednej zdravotníckej školy v Michalovciach Daniela Dršková o tom vie svoje.
„Mám dve neterky a jedného synovca, ktorý tiež na istú dobu prepadol hrám, ktoré podnecujú agresivitu. Preto som sa pri riešení Stredoškolskej odbornej činnosti (SOČ) chcela venovať tejto téme. Téme, ktorá je vo svete veľmi aktuálna.“ Jej práca Agresor z počítačových hier sa napokon umiestnila na prvom mieste v SOČ 2017 v kategórii Pedagogika, psychológia, sociológia.
„Počítačové hry zvyšujú počítačovú gramotnosť, umožňujú získavať nové informácie, nútia logicky myslieť a pomáhajú zdokonaľovať sa v cudzích jazykoch,“ vysvetľuje Daniela efekt počítačových hier. „V hre sú obsiahnuté rôzne aspekty ako poznávací, pohybový, motivačný, a dokonca aj terapeutický a diagnostický. Naopak počítačové hry zvyšujú tep, krvný tlak, hladinu adrenalínu a testosterónu. Počas hry je fyziologický stav hráča podobný stavu osoby počas boja. Brutálne hry môžu v labilnom človeku vystupňovať agresivitu, ktorá môže prerásť až do násilia. Počítačové hry stierajú rozdiely medzi fikciou a realitou.”
Agresivitu spôsobuje hranie najmä násilných počítačových hier, ako sú akčné, adventury, dungeony. Nedá sa určiť, ktorá veková kategória je nimi najviac ohrozená, keďže nadmieru závisí od prostredia, výchovy a psychického stavu jedinca. Podľa Daniely ide predovšetkým o deti vo veku od 6 do 16 rokov. „Ako nám je všetkým známe, deti radi opakujú po osobách, s ktorými sa chcú stotožniť. V tomto prípade to môže byť nejaká počítačová postava. A je zlé, keď je to násilná postava. Svoje správanie potom ospravedlňujú tým, že ‚to bolo v hre’.” Predpoklad, že viac ohrození sú chlapci, je zrejme správny. „I v mojom prieskume sa to potvrdilo, takže asi áno, keďže väčšinou chlapci hrávajú takéto hry. Ale v dnešnej dobe sú aj iné hry, ktoré sú nebezpečné, ako bola napríklad modrá veľryba.“
Ide pritom o veľmi závažný celosvetový problém. Dôsledky hrania niektorých hier boli neraz fatálne. „Už spomenutá Modrá veľryba si tiež vyžiadala svoje obete. A aj teroristické činy sú získavané z hier. Takéto zaujímavosti a udalosti, ktoré sa stali a už určite nechceme, aby sa opakovali, som mala v prezentácii. Je ich naozaj veľa. Niektorí agresori dokonca udávali, že hry pre nich boli dobrým tréningom na to, čo zamýšľali urobiť.“
Sama Daniela pritom nie je a ani nikdy nebola fanúšičkou počítačových hier. Napriek tomu ju téma agresivity zaujala natoľko, že vykonala vlastný výskum s cieľom zistiť súvislosť medzi počítačovými hrami a agresivitou. „Keď sa nám to potvrdilo, chceli sme poukázať na daný vplyv a podnietiť záujem o problematiku u odborníkov, pedagógov, psychológov i širokej verejnosti.“
Prieskum bol realizovaný medzi 14 – 15 ročnými deťmi na teoretickej i praktickej báze. Teoretickú časť tvoril dotazník 20 otázok, výsledkov bolo preto neúrekom. „Najviac ma zarazilo, že až 91 % rodičov nekontroluje, aké hry ich dieťa hrá. 7 % si vyskúšalo konanie z hry v reálnom živote, napríklad ako zbiť kamaráta, nadávky, vyhrážky a podobne. A až 57 % sa pri hraní stotožňuje s hlavnou postavou. V praktickej časti môjho prieskumu som s deťmi zrealizovala rôzne aktivity, relaxačné i športové. Ukázala som im, ako môžu tráviť čas a ako môžu odbúrať stres, napríklad s antistresovými omaľovánkami, a tiež sme vytvárali obrázky metódou enkaustika – pomocou vosku a žehličky.“
A ako reagovali študenti? „Keď som im poskytla moje informácie získané pri písaní práce a vysvetlila súvislosti medzi agresivitou a počítačovými hrami, boli veľmi prekvapení a zvedaví na všetko, čo sa toho týka. Zaplavili ma otázkami typu, či sa to môže stať aj im a sami začali rozmýšľať o obmedzení hrania násilných hier. Treba uznať, že bez pomoci rodičov to hlavne hráči, ktorí tejto vášni prepadli, ťažko dokážu. Myslím, že pokiaľ im dospelý človek neurčí hranicu a nevedie ich od útleho veku k iným aktivitám, vždy zvíťazí počítačová hra.“
V skutočnosti však pri hraní daného typu hier nemusí ísť u jedinca výlučne o vzbudzovanie agresivity. Dieťa sa hraním môže vyventilovať a v reálnom živote sa to nijako negatívne neprejaví. V Danielinom prieskume sa však závislosť a agresivita spojená s hraním počítačových hier prejavila. „Áno, u niekoho môže ísť iba o relax, ale takí respondenti hrajú hry možno raz za mesiac. Závisí to od toho, koľko času hrám jedinec venuje. Jednoznačne by mali rodičia svoje deti viac kontrolovať a vymedziť im čas, ktorý môžu stráviť hraním počítačových hier. Dať na hernú konzolu heslo, kupovať hry podľa veku a odporúčania výrobcu, “ dodáva.
Prácu Daniely Drškovej ocenili nielen hodnotitelia SOČ, ale aj dekan Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Doc. PaedDr. Štefan Porubský, CSc. jej udelil „Cenu za originálny bádateľský alebo tvorivý prístup v pedagogických a sociálnych vedách.“
„Pri výbere témy som vedela, že sa určite chcem zaoberať deťmi, keďže práca s deťmi ma nesmierne baví a mám ich veľmi rada. V budúcnosti som uvažovala nad Pedagogickou fakultou v Banskej Bystrici, ale vyhralo ošetrovateľstvo,“ hovorí dnes už prváčka na vysokej škole. Súťaž SOČ hodnotí nadmieru pozitívne. „Získala som veľa skúseností, znalostí a informácií. Tiež ma posilnila ako človeka, keďže to bolo náročné a aj stresujúce, no musím povedať, že bez mojej úžasnej konzultantky PhDr. Katky Hospodárovej a podpory rodiny by som to asi nezvládla, a preto im patrí veľká vďaka. Tiež som získala nových kamarátov z rôznych kútov Slovenska, s ktorými som v kontakte. Bola to úžasná skúsenosť a nezabudnuteľný zážitok. Rada by som si to zopakovala.“
Informácie a foto poskytla: Daniela Dršková
Spracovala: Katarína Sládečková pre redakciu Veda na dosah
Uverejnila: VČ