Emocionálna zdržanlivosť v rodinách môže odrážať lojalitu a rešpekt, nie nevyhnutne vyhýbanie sa pocitom.
Rodinné vzťahy sú zriedkakedy emocionálne jednoduché. Zdroj: iStock/fizkes
Je veľmi zvláštne, že pred ľuďmi, ktorých máme najradšej, neukazujeme svoje skutočné emócie. Prečo sa to deje? Mnohokrát sa nám môže stať, že keď pred kamarátmi či kolegami otvoríme tému rodiny, nedokážeme pred nimi rozprávať o svojich blízkych. O svojom detstve hovoríme pokojne, často zdôrazňujeme, čo rodičia pre nás obetovali alebo ako veľmi si ich vážime. Na prvý pohľad sa zdá, že potláčame svoje emócie, akoby sme zadržiavali v sebe niečo dôležité. Klinická psychologička a trénerka schémovej terapie Beatrice Ng-Kessler, ktorá sa špecializuje na kolektivistické emocionálne vzorce a medzikultúrne uzdravovanie a pôsobí v Londýne, pre Psychology Today vysvetlila, prečo pred druhými nedokážeme vyjadriť svoje pocity.
Keď totiž spomalíme a skúsime si pomalšie prehrať naše spomienky, pocity, ktoré sme v minulosti v danej situácii zažívali, sú v nás stále prítomné. Ťažkosti nám nespôsobuje samotná emócia, ale význam pripisovaný tejto emócii. V mnohých rodinách, najmä v tých, ktoré sú formované hodnotami, akými sú napríklad úcta, rešpekt voči starším a dôležitosť zachovania harmónie, má emocionálny prejav voči rodičom morálnu váhu. Hnev môžu rodičia vnímať ako neúctu, sklamanie ako nevďačnosť. Aj vnútorné uznanie určitých emócií môže vyvolať pocit viny.
Z tohto dôvodu sa ľudia väčšinou naučia zmierňovať svoje pocity, pokiaľ dôjde k spomienkam na rodičov. Môžu napríklad začať rýchlo vysvetľovať, prečo sa ich rodičia správali tak, ako sa správali, alebo si pripomínajú, že ich rodičia robili, čo mohli, a obraňujú ich. Tieto reakcie sú zriedka prejavom ľahostajnosti. Častejšie odrážajú snahu chrániť vzťah s rodičmi, ktorý zostáva hlboko dôležitý.
Začíname súcitiť s ľuďmi, ktorí nás vychovávali
Rodinné vzťahy sú zriedkakedy emocionálne jednoduché. Mnoho dospelých si z detstva odnáša pocity, ktoré sú zároveň protichodné – vďačnosť spolu s nevôľou, láska spolu so sklamaním, lojalita spolu s dusením. Avšak v kultúrach, kde kladú veľký dôraz na vzájomný rešpekt a harmóniu, môže byť takmer nemožné uznať určité kombinácie emócií. Môžeme byť presvedčení, že pokiaľ milujeme svojich rodičov, nemôžeme k nim pociťovať zlosť. Ak ju už aj v hĺbke duše cítime, nedokážeme tento hnev vyjadriť a máme pocit, že cítiť hnev voči rodičom nie je spravodlivé.
Toto vnútorné napätie môže spôsobiť, že v sebe ukrývame emócie nielen pred ostatnými, ale dokonca i pred samými sebou. Máme totiž pocit, že rodičia robili všetko pre to, aby sme sa mali dobre, a teda by sme sa na nich nemali sťažovať. Toto môže byť z našej strany úprimné, nedokážeme však vypustiť zo seba množstvo emócií.
Mnoho západných psychologických modelov zdôrazňuje emocionálnu nezávislosť a jasne definuje osobné hranice ako znaky zdravého vývoja. Keď členovia rodiny silne ovplyvňujú navzájom svoje emócie, táto blízkosť sa niekedy opisuje ako prepletenie rôznych emócií. V mnohých kultúrnych tradíciách však pocit vlastnej identity závisí od vzťahu s blízkymi. Naša identita nie je vnímaná ako nezávislá, ale ako niečo, čo vyjadrujú naše rodinné vzťahy. Toto spôsobuje, že pocity a emócie rodičov silne vplývajú na dieťa a prenášajú sa s ním až do jeho dospelosti. Emocionálny život je vnímaný skôr ako prepojený než ako oddelený.
To, čo sa môže cudzím a nezainteresovaným ľuďom zdať ako nezdravá závislosť v rámci rodiny, môže byť v rámci kultúrneho kontextu danej rodiny normálnym prejavom blízkosti a zodpovednosti. Len čo odborníci interpretujú tieto vzťahové vzorce príliš rýchlo bez komplexnejšej analýzy, môžu neúmyselne nesprávne pochopiť, čo tento vzťah znamená pre daného človeka. Emocionálna zdržanlivosť nemusí znamenať emocionálne vyhýbanie sa, ale skôr prítomnosť silných vzťahových hodnôt.
S pribúdajúcim vekom sa mení i vnímanie našich rodičov. Na rodičov, ktorých sme kedysi vnímali ako autoritu, časom nahliadame ako na individuálne osobnosti formované vlastnou históriou, vlastnými bojmi a obmedzeniami. Niektorým ľuďom sa toto nové vnímanie môže zdať oslobodzujúce. Uvedomenie si, že rodičia sa vyrovnávali s vlastnými tlakmi a obmedzeniami, môže zmierniť niektoré prísne, ale implicitné očakávania a vytvoriť priestor na súcit.
Časom pochopíme správanie našich rodičov a prijmeme ich chyby pri výchove
Zároveň však môže byť táto zmena pohľadu emocionálne zložitá. V rodinách, kde rodičov vnímajú ako niekoho, kto má povinnosti a rešpekt, môže byť náročné uznať, že aj oni sú iba ľuďmi a občas nevládzu. Myšlienka skúmať, ako ovplyvnilo konanie rodičov emocionálny život človeka, môže byť neznámym teritóriom. Keď ľudia začnú v terapii premýšľať o týchto skúsenostiach, často sa objaví smútok.
Mnohí dospelí postupne uznávajú, že ich rodičia možno nikdy úplne nepochopia ich skúsenosti. Uznanie, po ktorom túžili ako deti, možno nikdy nepríde. Ospravedlnenie, v ktoré dúfali, možno nebudú nikdy počuť. Emocionálne pochopenie, po ktorom túžili, možno zostane nedosiahnuteľné.
Vyrovnať sa s touto realitou môže byť bolestivé. Často to zahŕňa smútok nad tým, čo si človek želal a zaslúžil, no nedostal. Tento smútok však môže priniesť aj tichú zmenu. Keď ľudia prestanú čakať na uznanie, ktoré možno nikdy nepríde, niekedy začnú znovu nadobúdať svoje vlastné emocionálne skúsenosti. Ich pocit vlastnej identity sa stáva menej závislý od toho, či ich rodičia úplne chápu.
Keď sa vzdajú predstavy o tom, akí by mali byť ich rodičia, získajú slobodu.
Toto uvedomenie si môže paradoxne otvoriť dvere k inej forme súcitu. Niektorí ľudia objavujú súcit voči sebe samým – voči túžbe, ktorú nosili v sebe mnoho rokov. Iní začínajú pociťovať súcit voči svojim rodičom ako jednotlivcom formovaným okolnosťami, históriou, traumami a vlastnými obmedzeniami. Smútenie nad tým, čo chýbalo, nemusí nutne zničiť lásku, niekedy ju to, naopak, ešte posilní. Pre mnohých ľudí láska, ktorú dostali od svojich rodičov, nemusela byť úplná, ale napriek tomu existovala vo svojej nedokonalosti.
Počas terapie veľakrát dochádza k takémuto uvedomeniu v čase, keď ľudia prídu na to, že si nemusia vyberať medzi vernosťou a úprimnosťou. Pochopili obety, ktoré ich rodičia museli priniesť vo výchove, avšak aj napriek tomu stále dokážu pomenovať a hovoriť o tom, čím ich rodičia v detstve ranili. Keď sa tento emocionálny priestor otvorí, samotný vzťah sa často stáva ľahšie pochopiteľným.
Emocionálna zrelosť nemusí vždy znamenať odlúčenie od našich rodín. Niekedy to znamená naučiť sa, ako udržať lásku, vďačnosť a bolesť v tom istom vzťahu, a dovoliť, aby sa emocionálny príbeh stal kompletnejším.
Zdroj: Beatrice Ng-Kessler – Pschology Today
(RR)
