Astrofotograf Róbert Barsa (I.): Vznik záberu kométy Lemmon bol komplexný projekt

Na snímke, ktorú ocenila NASA, sa snažil ukázať, že chvost kométy dosahoval pozoruhodné rozmery.

Comet Lemmon Beyond Lomnický Peak je názov fotografie, ktorá sa 4. novembra 2025 objavila na celosvetovo známej stránke Astronomická snímka dňa (Astronomy Picture of the Day, skr. APOD). Autorov projektu, v rámci ktorého sa už tri desaťročia každý deň k verejnosti dostávajú najzaujímavejšie a najaktuálnejšie zábery vesmíru, zaujala jedinečná snímka slovenského astrofotografa Róberta Barsu. Zachytil na nej kométu s výrazným chvostom nad siluetou ikonického tatranského štítu. Výnimočnosť kozmického objektu spočíva aj v tom, že kométa opäť preletí okolo Zeme až o 1 200 rokov.

Rodák z Košíc nie je pre úrad NASA novým menom. Prestížny úspech dosiahol už pred štyrmi rokmi – 5. marca 2021 – keď APOD publikoval jeho snímku s názvom A Little Like Mars (Trocha ako Mars). Tento záber zachytáva nočnú oblohu južnej pologule a časť čilskej púšte Atacama, ktorá sa na hviezdnom pozadí javí pozorovateľovi ako planétka z Exupéryho Malého princa.

Róbert Barsa je v poradí šiestym Slovákom, ktorého obrázky si NASA vybrala. Podobný úspech dosiahli aj Vojtech Rušin, Tomáš Maruška, Ondrej Králik, Tomáš Slovinský a Juraj Tóth. Zaujímavosťou je, že práve Tóthovu fotografiu meteorického roja Leoníd uverejnil APOD v ten istý deň – 4. novembra – ale pred 24 rokmi.

V prvom z dvoch rozhovorov pre portál VEDA NA DOSAH slovenský astrofotograf Róbert Barsa prezradil, ako vznikala fotografia, ktorá zaujala úrad NASA, ako vyzerá jeho príprava pred výjazdom do tmy a vysvetlil aj to, aký je zásadný rozdiel medzi fotografovaním počas dňa a v noci.

Kométa nad Tatrami očarila svet

Aký to je pocit, keď si vašu fotografiu všimne aj NASA? Očakávali ste to?

Je to hlavne veľmi príjemné prekvapenie a určite skvelý pocit, lebo vďaka tomu, aký je to vo svete populárny projekt, v daný deň vybranú fotografiu uvidí obrovské množstvo ľudí. Neočakával som to vôbec. Fotografií alebo obrázkov, z ktorých si môžu správcovia vybrať, je neúrekom.

Treba si však uvedomiť, že to nie je súťaž a výber je subjektívny. Záleží často aj na aktuálnosti snímky alebo iných súvislostiach, podľa ktorých sa im hodí k obrázku napísať nejaký zaujímavý text. Nemusia to byť teda ani najlepšie fotky na svete. Odporúča sa však poslať im zaujímavé fotografie, ako je uvedené aj na webstránke. Tým zároveň dávate vopred súhlas s prípadným zverejnením.

Ako ste sa dozvedeli o novembrovom úspechu? Informujú o výbere správcovia projektu APOD vybraných autorov vopred?

Áno, bolo mi to oznámené deň vopred aj s možnosťou skontrolovať publikovaný text, či to je z mojej strany v poriadku. Pre mňa to bola doteraz druhá zverejnená fotografia, no APOD tím musí vyberať fotografie a kontaktovať ľudí prakticky každý deň, čo je pre nich určite náročnejšie, ale vyzerá to tak, že v tom už majú rutinu.

Ako reagovalo a stále reaguje vaše okolie, práca, priatelia, cudzí ľudia?

Množstvo ľudí mi gratulovalo bez toho, aby som niekomu niečo spomenul, keďže sa to dozvedeli z iných zdrojov, zo sociálnych sietí, médií a podobne. Priznám sa, že som nestihol sledovať, kde všade k tomu vyšiel článok alebo správa, ale ohlasy boli jednoznačne pozitívne.

Už len to, že sa tam objaví fotografia z malebného Slovenska, poteší iste aj mnohých jeho obyvateľov. V práci mnohí vedia, čomu sa venujem. Mal som aj iné úspechy a bez toho, aby som sa sám priznal, prišli na to.

Mimochodom, táto moja fotografia získala aj titul Česká astrofotografia mesiaca. Treba povedať, že porota o tom rozhodla ešte skôr, ako sa objavila na APOD. Prišla mi o tom informácia zhodou okolností o deň skôr. Takže radosť bola takpovediac dvojnásobná.

Čo podľa vás redakciu APOD zaujalo na fotografii, ktorú vybrali?

Myslím si, že to bola scenéria a kompozícia s Lomnickým štítom. Vzhľadom na kontext to však mohla byť aj myšlienka – je tam astronomické observatórium, kde bolo kedysi objavených niekoľko komét. Ja som sa okrem toho snažil ukázať, že chvost kométy Lemmon bol naozaj obrovský. Pre mňa samého to bolo prekvapenie, ako to napokon vyšlo. To totiž dopredu ani počas fotenia neviete, respektíve nevidíte. Aj v tom spočíva krása astrofotografie – niekedy je to dobrodružstvo objavovania.

Od predstáv k realizácii

Ako vznikala táto konkrétna fotografia?

Vznik fotografie má niekoľko fáz. Na začiatku je nápad. Rozmýšľate, kde by ste ten objekt chceli odfotiť, kde sa vôbec dá odfotiť, kde bude jasno. Mal som viac nápadov, no vzhľadom na vývoj počasia v nedeľu 19. októbra som stavil na scenériu s Tatrami.

Fotil som najskôr v Poprade, odkiaľ mám aj zaujímavé časozberné video. Sklamalo ma však pomerne silné svetelné znečistenie. Vzhľadom na počasie som prvý večer ani nepovažoval až za taký dôležitý, aj keď bolo napokon relatívne jasno. Vedel som, že ďalší deň bude úplne jasná noc prakticky všade. Preto som ešte v ten istý večer v Poprade rozmýšľal nad zaujímavejším miestom v okolí, kde bude aj trošku väčšia tma. Povedzme, že som také našiel a šiel sa tam aj pozrieť.

Neuspokojil som sa s tým, že tam budú Tatry iba tak nejako. Okamžite som si všimol Lomnický štít. Začal som teda simulovať a počítať s cieľom odfotiť to z takého miesta, kde bude kométa pri zapadaní prechádzať veľmi blízko vrcholu a kde sa nachádza aj astronomické observatórium.

Vo fáze realizácie stačilo prísť večer včas na vypočítané miesto, pripraviť techniku a fotografovať. Ďalšia šanca sa už nejavila reálna, keďže nasledujúce dni nás čakalo zlé počasie.

Plánovanie a fotografovanie – to bola tá ľahšia časť. Spracovanie fotografických dát mi trvalo niekoľko hodín. Ako som už spomenul, mojím cieľom bolo zachytiť celý chvost. A aby som zachytil aj nejaké detaily, rozhodol som sa zhotoviť panoramatickú fotografiu s menším, 135-milimetrovým teleobjektívom, ktorá pozostáva asi z 15 polí. Každé pole je navyše súčtom piatich samostatných expozícií s dĺžkou 60 sekúnd, takže bez toho, aby sme zachádzali do detailov, dá sa jednoducho povedať, že je to komplexný projekt.

Pri spracovaní boli použité bežné techniky, ktoré sú známe v astrofotografii, hlavne pri snímaní objektov hlbokého vesmíru. Aj to umožnilo dosiahnuť tento výsledok.

Na statíve a s možnosťou robiť dlhé expozície sa začína ozajstná zábava – na fotografii oblohy odrazu vidíte oveľa viac, ako dokážete vidieť očami.

Skôr než cvakne spúšť

Z názvu astrofotografia je aj laikom jasné, že ide o fotografovanie vesmíru. Zrejme to nie je len tak, že chytím fotoaparát a cvaknem nočnú oblohu. Čo všetko tomu v skutočnosti predchádza?

Astrofotografia má rôzne kategórie – delí sa najmä podľa toho, aké typy objektov chceme snímať. Prirodzene si predstavujeme, že to je predovšetkým o vesmíre, ktorý sa nám odhaľuje v noci, ale zachytávame aj slnko a jeho aktivitu, úkazy ako zatmenia, prejavy slnečnej aktivity na Zemi, napríklad polárnu žiaru, potom meteory či konjunkcie planét a iných objektov.

Náročné je snímanie objektov hlbokého vesmíru – hmlovín, galaxií, hviezdokôp. Je to naozaj pestré. A aby to nebolo príliš nudné, zvykneme robiť aj dynamické časozberné videá oblohy a úkazov. To tam patrí tiež.

Ak si odmyslíme nejaké špecializácie, spomenul by som dve hlavné kategórie astrofotografie z pohľadu použitia techniky a náročnosti. Prvou je takzvaná krajinárska astrofotografia, kde dávame oblohu do kontextu s pozemským svetom, ako to aj prirodzene odjakživa vnímame. Tá je aj najjednoduchšia a pre začiatočníka najdostupnejšia. Základ tvorí kvalitnejší a citlivejší fotoaparát a dostatočne svetelný objektív, ktorým je možné zachytiť v krátkom čase čo najviac svetla z oblohy.

Na statíve a s možnosťou robiť dlhé expozície sa začína ozajstná zábava – na fotografii oblohy odrazu vidíte oveľa viac, ako dokážete vidieť očami. A to je to, čo ma odjakživa fascinovalo.

Pre moju fotografiu kométy som potreboval okrem statívu ešte malé zariadenie navyše, ktoré by mi fotoaparát pri dlhších expozíciách udržiavalo v pohybe za hviezdami, keďže sa nám celá obloha relatívne otáča kvôli rotácii našej Zeme okolo vlastnej osi.

Aby sme boli schopní zachytiť naozaj slabé objekty hlbokého vesmíru a ešte k tomu vo väčšom detaile, sme nútení zachytávať fotóny z vesmíru na našich snímačoch fotoaparátov a astronomických kamier aj celé hodiny. A to je už ďalšia veľká kategória – takzvaná deep-sky astrofotografia, kde sa veci naozaj komplikujú a vyžaduje to zvládnutie mnohých technických výziev od snímania až po spracovanie.

Posledné slovo má počasie

Ako vyzerá vaša príprava pred výjazdom na fotografovanie?

Na začiatku je plánovanie. V závislosti od objektu – či ide o neopakovateľný úkaz, alebo niečo, čo sa dá za dobrých podmienok nasnímať prakticky kedykoľvek – závisí aj výber miesta pozorovania a fotografovania. Niekedy je dobré si situáciu nasimulovať, overiť, ako to bude na oblohe vyzerať, zistiť, kedy je najlepší čas na fotenie a podobne.

Niekedy sa dá zmeniť plán a doslova naháňať dieru v oblakoch, no ak potrebujete mať jasno v konkrétnom čase, je to ako v akčnom filme.

Aj za predpokladu, že všetko perfektne naplánujete, rozhodujúcim faktorom je počasie, respektíve predpoveď. Ak sa aj všetko ostatné podarí pripraviť, počasie má posledné slovo, takže je stále nutné brať do úvahy tento faktor a prispôsobiť tomu výjazd. Stalo sa už veľakrát, že predpoveď počasia bola povedzme pozitívna a realita bola taká, že sa pár minút pred úkazom úplne zamračilo a fotenie nevyšlo. Niekedy sa dá operatívne zmeniť plán a takpovediac naháňať dieru v oblakoch, no ak potrebujete mať jasno v konkrétnom čase, je to ako v akčnom filme.

Je možné skĺbiť zamestnanie a fotografovanie?

Mne osobne nerobí problém príležitostne prebdieť celú noc alebo veľkú časť noci a ďalší deň normálne pracovať. Tak trochu som si zvykol. Tých príležitostí zasa nie je toľko, a ak je to vo výnimočných prípadoch viac dní za sebou, ak je človek pre niečo nadchnutý, pozitívne naladený a vie, že to bude stáť za to, tak niečo vydrží. Je to, samozrejme, individuálne, ale napokon stále je predsa dosť času to dospať počas zvyšku dňa, ak nemáte ďalšie aktivity. A skôr či neskôr sa určite zamračí.

Ako chytanie kvapiek do vedra

Aký je rozdiel medzi fotografovaním pozemských vecí a dejov počas dňa a fotografovaním vesmíru v noci?

Ten najpodstatnejší rozdiel je, že aby sme bežne nasnímali niečo počas dňa, keď máme dostatok svetla, stačí na to väčšinou zlomok sekundy, aby sa daná informácia snímačom fotoaparátu zaznamenala. Keď chceme vesmír odfotiť v noci, svetla, ktoré k nám prichádza z objektov na oblohe, máme k dispozícii veľmi málo. Čiže aby sme túto informáciu, ktorá k nám prichádza vo forme fotónov, často z nepredstaviteľne obrovskej diaľky, zachytili, potrebujeme uzávierku fotoaparátu nechať otvorenú oveľa dlhší čas.

V astrofotografii je dôležité poznať viac technickú stránku fotoaparátu a špecifické nastavenia, s automatikou nepochodíme.

Predstavte si to tak, ako by ste do vedra zbierali dažďové kvapky – to sú fotóny. Cez deň sa nám vedro naplní veľmi rýchlo, musíme ho hneď vymeniť, no v noci je to doslova ako na púšti, kde počítame každú kvapku. Prakticky väčšina denných fotografií je exponovaná s časmi rádovo v stotinách sekundy, pri nočnej fotografii oblohy potrebujeme minimálne niekoľko sekúnd, desiatky sekúnd, niekedy ešte viac – stále to závisí od toho, aké slabé signály sa snažíme zachytiť. To z ruky len tak nedáme, takže rozumiete, aký dôležitý je statív – to je úplný základ.

No keďže obloha sa otáča, už po niekoľkých sekundách v závislosti od ohniskovej vzdialenosti objektívu budeme mať na fotke z hviezd namiesto bodov čiarky. Na to existuje jednoduchý spôsob, ako kompenzovať tento pohyb – ide o takzvanú paralaktickú montáž – zariadenie s pohonom, ktoré nám fotoaparát pomaličky natáča tak, aby sme ho mali stále namierený na rovnakú hviezdu.

Musí byť astrofotograf najprv skvelým fotografom vecí pozemských alebo ide o dva úplne odlišné prístupy?

Myslím si, že nemusí. Keďže astrofotografia je špecializovaný typ fotografie, platia tu podobné zásady – kompozícia, správne zaostrenie, nejaká estetická stránka, čo by sa patrilo dodržiavať. Nie každý sa tým zaoberá, niekto si len povie, že spraví nejakú fotku oblohy a je rád, že tam niečo zachytil. Aj v bežnej fotografii sa tým človek zaoberá neskôr, ako postupne naberá skúsenosti.

V astrofotografii je dôležité poznať viac technickú stránku fotoaparátu a špecifické nastavenia, s automatikou nepochodíme. Kvôli nedostatku svetla je už len samotná kompozícia a zaostrenie omnoho náročnejšie.

Ak by ste si mali spomenúť na svoje začiatky s astrofotografiou a porovnať ich so súčasnosťou, je niečo, čomu by ste sa dnes poriadne zasmiali alebo urobili úplne inak?

Ako dieťa som prvýkrát fotil astrofoto ešte na obyčajnú zrkadlovku na film. Keď som to chcel dostať do počítača, musel som to skenovať. Okrem toho nebolo ľahké presvedčiť fotolab, že majú zhotoviť fotografie z filmu, ktorý po vyvolaní vyzeral, že tam nič nie je. Tmavé bodky tam boli hviezdy, potom nejaké machule a prázdno – lenže na negatíve je to tmavá obloha. Potom prišla digitálna fotografia a rozmohla sa. Toto sa nedá porovnávať, ale môžem to porovnať v rámci digitálnej astrofotografie.

Princípy sa príliš nezmenili, iba pribudli nové alebo efektívnejšie postupy spracovania, softvér, fotoaparáty sú výkonnejšie, citlivejšie. Nemusíte mať drahú techniku na fotenie, keď viete naplno využiť jej potenciál. To bol stále aj môj prístup. Študent si to tiež nemôže bežne dovoliť.

Medzi astrofotografmi koluje jeden vtip: Keď nechcete, aby vaše deti brali drogy, nech sa venujú astrofotografii. Na drogy im už nezostanú peniaze. Na získanie peknej astronomickej fotografie však netreba až tak veľa – treba najmä dobre poznať svoje pomerne jednoduché vybavenie. Najdôležitejšia je napokon trpezlivosť, snaha experimentovať a odhodlanie venovať tomu čas.

Zdroj: APOD

(zh)