Počas štyroch nebezpečných expedícií, spojených so splavom rieky Vitim, prechádzame sibírskou náhornou plošinou. Prostredníctvom paleoraftingu spoznávame poslednú divočinu dneška aj praveku.
„Naše nálezy na Bajse sú už teraz legendárne. Najviac si ceníme asi najstaršiu kvetinu planéty s názvom Eoantha, ktorej výskyt sme predpokladali na základe opeľovačov“.
„Na niektorých miestach svedčí o pravdepodobnom vysychaní jazera masový výskyt živočíchov v usadeninách“.
Praekosystém
Na ľavom brehu sibírskej rieky Vitim, dlhej 1 978 kilometrov a tvoriacej jeden z troch najväčších prítokov mohutnej Leny, ležalo v pradávnych dobách jazero Bajsa. Oblasť, v ktorej by sa dalo nájsť na mape, je približne 100 km od Usť-Zaza v Burjatsku. Je známe ako pokladnica nálezov druhohorných živočíchov a rastlín, zo spodnej kriedy, čo je obdobie približne spred 129,4 až 132,9 milióna rokov. Odkryté usadeniny odhaľujú v hrúbke asi 80 metrov množstvo výborne zachovaných skamenenín hmyzu, ulitníkov, rýb, vtákov, peria či rôznych zvyškov rastlín.
Jazero Bajsa existovalo na zlome blízko jedného z najväčších kontinentálnych zlomov – bajkalského, a tak ho možno
považovať za predchodcu najväčšieho svetového sladkovodného jazera. Bolo rovnako staré (existovalo min. 200 000 rokov) a v granitovom masíve sa zaznamenala intenzívna tektonická aktivita, keďže jej intenzivita počas kriedy bola všeobecne dosť vysoká. Jazero bolo veľmi hlboké. V hĺbkach sa vody nemiešali a boli čisté aj pri brehu, ponorené vyššie rastliny ešte neexistovali. Súčasné jazerá sú odlišné – môžu mať vysoký prísun životodarných látok, vysokú mikrobiálnu aktivitu, a oplývajú množstvom rastlín. Základom potravového reťazca boli riasy a na jeho vrchole sa nachádzal jeseter. Dno obsadili kŕmiace sa larvy podeniek, potočníkov a iný hmyz. Bajsa je unikátna prítomnosťou jediných známych sladkovodných machoviek, drobných vodných živočíchov s pohárikovitým až červovitým telom, veľkých len niekoľko milimetrov, tiež zo spodnej kriedy. Lastúrničky, škľabkovky a ulitníky boli zasa štandardnou zostavou vodných ekosystémov. Viac ako 80 druhov hmyzu v rozličných štádiách prispievalo k rozsiahlemu ekosystému vôd Bajsy – medzi nimi vážky, muchy, chrobáky, bzdochy a potočníky, ale tiež pošvatky, srpice ako druhy pochádzajúce z potokov, ústiacich do jazera. Na niektorých miestach svedčia o pravdepodobnom vysychaní jazera masové nálezy živočíchov v usadeninách. Hmyzom vrátane toho, ktorý padol na hladinu, sa kŕmili ryby. Malý hmyz sa preto zachoval celý, zatiaľ čo po väčších druhoch nám zostali napríklad izolované poškodené krídla. Naša expedícia sa teda vybrala za spoznávaním sibírskeho paleontologického raja na lokalite bývalého jazera Bajsa.
Paleorafting
Toto odľahlé miesto zostalo dostatočne zachované pre vedcov a rôznych dobrodruhov aj preto, lebo je veľmi ťažko prístupné. 
Nachádza sa uprostred divokej nedotknutej prírody a je prístupné len po vode. Kým sme sa k vzácnym nálezom dostali, čakali nás dobrodružstvá, ktoré však stáli za to. Cesta po neupravených alebo neexistujúcich sibírskych cestách nie je jednoduchá. Z poslednej dediny nás čakalo 80 kilometrov k vysnívanej rieke Vitim. Zostávalo len krížom prejsť rieku niekoľkotonovým nákladným autom ural a dobrodružstvo bádania sa mohlo začať. V plytkom brode, zo začiatku približne len do metrovej hĺbky, nemal náš ural žiadne problémy, kým sa nedostal do stredu rieky. Tam niekoľko ton vážiace auto stočilo a v okne sa objavila voda. Preplávala ním ryba... Odtiaľ sme už šli asi 400 kilometrov na výsadkárskych člnoch. Riečne prahy sú na divokej vode nebezpečné, preto nebolo zriedkavosťou, že sa niektorí nedobrovoľne okúpali. Divokejšiu vodu sme radšej obišli po súši. Každý deň nás niečím prekvapil. Užasli sme, keď sme priamo nad jedným z mnohých táborov videli na jedinom miestnom strome hniezdiť jastraba aj kačicu. Kačica si mohla byť istá, že pri hniezde ju dravec nebude loviť. Nočnú scenériu zasa osvetľovali ohromné prirodzené požiare. Hoci bol máj, rieka v noci zamrzla. Oheň (aj náš) na permafroste nám pripomínal nové sibírske príslovie: Čo zhorí, to nezamrzne. Nakoniec sme dosiahli svoj cieľ a v expedícii fungoval takmer vojenský režim vrátane budíčka o siedmej ráno. Pracovali sme fantasticky zohratí do zotmenia, dážď-nedážď, komáre-nekomáre. Rusi sú v práci neuveriteľne húževnatí. V tomto tempe, podmienkach a po dobu štyrikrát dvoch mesiacov si udržať pozornosť a neprepásť milimetrový nález, je samo osebe zázrak. Aby sme si spestrili život, kolegovia vymýšľali pestré hry, no a takto motivovaní sme našli každý deň niekoľko nových druhov organizmov. Dovedna ich je viac ako 600!
Návrat
Keď sa časť expedície po mesiaci vracala, náklad bolo treba ťahať proti prúdu. Profesor V. V. Žerichin, muž, ktorý objasnil vznik moderných ekosystémov, dažďového pralesa a savany, sa brodil po pás v prudkej ľadovej vode. Keďže sa nám potraviny už dávno minuli, lovili sme karasov a hltavo sme ich jedli hneď po opečení. Niektoré ryby uviaznuté v jazierkach sme naopak, zachraňovali.
Jednotlivé nálezy
Naše nálezy na Bajse sú už teraz legendárne a objavili sa tiež v knihe BBC – Prechádzky s dinosaurami. Najviac si ceníme asi najstaršiu kvetinu planéty s názvom Eoantha, ktorej výskyt sme predpokladali na základe opeľovačov a zloženia ich obsahu žalúdka s peľom. Táto kvetinka je miniatúrna a veľmi pravdepodobne sa uchytila v raných vývinových vrstvách spoločenstiev. Druhou senzáciou sú vôbec prvé objavené parazity dinosaurov a lietajúcich jašterov, patriace do samostatného radu hmyzu. Medzi nálezmi sa najlepšie zachovali fosílie z usadenín. Na priereze 140 miliónov rokov starého krídla sme našli zmyslové orgány švábov, ktoré slúžia ako magnetický rezonátor. Šváby nimi vnímali mastné kyseliny – odpad rozkladajúcich sa živočíšnych látok, možno po dinosauroch. Nachádzame tiež dokonale zachované najmenšie lietajúce organizmy tých časov – milimetrové strapky, ba aj masové hroby hmyzu, také charakteristické pre Bajsu. Spolu sme našli 27 hmyzích radov, viac ako 200 čeľadí a 1 000 druhov. Pre väčšinu zo 100 000 jedincov zachovaného nazbieraného hmyzu vytvoril tepelný kontrast medzi vodou a vzduchom niečo ako pascu. Aj toto ohromné množstvo organizmov a ich rozmanitosť určite prestavuje len časť pôvodnej flóry a fauny. Napríklad neokrídlené druhy sa nemali ako zachovať, pavúkov sme našli tiež len niekoľko desiatok.
Na brehu
Brehy bývalého jazera pokrývali podobne ako dnes smrekovce – ich príbuzní z rodu Pseudolarix. Od dnešného príbuzného sa odlišuje prítomnosťou ihlíc aj na hlavných vetvách. Iné časti brehu pokrývali stromy ginka (Ginkoites) a stromy z rodu Czekanowskia. Spomedzi krov sme našli početné zvyšky rodu Podozamites. Pravé kvety sa vzácne viazali na rané štádiá vývoja a práve útok na túto časť systému im neskôr umožnil vytesniť ihličnany a úplne dominovať pokročilým ekosystémom dneška. Vo zvyškoch stromov sa našli tiež ich škodcovia, čo dokumentovalo, že existovali už v tejto dobe, rovnako ako obyvatelia živých stromov – rovnakokrídlovce (cikády). Početné vošky predstavovali cicačov rastlín a dominovali i hmyzie parazity. Rozklad odumretých organizmov zabezpečovali hubožravé muchy (viac ako 30 druhov), rôznorodé šváby, denné aj nočné. V lesoch vznikli najstaršie spoločenské organizmy planéty – termity.
Tajomná Bajsa ešte nevydala všetky svoje poklady, ale už tie, ktoré sa nám podarilo počas štyroch expedícií nájsť, predstavujú obrovské bohatstvo.
Autor: Mgr. Peter Vršanský, PhD., Geologický ústav SAV
Foto: Mgr. Peter Vršanský, PhD.
Viac sa dočítate v časopise Quark (číslo 4/2015).
UVerejnila: ZČ