Hraboš prériový udržiava dlhodobé vzťahy napriek tomu, že mu chýba oxytocín, molekula, ktorá sa podieľa na tomto hlbokom cite.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Hormóny v ľudskom tele slúžia ako prenášače chemických informácií. Do krvi ich vylúčia žľazy a následne smerujú do tkanív alebo vnútorných orgánov. Ovplyvňujú základné telesné funkcie aj to, ako sa cítime. Jednu skupinu takýchto prenášačov vedci prezývajú molekulami dobrej nálady. Produkujú totiž pocity šťastia a eufórie. Patria sem dopamín, sérotonín, endorfíny a oxytocín.
Celý mechanizmus ich fungovania však stále nie je objasnený. Navyše sa zdá, že vedci budú musieť prehodnotiť i poznatky, ktoré desaťročia považovali za samozrejmé.
Nová štúdia o fungovaní oxytocínu
Oxytocín sa nenazýva len molekulou dobrej nálady, ale aj hormónom lásky. Telo ho vylučuje pri dotykoch s našimi najbližšími, pri počúvaní príjemnej hudby aj po cvičení. Stimuluje svaly pri kontrakciách spojených s pôrodom, produkciu mlieka a upevňuje vzťah novonarodeného dieťaťa s matkou.
Na svete preto neexistuje jediný cicavec, ktorý by nemal v mozgu jeho receptor. Teda, lepšie povedané, doteraz neexistoval. Najnovšia štúdia1 opisuje geneticky upravené hraboše prériové, ktorým vedci receptor oxytocínu vystrihli z genómu. (O tom, ako presne takéto genetické nožnice fungujú, sa dočítate v našom predchádzajúcom článku2.)
Hraboše prériové si za modelový organizmus vybrali preto, lebo podobne ako človek udržujú dlhodobé partnerské vzťahy. Dvojice sa k sebe túlia a spoločne sa starajú o mláďatá. Dokonca aj vtedy, keď nejde o ich biologických potomkov, ale o mláďatá, ktoré im vedci vložili do klietok. Takéto správanie je pritom v prípade ostatných hlodavcov veľmi zriedkavé.
Aj keď bez receptorov, stále máme nádherné sociálne väzby
Vedci desiatky rokov tvrdili, že monogamné správanie hrabošov prériových je priamo spojené s tvorbou oxytocínu a následnou väzbou na jeho proteínový receptor. Potvrdili im to tiež štúdie, v ktorých podávali zvieratám lieky na zablokovanie receptorov oxytocínu. V porovnaní s kontrolnou skupinou stratili testované hraboše záujem o monogamné vzťahy s jedným partnerom.
Podobné výsledky preto očakávali i v prípade, že receptory nielen zablokujú, ale ich aj úplne z genómu testovaných zvierat odstránia. Výsledky ich však šokovali.
Geneticky upravené hraboše si stále vytvárali silné sociálne väzby a starali sa o svoje mláďatá. Jedinou pozorovateľnou zmenou bola nižšia váha mláďat testovaných jedincov oproti kontrolnej skupine. Uvedený jav si v súvislosti s geneticky upravenými samičkami výskumný tím vysvetľuje nižšou produkciou mlieka.
Ako je to možné?
Devanand Manoli, behaviorálny neurovedec a spoluautor štúdie, sa v rozhovore pre webový portál Nature3 vyjadril, že zrejme musí existovať aj iný vývojový mechanizmus, ktorý aspoň čiastočne kompenzuje stratu oxytocínových receptorov.
Takýto náhradný mechanizmus sa aktivuje iba v prípade, že nie je iná možnosť. To by vysvetľovalo, prečo bol aktívny vtedy, keď vedci oxytocínové receptory odstránili hrabošom ešte pred narodením v porovnaní so štúdiou, kde ich zablokovali pomocou liekov už dospelým jedincom.
Manoli tiež dodáva: „Pri spätnom pohľade mi dáva zmysel, že monogamné správanie môže byť odolné voči strate jedného z kľúčových proteínov. Je to pre nich predsa také dôležité z hľadiska prežitia, že by bolo zvláštne, aby oň prišli pre jedinú chybu v genóme.“
Nové technológie nás posúvajú vpred
Naoko bezvýznamná štúdia odhalila hneď niekoľko kľúčových zistení. V prvom rade vyvrátila tvrdenie, ktoré vedci považovali desaťročia za samozrejmé. Sociálne väzby hraboša prériového nie sú výlučne závislé od vzťahu medzi oxytocínom a jeho receptorom. Skutočný mechanizmus ovplyvňujúci silné sociálne väzby tohto živočícha musí byť oveľa komplikovanejší.
Výskumníci nové dáta získali vďaka využitiu najnovšej technológie genetických nožníc. Znamená to, že v najbližších rokoch môžeme očakávať aj ďalšie prepisovanie učebníc biológie.
Čím istejší si vedci budú získanými dátami, tým bližšie budeme k liečbe ochorení postihujúcich ľudskú populáciu. Medzi najväčšie výzvy poslednej dekády určite patrí vývin účinnej liečby autistických porúch.
Práve ľuďom, ktorých autizmus postihuje, často chýba schopnosť nadviazať blízke vzťahy. O to viac je potrebné skúmať procesy zastrešujúce sociálne správanie.
Zdroje: 1. DOI:https://doi.org/10.1016/j.neuron.2022.12.01; 2. VEDA NA DOSAH, 3. Nature
