Deň Lucie sa v tradičnom vidieckom prostredí spájal aj s veštbami. Ľudia chceli vedieť, či budú zdraví alebo či bude svadba.
Ilustračná fotografia. Zdroj: iStockphoto.com
Ľudia oddávna považovali koniec jesene a začiatok zimy za obdobie, keď zlo získava prevahu nad dobrom. Dôvodom sú predlžujúce sa noci na úkor denného svetla. Temnota prevažuje nad svetlom a narastá aktivita nadprirodzených negatívnych síl.
„Tomuto domnelému nebezpečenstvu sa ľudia snažili čeliť používaním ochranných prostriedkov, magických úkonov a podobne,” vysvetľuje etnologička Emília Horváthová.
Po Kataríne, Ondrejovi, Barbore a Mikulášovi je Lucia ďalší zo stridžích dní. V tieto dni ľudia verili, že sú nepriaznivé sily aktívnejšie, s čím spájali tiež činnosť stríg. Podľa toho ich aj nazývali. Strigy sa snažili v tieto dni vniknúť na gazdovstvá a škodiť dobytku i ľuďom.
Ľudia verili, že strigy sa dokážu premeniť na zviera či prejsť kľúčovou dierkou. Ako ochranu podľa etnologičky ľudia kreslili cesnakom alebo posvätenou kriedou kríže na miesta, kam by mohla striga vojsť. Okrem toho gazdovia vešali nad dobytkom cibuľu či cesnak. Strigy mohli škodiť aj prostredníctvom ukradnutých vecí. V tieto dni sa preto ani nič nepožičiavalo a nepredávalo. Tiež nesmela v tieto dni prísť ako prvý návštevník akákoľvek osoba ženského pohlavia.
Pozrite si
Oči poslala potenciálnemu ženíchovi
Svätá Lucia je katolíckou aj pravoslávnou sväticou. Žila v treťom storočí v Syrakúzach na Sicílii a pochádzala z majetnej rodiny. Svoj majetok a veno rozdala chudobným.
Podľa legendy Lucii, ktorá prijala kresťanstvo, vnútili pohanského ženícha, ktorého očarili jej krásne oči. Lucia sa však nechcela vydať, keďže sa už sľúbila Bohu. Preto si vylúpla oči a poslala ich potenciálnemu ženíchovi v miske. Panna Mária ju za to odmenila novými a ešte krajšími očami. Z dôvodu prijatia kresťanstva podstúpila mučenícku smrť. Lucia je patrónkou slepých, chorých detí a ochrankyňou pred očnými chorobami.
Deň svätej Lucie pripadal do prijatia gregoriánskeho kalendára (v roku 1582, pozn. redakcie) na najkratší deň v roku. Bol to deň, keď vrcholila činnosť zlých síl, a teda aj najväčší stridží deň. Ľudové vrstvy považovali Luciu za najväčšiu bosorku, preto vykonávali rôzne magicko-ochranné úkony, aby odvrátili nebezpečenstvo zo strany škodlivých síl.
„V starších predstavách bola Lucia ochrankyňou pradenia a priadok, s čím súvisel aj zákaz priasť a šiť v tento deň,” pripomína etnologička Viera Feglová. Ako ochrana pred obávanou ženskou návštevou chodili po domoch malí chlapci, polazníci, s oceľou a vinšmi. V tento deň sa nesmelo nič požičať a ani vrátiť.
Ilustračná fotografia. Zdroj: iStockphoto.com.
Báli sa o mlieko
Jedným z ochranných magických úkonov bolo jedenie cesnaku v predvečer Lucie. Cesnakom si ľudia robili aj ochranné krížiky na čelá. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou ľudia robievali kríže na dverách domov a stajní, pričom odriekali rôzne ochranné zaklínadlá a modlitby. Cesnak dávali gazdovia aj dobytku, ovciam a kozám. Mal zabrániť tomu, aby im strigy odoberali mlieko. Podobne sa používala aj cibuľa a posvätené zelinky.
Na ochranu dobytka pred bosorkami obchádzali pastieri dedinu a trúbili pred každým domom na špeciálnych, na tento účel zhotovených trúbach. Za trúbenie dostávali od gazdu výslužku. Na strednom Slovensku zase chodili po dedine mládenci a hlukom z korbáčov, trúb a zvoncov vyháňali bosorky z chotára. Táto magická forma ochrany chotára zanikla podľa etnologičky Emílie Horváthovej už pred prvou svetovou vojnou.
Pretrvávalo však aj iné preventívne opatrenie. Žiadna cudzia žena nesmela z gazdovstva vyniesť v predvečer a v deň Lucie mlieko. Ľudia verili, že v tomto čase by išla mlieko pýtať len bosorka, aby mohla škodiť krave. Ak však už mal gazda podozrenie zo škodenia strigy, tak sa ju snažil odhaliť. Porobené mlieko preto lial na žeravé železo alebo ho šľahal na hnojisku šípovými prútmi. Verilo sa, že bosorka cíti na vlastnom tele, čo sa deje s mliekom a keď už nemohla vydržať bolesť, tak prišla ku gazdovi, aby ukončila svoje trápenie.
Najpopulárnejším bol luciový stolček
Existovali aj ďalšie spôsoby, ako mohli ľudia odhaliť bosorky. Jedným bolo podľa etnologičky Horváthovej nazeranie cez kľúčovú dierku do kostola, kde sa o polnoci mali stretnúť všetky strigy z dediny. V Honte zase bolo možné stretnúť strigy o polnoci na krížnych cestách za obcou. Bolo však potrebné nakresliť si trojkráľovou kriedou kruh na zemi, aby človeku strigy neublížili.
Azda najpopulárnejší identifikačný prostriedok bol na celom Slovensku luciový stolček. S jeho výrobou sa malo začať na Luciu a každý deň do Vianoc bolo treba na ňom niečo spraviť. Stolček musel byť celý z dreva bez jediného klinca či železnej svorky. Ak ten, kto ho zhotovil, sedel na ňom na Štedrý večer v kostole na bohoslužbe, videl všetky bosorky za oltárom alebo obrátené chrbtom k oltáru.
Bosorky držali náradie, ktorým škodili, a podľa toho mohol gazda zistiť, ktorá bosorka škodí jeho gazdovstvu. Gazda musel po omši utekať aj so stolčekom rýchlo domov, aby ho strigy nechytili a neubili. Ako ochranu za sebou sypal mak alebo zrno. Ľudia verili, že bosorky nemôžu zrno alebo mak preskočiť, ale ho musia pozbierať.
V južných hontianskych oblastiach mohol zvedavec sedieť 24. decembra o polnoci na luciovom stolčeku na krížnych cestách, pričom sa mal chrániť kriedou nakresleným kruhom.
Pozrite si
Veštili si zdravie či svadbu
Deň Lucie sa v tradičnom vidieckom prostredí spájal aj s veštbami. V čase medzi Luciou a Štedrým dňom sa veštilo, či budú všetci členovia domácnosti zdraví aj budúci rok, či bude mať dobytok mláďatá, aká bude úroda a či bude svadba.
Veľmi rozšíreným zvykom na Slovensku boli maskované obchôdzky dvoch až štyroch žien prezlečených za Lucie. Ženy sa obliekli do bielych šiat (používali sa jednoduchšie časti kroja a plachta) a na hlavu si uviazali bielu šatku. Tvár si zaprášili múkou tak, aby ich nikto nepoznal. Jedna žena niesla vedro s vápnom a štetkou a druhá husacie krídlo na zametanie pavučín.
Lucie navštevovali domy a symbolicky zametali a maľovali príbytky. Počas tohto úkonu mlčali. Nedostávali dary. Neskôr tieto sprievody organizovala mládež a nadobudli zábavnejší charakter. Počet postáv v sprievode sa začal rozširovať po prvej svetovej vojne. Na sprievode sa postupne začali zúčastňovať aj prezlečení muži a muzikanti. Obchôdzky na Luciu sa postupne stávali zábavným spestrením.
Po Lucii prišiel čas na pečenie tradičných vianočných oblátok. V minulosti túto úlohu na vidieku vykonávali miestni učitelia, ktorým dali gazdovia potrebné suroviny. Pár dní pred Vianocami oblátky roznášali školáci v košíkoch po domoch a domácim vinšovali. Gazdovia deti a učiteľa obdarovali peniazmi a potravinami.
Zdroje: Zuzana Beňušková – Prečo sú Vianoce tradičné aj nové?, Emília Horváthová – Rok vo zvykoch nášho ľudu, Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru
