Učitelia oslavujú svoj Deň tento rok v situácii, na ktorú nebol nikto pripravený.
Ilustračné foto, škola v roku 1935. Zdroj: Rakúska národná knižnica, Unsplash
Koronavírus ich vyhnal spoza katedier, ich žiakov uväznil doma a znemožnil štandardný spôsob vzdelávania na celom Slovensku. Na druhej strane vďaka pandémii sa konečne dostáva do popredia diskusia o školstve.
Ako to dopadne počas tohtoročnej uzávery škôl so žiakmi a učivom, ešte nikto nevie. Nový minister školstva Branislav Gröhling zatiaľ spomína ukončenie školského roka v riadnom termíne, no pripúšťa aj to, že žiaci na konci roka dostanú namiesto známok slovné hodnotenie. Hovorí sa tiež o presunutí maturitných skúšok a prijímacích pohovorov na jeseň 2020. Situácia sa však mení zo dňa na deň, takže je ťažké čokoľvek predvídať.
Na sociálnych sieťach medzitým vzniklo množstvo stránok, ktoré slúžia na komunikáciu medzi rodičmi a učiteľmi. Rodičia, ale aj starší žiaci si tu môžu pýtať pomoc v prípade problémov s látkou, respektíve tu môžu nájsť množstvo materiálov, s ktorými sa dá počas prerušeného vyučovania pracovať. Vznikla tak celkom zaujímavá situácia: svet rodičov, detí a učiteľov sa po veľmi dlhom čase paralelnej existencie veľmi intenzívne prepojil.
Samozrejme, nie je to vždy prechádzka ružovou záhradou. Množstvo rodičov využíva tento komunikačný kanál ako „lampáreň”, kde sa sťažuje na kvantitu či kvalitu úloh. No na druhej strane sú rodičia aj deti svedkovia toho, ako stovky učiteľov hľadajú cesty a spôsoby, ako svojim žiakom distribuovať vedomosti inovatívnymi spôsobmi aj v sťažených podmienkach.
Učiteľka základnej školy pomáha žiačke s učením v triede. Obe majú rúška kvôli koronavírusu. Zdroj: iStockphoto.com
Spokojný učiteľ, spokojní žiaci?
Je známe, že to učitelia na Slovensku nemajú ľahké ani za normálnych okolností. Oproti dávnej minulosti majú určite jednoduchší prístup k informáciám i vzdelaniu a pracujú vo všeobecnosti v lepších podmienkach. No na druhej strane sa dá povedať, že ich postavenie sa zhoršilo z hľadiska ocenenia ich práce v spoločnosti.
Fakt, že učitelia sa cítia nedocenení, potvrdzuje aj medzinárodná štúdia OECD o vyučovaní a vzdelávaní s názvom TALIS (Teaching and Learning International Study). Tá na vzorke 260 tisíc učiteľov z 31 krajín OECD a 17 ďalších krajín a regiónov sveta v troch cykloch (2008, 2013 a 2018) skúmala, aké sú skúsenosti učiteľov a riaditeľov v školstve. Štúdiu na Slovensku realizoval Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania (NÚCEM) pomocou elektronických dotazníkov a zapojilo sa do nej u nás 181 škôl s 3 046 učiteľmi (druhý stupeň ZŠ a nižší stupeň osemročných gymnázií) a 180 riaditeľov.
Štúdia pocit nedocenenia učiteľov zo strany spoločnosti skúmala prostredníctvom súhlasu s tvrdením, že „povolanie učiteľa je spoločnosťou oceňované”. Podiel učiteľov, ktorí sa cítia byť ocenenými spoločnosťou, je na Slovensku najmenší zo všetkých krajín OECD – len 4,5 percenta učiteľov. No treba dodať, že ani celkový priemer ostatných krajín nie je veľmi uspokojivý. V krajinách OECD sa cíti byť spoločnosťou ocenených 26 percent učiteľov.
Štúdia okrem iného skúmala aj spokojnosť s platom a ani v tejto oblasti nepriniesla zásadné prekvapenia. V rámci OECD je so svojím platovým ohodnotením spokojných v priemere takmer 40 percent, na Slovensku len 18 percent učiteľov.
Základná výbava učiteľa z minulosti: vytrvalosť
Kým dnes učitelia bojujú s pocitom nedocenenia, kedysi sa práve na ocenenie spoločnosťou rozhodne sťažovať nemohli. „Musíme si uvedomiť, že na Slovensku ešte koncom 19. storočia veľká časť ľudí, najmä na vidieku, nevedela čítať a písať. V dedine toto umenie ovládali väčšinou farár, učiteľ a notár. Okrem toho, že učiteľa mali všetci v úcte, často sa naňho obracali s prosbami o rôzne láskavosti, napríklad vtedy, keď potrebovali napísať na úrad, prečítať oznámenie. Celkové nastavenie spoločnosti voči vzdelaniu nebolo ústretové, na vidieku boli viac cenené ruky na robotu. Vzdelanie nebolo samozrejmosťou, ale výsadou,” pripomína Daniela Vaněková, riaditeľka Múzea školstva a pedagogiky.
Zdôrazňuje tiež, že do vzdelávania štát vstupoval postupne až od polovice 18. storočia. Dovtedy bolo vyplácanie učiteľov na pleciach cirkvi, obce či mecenášov. Ak sa chcel človek stať učiteľom, musel mať v sebe veľkú túžbu, vytrvalosť a trpezlivosť, aby splnil nastavené kritériá. „Napríklad na učiteľa ľudovej školy síce stačilo absolvovať jednoročný kurz. No z rôznych dôvodov, finančných či sociálnych, to vôbec nebolo jednoduché. Ale ak bola spomínaná túžba mladých veľká, napriek prekážkam to mnohí nevzdali. Našlo sa však aj veľa takých, ktorí si to rozmysleli.” A aké mali učitelia platy? „Neboli boháči, ale ani netreli biedu. Veľkou výhodou bolo, že väčšinou mali k dispozícii učiteľské alebo riaditeľské byty, no z kroník vieme, že si často prilepšovali pomocnými prácami alebo aj druhou prácou, napríklad doučovaním.”
Výstava v Múzeu školstva a pedagogiky venovaná 150. výročiu prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Zdroj: MŠaP
Precedens? Slovenské národné povstanie
„Pokiaľ máme vedomosti, od začiatku 20. storočia boli doteraz školy plošne zatvorené len raz, a to počas Slovenského národného povstania,” hovorí Daniela Vaněková, riaditeľka Múzea školstva a pedagogiky. Dodáva, že chrípkové či uhoľné prázdniny sa so situáciou plošného uzatvorenia všetkých školských inštitúcií nedajú porovnávať, keďže pri chrípke či nedostatku uhlia šlo väčšinou o uzatvorenie jednotlivých škôl na týždeň či dva.
Počas prvej svetovej vojny sa na území Slovenska bojovalo len krátko v roku 1914 a to tiež len na východe krajiny. O tom, ako sa u nás vyučovalo počas španielskej chrípky v rokoch 1918 až 1920, zasa nemáme žiadne vedomosti, významné historické udalosti tohto obdobia totiž tieto fakty vytlačili z nášho historického povedomia.
„Počas SNP sa však prvý raz bojovalo priamo na našom území a zo škôl sa stali nemocnice alebo hlavné stany posádok. Navyše väčšina učiteľov sa zapojila do protifašistického odboja, takže v školách nemal kto učiť,” vysvetľuje riaditeľka múzea. Dodáva, že žiactvu ľudových a stredných škôl na tých častiach územia, cez ktorý prešiel front, bolo umožnené ukončiť prerušené štúdium v skrátenom období počas školského roku 1944/45, takže si školskú dochádzku nepredĺžili.
Dieťa kresliace pri stole so zapnutým počítačom a online vzdelávaním. Zdroj: iStockphoto.com
Koronavírus nás môže posunúť vpred
Na tom, že školstvo a zdravotníctvo sú základnými piliermi dobre fungujúcej spoločnosti, sa zhodujú všetci. Paradoxom je, že bitie na poplach v uplynulých rokoch neprinieslo žiadne výsledky, reforma školstva a oprava zdravotníctva sú stále v nedohľadne. Po tom, ako Slovensko od začiatku marca čelí hrozbe pandémie, vychádzajú na povrch fatálne nedostatky oboch rezortov.
Poddimenzovaný zdravotnícky personál, ktorý funguje v náročnom režime aj mimo zvýšeného ohrozenia. Nedostatočná príprava a veľmi pomalé reakcie systému na vzniknutú situáciu. Absentuje jednotný vzdelávací systém, ktorý by fungoval ako reťaz záchytných bodov pre pedagógov vo všetkých kútoch Slovenska na to, aby všetci vedeli, akým spôsobom a čo majú učiť v krízovej situácii.
Na druhej strane médiá sú plné príkladov spolupatričnosti, nezištnej vzájomnej pomoci a snáh nájsť riešenie v náročných podmienkach. Stovky učiteľov sa za pochodu naučili používať konferenčné online programy. Desiatky riešia komplikované situácie so žiakmi, ktorí nemajú prístup k elektronike a nemajú sa ako dostať k online vzdelávaniu. Mnohí sa učia komunikovať s rodičmi, možno po prvý raz v živote v takej miere a rozsahu.
Ďakujeme vám, učitelia! Spolu to zvládneme a spoločne nadobudnuté skúsenosti snáď využijeme vo svete, ktorý príde po pandémii.
