Väčšina ľudí zo štúdie chcela, aby sa rozhovor skončil skôr, než sa tak skutočne stalo.
Zhovárajúci sa pár. Zdroj: iStockphoto.com
Rozprávanie sa ťahá a ťahá, očami sa ukradomky obzeráte a hľadáte cestu von. Túto situáciu pozná takmer každý človek, ktorý sa v nej ocitol na večierku, v kuchynke na pracovisku či počas telefonátu so starými rodičmi.
Končia sa konverzácie vtedy, keď to ich účastníci skutočne chcú? Podľa novej štúdie amerických výskumníkov majú takéto uspokojivé zakončenie prekvapivo zhruba len dve percentá rozhovorov. Situácia pritom platí bez ohľadu na to, či sa ľudia rozprávajú s blízkou, alebo s neznámou osobou.
Autori štúdie zverejnenej v časopise PNAS sa domnievajú, že príčinou vzniku týchto chvíľ je maskovanie skutočných pocitov o debate.
Aká je ideálna dĺžka rozhovoru?
Rozhovor s druhými ľuďmi je základom našej duševnej pohody. Hoci sa môže javiť ako jednoduchá záležitosť, v skutočnosti predstavuje akýsi tanec, v ktorom partneri sledujú a reagujú na mnoho drobných aj nepatrných náznakov, akými sú reč tela, výrazy tváre či tón hlasu.
Mnohé podnety si uvedomujeme okamžite, prispôsobujeme sa im automaticky a plynulo bez toho, aby sme to vedome vedeli.
Zdá sa však, že práve koniec konverzácie je veľmi častý problém. Väčšina totiž nekončí vtedy, keď chceme, či už sa rozprávame príliš dlho, alebo príliš krátko. K uvedenému zisteniu sa dopracovali americkí vedci vďaka dvom experimentom.
V prvom sa prostredníctvom internetového dotazníka opýtali 806 ľudí na ich posledné rozhovory. Až štyri pätiny prebehli s partnerom, členom rodiny či inou blízkou osobou. Výskumníci boli hlavne zvedaví, či nastala chvíľa, keď si opýtaní želali koniec debaty. Tiež ich zaujímalo, kedy skutočný koniec nastal.
Vyše 66 percent opýtaných povedalo, že počas rozhovoru dospeli podľa nich k bodu, keď mal skončiť. Inými slovami, trval pridlho. Navyše celkový dojem bol podľa nich horší.
Na druhom pokuse sa pre zmenu osobne zúčastnilo 252 dobrovoľníkov, ktorí sa nepoznali. Ich úlohou bolo debatovať o čomkoľvek – o koníčkoch, počasí, štúdiu, o tom, aký majú deň – najmenej jednu minútu, no najviac štyridsaťpäť minút. Každého sa následne samostatne pýtali na dojmy.
Výsledok bol podobný ako pri prvom experimente. Vyše 68 percent účastníkov si želalo, aby dialóg skončil skôr a taktiež sa im páčil menej.
Ideálna dĺžka debaty by podľa účastníkov bola v priemere o polovicu kratšia, než bola v skutočnosti.
„Oba pokusy odhalili, že konverzácie takmer nikdy neskončili, keď to tak chceli zúčastnení,” píše v tlačovej správe hlavný autor Adam Mastroianni z Harvardovej univerzity. Celkovo to bolo až 98 percent rozhovorov, pri ktorých si ľudia želali, aby boli buď kratšie, alebo dlhšie.
Ženy zhovárajúce sa v kancelárii. Zdroj: iStockphoto.com
Obavy z neslušnosti
Druhý pokus prebiehal osobne, čo umožnilo výskumníkom získať pohľad na priebeh rozhovoru z oboch strán. Dozvedeli sa tak celkom prekvapivé detaily.
Keď mali účastníci uhádnuť, kedy chcel ich konverzačný partner rozhovor ukončiť, ich odhady o ideálnej dĺžke boli nesprávne až o vyše 63 percent. Zdá sa, ako keby sme jednoducho nevedeli odhadnúť túžby a potreby druhých v tejto fáze rozhovoru.
Problémom sú podľa autorov štúdie aj obavy zo spoločenského prehrešku či netaktnosti, ktoré v nás vyvolávajú pocit, že by sme druhých ľudí v takýchto chvíľach mohli predčasným ukončením rozhovoru uraziť. Pocit, že musíme byť slušní, spôsobí, že pokračujeme v rozprávaní.
Svoje skutočné úmysly a túžby jednoducho tajíme, a tak vzniká výsledok, ktorý nemusí nikomu vyhovovať.
„Pokusy naznačujú, že ukončenie konverzácie je klasický problém koordinácie, ktorý ľudia nedokážu vyriešiť, pretože vyžaduje informácie, ktoré si bežne nechávajú pre seba,” ozrejmujú autori štúdie.
Zároveň dopĺňajú, že výsledky sa môžu líšiť aj od kultúry ku kultúre či v závislosti od jazykového prostredia, pretože v rôznych častiach sveta môžu byť pravidlá vedenia rozhovoru odlišné od tých v Amerike.
Ako ukončiť rozhovor
Ak sa raz ocitnete v podobnej situácii, zo zistení štúdie sa dajú vziať ponaučenia do budúcnosti.
Treba si v prvom rade uvedomiť, že náhodné rozhovory na večierku či na ulici nekončia, lebo s najväčšou pravdepodobnosťou ani jeden z nás nevie odhadnúť, kedy má náš konverzačný partner dosť. Všetci sme teda na tom rovnako, a preto sa netreba báť, že by sme spôsobili niečo zlé.
Jedným z riešení je teda priamo povedať, že máte len určité množstvo času a potom potrebujete ísť ďalej.
Takisto sa môžete dohodnúť, že rozhovor spojíte s činnosťou, ktorá trvá vymedzený čas, ako je napríklad pitie kávy. Keď máte prázdny pohár, bude zrejmé, že je vhodné debatu ukončiť bez obáv z netaktnosti.
Podľa Mastroianniho taktiež pomáha, ak dáte následne druhým najavo radosť z konverzácie a prejavíte ochotu zopakovať si ju.
Zdroj: DOI: 10.1073/pnas.2011809118
