Na hornej Orave, pod svahmi Babej hory, sú pramene slanej vody známe od nepamäti. V druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia tu boli aj kúpele.
V kúpeľoch sa liečili kožné choroby, nánosy v lymfatickom systéme, mimopľúcne tuberkulózne ochorenia, zdureniny v mliečnych žľazách, škrofulóza, vodnatieľka, syfilis, málokrvnosť či neurózy.
Liečivosť hornooravskej slanej vody bola známa už od počiatkov osídlenia tohto územia. Zachovala sa legenda o rodine, ktorá prišla do tejto oblasti. Obyvatelia ju medzi seba neprijali, lebo všetci mali hrvole – zväčšenú štítnu žľazu. Rodina sa preto usadila mimo obce, neďaleko prameňov – a po čase im hrvole zmizli. Tak vznikla predchodkyňa súčasnej obce Oravská Polhora. Obyvatelia okolitých dedín potom používali túto vodu predovšetkým na liečbu hrvoľa. O slanej oravskej liečivej vode písal aj slovenský geograf a historik Matej Bel (1684 – 1749) vo svojom opise Oravy (jeho slovenský preklad vyšiel až v roku 2001).
Najvyššia mineralizácia u nás
Ide o jódovo-brómovú rapu (minerálne vody s prevahou chloridu sodného) naftového pôvodu s pestrou chemickou skladbou. Viaceré látky obsahuje v pomerne veľkých množstvách. Napríklad kyseliny boritej je 659 mg na liter (liečivá minerálka Vincentka jej má 311 mg/l), ale tiež je významne zastúpený bróm, jód či stroncium. Mineralizáciou prevyšuje všetky pramene na Slovensku a hoci jej najvýznamnejšou zložkou je chlorid sodný, patrí medzi najhodnotnejšie známe jódové liečivé vody. Oravská slaná voda je aj dosť rádioaktívna. Výdatnosť prameňov je neveľká.
Kúpele
Na základe výsledkov zloženia a účinkovej slanej vody sa podujal veľkoobchodník Franko Skyčák zriadiť kúpele a za týmto účelom založil akciovú spoločnosť. Výstavbu s názvom Slaná Voda dokončili v roku 1865. Kúpele mali pre pacientov desať drevených obytných pavilónov, v ktorých mohli ubytovať sto hostí. Bol tu aj kúpeľný dom, dom pre lekára a pre zamestnancov, reštaurácia, kúpeľná promenáda a lesopark. Kúpeľným lekárom bol stoličný lekár Felix Stein. Pacientom, ktorí nemohli pricestovať, sa posielala voda vo fľašiach. V kúpeľnom dome bolo 12 porcelánových vaní, pričom vodu zohrievali v kotloch. Voda sa čerpala z dvoch studní a z nádrže, do ktorej tiekla prebytočná voda zo studní.
Liečivá soľ
Riaditeľ nemocnice v Budapešti, univerzitný profesor Bertalan Stiller, sa v roku 1905 vyjadril o soli z oravských prameňov, že chemickým zložením i liečivými účinkami môže konkurovať najlepším soliam zo zahraničných žriedel. Z minerálnej slanej vody v tom čase už získavali odparovaním vody soľ, ktorú na liečebné účely predávali v niekoľkých budapeštianskych lekárňach. Pred prvou svetovou vojnou vyvážali soľ na liečebné účely aj do zahraničia – do Nemecka, do Anglicka, USA, ba aj do Južnej Ameriky.
Vojna zavrela kúpele
Kúpele pri Oravskej Polhore boli stále v súkromnom vlastníctve. V roku 1918 bol ich majiteľom lekár Friedrich Lasslauer, ktorý však Oravskú Polhoru pred koncom prvej svetovej vojny opustil. Obyvatelia blízkych dedín, postihnutí vojnovým nedostatkom, vykorisťovaním a v nemalej miere aj silným národnostným útlakom sa koncom roku 1918 vrhli na všetko, čo bolo predtým majetkom vyššej triedy. Neušetrili ani kúpele Slaná Voda. Kúpeľné budovy vyrabovali a vydrancovali. Kúpele Slaná Voda pri Oravskej Polhore zanikli.
Autor: RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto: archív autora
Viac o zaniknutých kúpeľoch Slaná Voda a o využívaní liečivej vody spod Babej hory, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 1/2016).
Uverejnila: ZČ