Ich dôkladné štúdium si dal za cieľ vo svojej výskumnej práci István Bodor, študent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, ktorý sa umiestnil na konferencií ŠVOČ ako prvý v sekcií základného a aplikovaného výskumu.
Pochádza z Tornale, kde vyštudoval aj gymnázium a momentálne úspešne ukončil 5. ročník v odbore všeobecné lekárstvo. Prezradil nám, že kedysi hrával šach, no teraz už pomenej, veľmi rád ale číta a chodí do prírody.
„Čo ale najviac milujem je záchranka a prednemocničná urgentná medicína 🙂 Spolu s niektorými spolužiakmi a našimi učiteľmi sa preto snažíme zlepšovať aj výučbu tohto predmetu na našej škole, aby sme priblížili túto oblasť medicíny aj ostatným študentom,“ povedal István.
Podarilo sa im za týmto účelom získať grant na nákup špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Svoju školu reprezentuje na rôznych záchranárskych súťažiach a tento rok sa študentom podarilo vyhrať medzinárodnú súťaž záchranárskych posádok Rallye Rejvíz.
István Bodor je popri svojej šikovnosti aj skromný a bolo nám potešením osloviť ho s prosbou o rozhovor.
M. HUCÁKOVÁ: Vo svojej práci si sa venoval akútnemu infarktu myokardu? Čo sa deje v tele, keď nastane?
I. BODOR: Jednoducho povedané, je to život ohrozujúci stav, kedy časť srdcového svalu nemá dostatočnú dodávku kyslíka a bunky v ňom začínajú umierať. Deje sa to tak z dôvodu uzáveru určitého úseku koronárnej artérie. Z buniek srdca sa uvoľňujú metabolity, enzýmy alebo rôzne molekuly, ktoré po prvé, môžeme detekovať z krvi pacienta a po druhé, spúšťajú reakciu organizmu, ktorú navonok vidíme ako klinické príznaky (bolesť na hrudníku a jej vyžarovanie, strach zo smrti, zmeny krvného obehu, atď.).
M. H.: Ako ho dnes lekári diagnostikujú? Aké sú možnosti?
I. BODOR: V súčasnosti sa diagnostika zakladá na spomínaných klinických príznakoch, EKG vyšetrení a stanovení určitých biochemických markerov zo séra pacientovej krvi, pričom na samotnú diagnózu stačí, ak je výsledok hociktorých 2 vyšetrení pozitívny. Najlepšie to vysvetlím na príklade: pacient si zavolá na 155 kvôli niekoľko desiatok minút trvajúcim zvierajúcim bolestiam na hrudníku, operátor vysiela ambulanciu ZZS, posádka vyšetrí pacienta, natočia EKG a ak sú tam isté špecifické zmeny tzv. STEMI (infarkty myokardu s eleváciou ST segmentu), smerujú pacienta do najbližšieho kardiocentra na akútnu PKI (teda bez toho, že by pacientovi odobrali vzorku krvi). Ak na tom EKG nie sú zmeny svedčiace pre STEMI, ale je stále podozrenie na nedokrvenie určitej časti srdca a pacient je v stabilnom stave, smerujú pacienta do najbližšej nemocnice. Tam sa z odberov krvi ukáže, o čo ide – ak bude potrebná intervencia v kardiocentre, pacient sa tam dostane, ale s väčším časovým odstupom. Takto je postavený náš systém poskytovania zdravotnej starostlivosti a je to, si myslím, dobre vymyslené.
M. H.: Rozhodol si sa skúmať zmeny, ktoré sa dejú prvé dve hodiny pri uzavretí koronárnej artérie. Prečo je dôležité zamerať sa na tieto včasné zmeny?
I. BODOR: Výskum realizujeme spolu s Ústavom molekulárnej biomedicíny a zmeny sme sledovali na animálnom modeli potkana typu Wistar. Spomínané zvieratá uvedieme do celkovej anestézie a následnými procesmi vyvoláme stav podobný infarktu myokardu. Po uplynutí vopred stanoveného času im odoberáme arteriálnu krv z brušnej aorty. V sére krvi potom stanovujeme markery oxidačného stresu, extracelulárne DNA (ecDNA) či DNázovú aktivitu.
M. H.: Čo sa po týchto sledovaniach preukázalo?
I. BODOR: Niektoré z markerov oxidačného stresu sú nádejné, našli sme aj štatisticky signifikantné rozdiely, avšak problémom je ich nízka špecificita. Teória hovorí, že pri poškodení a smrti buniek, čo sa deje aj v prípade infarktu myokardu, sa bunky rozpadajú, ich vnútorný obsah sa dostane aj do krvi a tým pádom by sme tam mohli nájsť aj fragmenty extracelulárnej DNA. Štatisticky významné rozdiely v prípade ecDNA a DNázovej aktivity sme nezistili, to však ale neznamená, že tam skutočne nie sú. Možno treba zvoliť iné časové intervaly, alebo napríklad zistiť, či sa nestihli vylúčiť do moču. Sú teda potrebné ďalšie merania.
M. H.: Tie budú smerovať k tomu, aby bola táto diagnostika čo najviac rýchla. Ako by podľa Teba v ideálnom prípade mohla vyzerať?
I. BODOR: Ideálne by sa mohol vyvinúť prúžok, ktorý by nám pomohol pri diagnostike a následnom manažmente pacienta – z jednej kvapky krvi, ako je to v prípade glukomera.
M. H.: Ako si sa dostal k medicíne? Vidíš už teraz seba ako úspešného lekára budúcnosti?
I. BODOR: V mojej rodine sú ochorenia kardiovaskulárneho systému celkom časté, preto ma srdce, ako orgán, vždy fascinoval. Keď som mal na škole možnosť vyskúšať si aj výskumnú činnosť, povedal som si, prečo nespojiť užitočné s príjemným. V budúcnosti by som sa chcel venovať anesteziológii a intenzívnej medicíne, teda viac klinickej časti medicíny. Na Inštitúte molekulárnej biomedicíny však pracujú naozaj výnimoční ľudia, vedia človeka motivovať a od nich som sa naučil aj to, že skutočne dobrý lekár, aj keď je klinik, napreduje najmä kvôli vede. Preto by som sa aj po škole chcel venovať aj vede a výskumu, napríklad zapájanie sa do klinických štúdií je jedna z mojich obľúbených aktivít. A či sa v budúcnosti vidím ako úspešný lekár? Chcel by som sa raz stať naozaj dobrým lekárom a robiť medicínu na úrovni, či sa to podarí, čas ukáže 🙂
M. H.: Veríme, že áno a želáme všetko len to najlepšie pri plnení týchto ušľachtilých snov.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: z archívu Istvána Bodora
Uverejnila: VČ