Poznatkami, ktoré spísali v 12. storočí v talianskom mestečku Salerno, sa inšpirovali ženy naprieč celou Európou.
V stredoveku ženy udržiavali svoje zdravie a krásu aj vďaka textom zvaným Trotula. Zdroj: left.it
Trotula bola kedysi najvplyvnejším lekárskym dielom o zdraví a liečbe žien. Predpokladá sa, že vznikla už pred stáročiami v juhotalianskom prístavnom mestečku Salerno.
V 11. a 12. storočí bolo Salerno centrom stredovekého lekárskeho učenia, obchodu a poľnohospodárstva. Očarujúca krajina bola bohatá na obilie, ovocie, orechy a vodu a aj vo vzdialených krajinách ju poznali ako miesto tých najznalejších lekárov, miesto, kde „sa žiadna choroba nedokázala usadiť“.
Tradícia slávneho diela, ktoré sa označovalo Trotula a v stredoveku sa šírilo naprieč celou Európou, je podmanivá.
Tri texty – Liber de sinthomatibus mulierum (Kniha o zdraví žien), De curis mulierum (O liečbe žien) a De ornatu mulierum (O dámskej kozmetike) – sčasti vychádzali z arabskej tradície a medicíny, prinášali poznatky gréckeho lekára, chirurga a filozofa Galéna a obsahovali aj ústne tradované praktické rady a liečivé procedúry pre ženy vrátane vhodnej a účinnej kozmetiky.
Tradovalo sa, že Trotulu napísala praktická lekárka menom Trota, učenkyňa lekárskej fakulty v Salerne. Trota bola v skutočnosti liečiteľkou zo Salerna a pravdepodobne je autorkou iba textu O liečbe žien. Autorstvo ďalších dvoch textov je anonymné, no pravdepodobne ich napísali muži.
V súčasnosti existuje viac ako 130 kópií latinských textov a vyše 60 kópií stredovekých ľudových prekladov tohto výnimočného diela.
Text O zdraví žien
Bol prelomový v tom, že prijal novú arabskú medicínu, ktorá práve začala prenikať do Európy. Podľa Greenovej, ktorá text v roku 1996 preložila, Kniha o zdraví žien čerpá predovšetkým z kapitol o gynekológii a pôrodníctve Viaticum. Bol to latinský preklad arabského diela Zád al-musáfir, ktoré sa sfinalizovalo koncom 11. storočia.
Arabská medicína bola v tom čase pomerne špekulatívna a filozofická a vychádzala aj z Galénových princípov.
Galénos napríklad na rozdiel od iných významných lekárov tvrdil, že menštruácia je nevyhnutnou a zdravou očistou žien. Domnieval sa, že ženy sú chladnokrvnejšie ako muži, a tak nie sú schopné vo svojich telách „uvariť“ živiny, ktoré prijali, preto musia ich zvyšky pravidelne odstraňovať prostredníctvom menštruácie.
V texte sa na úlohu menštruácie v rámci zdravia žien a ich plodnosti hľadí pozitívne. Napríklad sa v ňom píše: „Menštruačná krv je zvláštna, nesie v sebe živú bytosť. Funguje to ako strom: pred tým, ako prinesie ovocie, musí najprv zakvitnúť. Menštruačná krv je ako kvet: musí sa objaviť skôr, ako sa ovocie (dieťa) narodí.“
Trotula: pasáž o obnove plodnosti. Zdroj: Medievalists.net
Ďalšou témou, ktorej sa autor či autorka textu obšírne venuje, je takzvané „blúdenie“ či „putovanie maternice“, respektíve posunutá maternica.
Prvý text Trotuly uvádza dve teórie. Podľa jednej je možné, aby maternica „blúdila“ v tele, druhá takýto pohyb považuje za anatomicky nemožný. Autor textu však pripúšťa možnosť, že maternica stúpa nahor k dýchacím orgánom.
Text sa zaoberá aj liečbou a správnym režimom novonarodeného dieťaťa a prináša poznatky o menštruačných poruchách a prolapse maternice, kapitoly o pôrode a tehotenstve a mnoho ďalších. Citovaní sú v ňom paradoxne len muži: Hippokrates, Oribasius, Dioscorides, Paulus a Justín.
Ženy v minulosti boli podľa istých jazykov vydané napospas svojej biológii. Ešte v staroveku lekári napríklad verili, že „blúdenie lona“ môže žene spôsobiť dokonca udusenie a smrť. Pre menštruáciu a tehotenstvo považovali ženy vo všeobecnosti za slabšie pohlavie, fyzicky aj psychicky.
Text O liečbe žien
Je to jediný z troch textov, ktorého autorstvo sa pripisuje salernskej liečiteľke a ktorý kedysi koloval medzi ľuďmi ako samostatný text. Autorka v ňom neuvádza žiadne teórie o príčinách gynekologických komplikácií, iba informuje, ako pripraviť a aplikovať jednotlivé liečivá.
Textu chýba súdržnosť. Prináša rady z rôznych medicínskych oblastí: zaoberá sa gynekológiou, andrológiou, pediatriou i kozmetikou a poskytuje aj všeobecné lekárske rady a pragmatické pokyny.
Text sa do značnej miery venuje liečbe neplodnosti a ponúka súbor rád, ako obnoviť panenstvo, ako sa vyrovnať s ťažkosťami súvisiacimi s nedostatočnou kontrolou močového mechúra či ako liečiť pery popraskané od prílišného bozkávania. Práca navyše zmieňuje aj liečenie zdravotných komplikácií u mužov.
Text O dámskej kozmetike
Tretí text je rozpravou o tom, ako zachovať a zlepšiť krásu žien. Začína sa však predhovorom, v ktorom sa autor označuje mužským zámenom a zmieňuje ambíciu získať vďaka súboru poznatkov o telo príjemné množstvo priateľov.
Autor zrejme očakával široké čitateľské publikum, pretože v texte hovorí aj o ženách za Alpami, ktoré podľa neho nemajú prístup ku kúpeľom, aké si robievali Talianky, a tak do textu zahrnul aj alternatívny parný kúpeľ.
Kozmetika v roku 1350. Zdroj: Wienische hantwercvrouwe
Text sa venuje starostlivosti o vlasy, tvár, pery, zuby, ústa a v pôvodnej verzii obsahoval aj stať venovanú genitáliám. Jeho autor netvrdí, že prípravky, ktoré opisuje, sú jeho vlastnými vynálezmi.
Jednu terapiu určenú na zápach z úst, o ktorej tvrdí, že bol jej svedkom, vytvorila napríklad jedna Sicílčanka a autor k nej len pridal ďalší spôsob liečby, ktorý sám schvaľuje.
Zvyšok textu zhromažďuje opatrenia a pravidlá, ktoré autor považoval pri praktizovaní kozmetického umenia za užitočné. Hoci boli určené predovšetkým pre ženy, tie neboli výhradnými čitateľkami.
Autor totiž svoju vysokoštruktúrovanú prácu odporúčal ďalším ľuďom, ktorí rovnako ako on túžili profitovať zo zozbieraných vedomostí o umení robiť ženy krásnymi.
Pri špecifických praktikách v pôvodnej verzii textu až šesť ráz priznáva, že uvedené rady pochádzajú od moslimiek, ktorými sa často inšpirovali aj kresťansky založené Sicílčanky.
Moslimovia v tom čase prevádzkovali medzinárodný obchod s aromatickými látkami a špecifickými koreninami, a tak medzi často zmieňované ingrediencie patrili napríklad klinčeky, kadidlo, škorica, muškátový oriešok či galangal.
Tretí text v porovnaní s dvoma predchádzajúcimi omnoho viac zachytáva empirizmus miestnej juhotalianskej kultúry a bohatstvo, ktoré mali ľudia k dispozícii, keď normanskí králi južného Talianska prijali na Sicílii islamskú kultúru.
Tri najobľúbenejšie ženské rastliny
V centre záujmu stáli v stredoveku tri rastliny: ruža, palina a mäta.
Ruža
Ruža bola v stredoveku považovaná za veľmi dôležitú rastlinu. O sladkej vôni jej kvetov sa veľa písalo, vnímali ju ako veľmi príjemnú a pre ženy prospešnú rastlinu.
Vizionárka a opátka Hildegarda z Bingenu v diele Physica v 12. storočí napísala: „Jedna dávka ruže s polovičnou dávkou šalvie sa môžu variť s čerstvou roztopenou bravčovou masťou vo vode. Vznikne z toho mastička, vhodná na kŕče alebo paralýzu. Stačí si natrieť postihnuté miesto a symptómy poľavia. Ruža je vhodná do elixírov, hodí sa do mastí a všetkých liečiv. Ak do nich pridáte iba trošku ruže, získajú na kvalite a budú vďaka účinkom ruže oveľa efektívnejšie.“
Dvorania v ružovej záhrade: Dáma a dvaja páni, 1440 – 1450, Južné Holandsko, Metropolitan Museum of Art, New York
Palina
Palina pravá (Artemisia absinthium) je striebristá, sťahujúca a silná rastlina, z ktorej sa už v stredoveku vyrábal absint a liek na bolesti hlavy a proti horúčke.
Bylinka bola v stredoveku spolu s ďalšími bylinkami rodu Artemisia známa aj ako prírodný insekticíd a dezinfekčný prostriedok (rozsýpala sa po podlahách obytných miestností). Podľa Hildegardy z Bingenu slúžila aj ako liek na „červy v maternici“, teda parazity.
Názov Artemisia odkazuje na grécku bohyňu cudnosti a dobrého pôrodu Artemis.
Palina pravá a palina obyčajná. Zdroj: herbs.org, Mary Evans Picture Library
Menej striebristý druh paliny, bez typického štipľavého pachu, je palina obyčajná (Artemisia vulgaris). Bylinka bola v 9. storočí v básni Hortulus Walafrida Straba označená za bylinu schopnú uľahčiť pôrod, očistiť maternicu a obnoviť ženské „kvety“, čiže menštruáciu. Ľudia v stredoveku verili, že palina odvracia zlo. Bola bežnou zložkou gruitu (stredovekej bylinnej zmesi na ochutenie piva).
Mäta
Silná a štipľavá mäta sivá (Mentha pulegium) nie je taká lahodná ako jej príbuzná mäta pieporná alebo mäta klasnatá (spearmint). Aromatická bylinka, ktorú ľudia bežne nachádzali voľne rastúcu vo vlhkých pôdach v blízkosti potokov, bola kedysi považovaná za prírodný repelent proti blchám (pulex v latinčine znamená blcha). Ako mnohé rastliny v období stredoveku aj mätu sivú považovali za všestrannú bylinu.
Obraz ženy z 13. storočia, ktorá pomocou trecej misky a paličky pripravuje zmes z mäty sivej pre tehotnú ženu. Zdroj: Wikimedia Commons
V Trotule bola táto bylinka mnoho ráz spomenutá v súvislosti s potratmi a otázkami týkajúcimi sa ženského cyklu a bolesti maternice. V záznamoch stojí, že slúžila aj ako liek na kŕče a prechladnutie.
Zdroje: Metropolitan Museum of Art, Wikipedia (1, 2)
