Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Lavínová nehoda – kto ma šancu na prežitie?

Marta Bartošovičová

Lavína

Snehovou lavínou rozumieme náhle uvoľnenie snehovej masy dolu svahom. Lavína sa pohybuje smerom dole vplyvom gravitácie a jej charakter, ako dojazdová vzdialenosť či rýchlosť, závisia na mnohých faktoroch – druh snehu, sklon svahu, aký je povrch, po ktorom sa zosúva, či je trávnatý, zalesnený alebo skalnatý. Pohyb v zimnom vysokohorskom prostredí býva často spojený s rizikom lavín, ktoré bezprostredne môžu ohroziť ľudí nachádzajúcich sa v tomto prostredí, či už pri športe alebo výkone povolania.

Čo hovoria štatistiky?

V priemere zomrie ročne pri lavínových nehodách v Európe a Severnej Amerike 150 ľudí. V Slovenských horách sú to 3 – 4 osoby ročne, čo vyplýva z dlhodobých štatistík vedených Strediskom lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby (obr. 2). Prevažná časť lavínových nehôd sa stáva pri zimných rekreačných aktivitách ako lyžovanie, snowboarding, a najmä v Severnej Amerike je to jazda na snežnom skútri a v Európskych pohoriach aj turistika na snežniciach. Hlavnou príčinou úmrtí v týchto prípadoch je zadusenie, čo predstavuje viac ako 80 % v porovnaní z ďalšími príčinami úmrtia v lavínach (obr. 5). Na pamäti treba mať skutočnosť, že lavínové nebezpečenstvo je smrteľné nebezpečenstvo. Zjednodušene povedané zo všetkých lavínových nehôd asi polovica obetí je zasypaná a polovici sa podarí uniknúť. Z tých čo sú zasypaní približne polovica je usmrtená a polovica vyviazne.

  Počet obetí lavín v slovenských horách, zdroj Stredisko lavínovej prevencie HZS

Obr. 2 Počet obetí lavín v slovenských horách, zdroj Stredisko lavínovej prevencie HZS

Kto prežije v lavíne?

Lavínová nehoda pôsobí na organizmus komplexne a prežitie v lavíne závisí od viacerých prognostických faktorov. Z nich štyri najrozhodujúcejšie faktory prežitia lavínovej nehody sú: (1) stupeň zasypania, (2) doba trvania zasypania, (3) prítomnosť dýchacej dutiny a priechodné dýchacie cesty a (4) závažnosť poranenia.

1. Stupeň zasypania

Celkové zasypanie je definované ako zasypanie hlavy a hrudníka obete snehom lavíny, aj keď ostatné časti tela sú nezasypané. Čiastočné zasypanie je vtedy, keď nedôjde k zasypaniu hlavy a hrudníka. Na základe analýzy viac ako 2000 osôb, ktoré boli zasiahnuté lavínou vo Švajčiarsku, vyplýva, že u osôb, ktoré boli lavínou zasypané len čiastočne, alebo neboli zasypané je úmrtnosť 4,4 % a u osôb, ktoré boli celkovo zasypané je úmrtnosť až na úrovni 51,3 %. (obr. 3). Maximálny podiel obetí lavín teda pripadá na úkor celkového zasypania. Stupeň zasypania je teda najdôležitejším faktorom prežitia lavínovej nehody. Je predpoklad, že pri čiastočných zasypaniach, alebo nehodách s uvoľnením lavíny bez zasypania, existuje značný počet neohlásených prípadov, odhaduje sa 50 % nezdokumentovaných prípadov To znamená, že úmrtnosť pri čiastočných zasypaniach je ešte výraznejšie nižšia.

Závislosť úmrtia na stupni zasypania v lavíne

Obr. 3 Závislosť úmrtia na stupni zasypania v lavíne

2. Doba trvania zasypania

Kľúčovým faktorom prežitia pri celkovom zasypaní lavínou je čas do vyslobodenia obete. Závislosť pravdepodobnosti prežitia na dobe trvania zasypania je vyjadrená graficky ako tzv. krivka prežitia (Brugger, 2001). Krivka prežitia zobrazuje pravdepodobnosť prežitia v závislosti na dobe trvania zasypania snehom, ktorá sa progresívne znižuje a diferencuje sa na niekoľko fáz (obr. 4) (Brugger, 2013). 

Krivka prežitia (závislosť pravdepodobnosti prežitia na dobe trvania zasypania) obetí lavín vo Švajčiarsku (n=946) v rokoch 1980 – 2005 (Haegeli, 2011)

Obr. 4 Krivka prežitia (závislosť pravdepodobnosti prežitia na dobe trvania zasypania) obetí lavín vo Švajčiarsku (n=946) v rokoch 1980 – 2005 (Haegeli, 2011)

Počas prvých 18 minút je šanca na prežitie viac ako 80 %. Táto fáza sa nazýva „fázou prežitia“ a mali by ju poznať všetci lyžiari vo voľnom teréne a turisti v zimných horách. V tejto fáze ide o každú minútu, a preto musí byť vykonaná záchrana svedkami nehody – tzv. kamarátska pomoc v najkratšom čase.

V intervale 18 – 35 minút klesá šanca na prežitie pod lavínou až na 32 %. V tejto druhej fáze – „fáze dusenia“ zomierajú všetci, ktorí nemajú voľné dýchacie cesty a dýchaciu dutinu, zadusenie. Týka sa to viac ako polovice celkovo zasypaných. Efektívna základná a rozšírená resuscitácia môže byť v tejto fáze ešte úspešná, najmä ak je pridružené podchladenie, ktoré zabezpečuje organizmu nižšiu potrebu kyslíka, nesmie tam byť však prítomné závažné poranenie, ktoré šance na prežitie výrazne znižuje.

Od 35. minúty je krivka prežitia takmer plochá, čo znamená, že úmrtnosť v tejto tzv. latentnej fáze klesá minimálne na úroveň 23 % v 90. minúte. Zasypaní s voľnými dýchacími cestami a uzatvorenou dýchacou dutinou môžu bez veľkého rizika prežiť až 90 minút pod lavínou. Pod pojmom uzatvorená dýchacia dutina sa chápe dutina okolo úst a nosa bez prístupu vonkajšieho vzduchu. Čas 90 minút je aj cieľovým časom na príchod organizovanej profesionálnej záchrany.

V intervale 90 – 130 minút „fáza podchladenia“ ide krivka plytko z 23 % na úroveň pod 20 %. V tomto časovom intervale zomierajú obete s uzatvorenou dýchacou dutinou na kombináciu pomalého udusenia a podchladenia – tzv. tri (triple) H syndróm – hypoxia, hypotermia a hyperkapnia. Malé percento zasypaných môže prežiť zasypanie pod lavínou aj viac ako 2 hodiny. Je to možné, ak majú zabezpečený prísun kyslíka prostredníctvom otvorenej dýchacej dutiny, to znamená, že dutina je spojená s vonkajším vzduchom, alebo v prípade vytvorenia veľkých dutín v snehu. Pri týchto predpokladoch je zasypaný schopný prežiť pod lavínou aj niekoľko hodín bez toho, aby sa podchladil na kritickú úroveň. Preto by bolo veľmi nevhodné vzdávať sa nádeje na úspešnú záchranu predčasne, a to aj v prípade, ak sú šance na prežitie minimálne. Doba trvania zasypania je teda indikátorom patológie a mala by diktovať stratégiu liečby, preto je veľmi dôležité poznať čas kedy sa stala lavínová nehoda a došlo k zasypaniu obete (Brugger, 2013).

3. Dýchacia dutina

Ďalším rozhodujúcim faktorom prežitia lavínovej nehody pri celkovom zasypaní sú voľné dýchacie cesty a dýchacia dutina, ktorá umožňuje prežitie aj niekoľko hodín od zasypania. Definícia dýchacej dutiny pre záchranárske tímy je jednoduchá a presná – akákoľvek aj malá dýchacia dutina pred ústami a nosom pri súčasne voľných dýchacích cestách. Diagnóza – žiadna dýchacia dutina, sa stanoví len vtedy, ak sú ústa a nos vyplnené snehom, alebo cudzím telesom. To znamená, ak sú dýchacie cesty voľné, hodnotí sa to ako existencia dýchacej dutiny (Brugger, 2006).

Zadusenie (asfyxia) je najčastejšou príčinou smrti pri lavínovej nehode. Nastáva akútne pri úplnej obštrukcii dýchacích ciest snehom, alebo kamennou suťou, častejšie je však spôsobená až v prvých 15 – 30 minútach spätným vdychovaním vydychovaného vzduchu, ak je neprítomná dýchacia dutina. Vo vydychovanom vzduchu je približne 16 % kyslíka a 5 % oxidu uhličitého. Rýchlosť nástupu asfyxie závisí na veľkosti dýchacej dutiny, ale aj na hustote snehu. Väčší priestor umožňuje difúziu plynov do snehu na výrazne väčšej ploche. Pri dýchaní do dýchacej dutiny s objemom pol litra dochádza k strate vedomia až za 88 minút. Zmrznutie vnútornej strany dýchacej dutiny znemožní difúziu plynov a proces smrtiacej asfyxie sa urýchli.

Po asfyxii je druhou hlavnou príčinou úmrtia závažné poranenie 17,3 %. U poranení je príčina smrti najčastejšie z dôvodu dislokovanej zlomeniny krčnej chrbtice. Najčastejšou poranenou oblasťou tela boli končatiny, hrudník a chrbtica (Truhlář, 2010). Na základe potvrdených pitiev hypotermia zaberá zanedbateľné úlohu (1 %) ako samotná príčina úmrtia pri lavínovej nehode. 

Príčiny úmrtia v lavíne

Obr. 5 Príčiny úmrtia v lavíne

Zachrániť život môžu práve kamaráti

Pri lavínovej nehode je kritickou veličinou čas. Tento čas  je v značnej miere lavínových nešťastí príliš krátky na to, aby sa profesionálne tímy záchranárov dostali k postihnutému. Preto je nevyhnutné, aby svedkovia a priami účastníci nehody mali so sebou potrebnú lavínovú výstroj, dostatok vedomostí a praktických zručností na to, aby mohli poskytnúť v prípade lavínového nešťastia rýchlu prvú pomoc. Pre neprofesionálnu lavínovú záchranu priamych účastníkov nehody sa zaužíval termín „kamarátska pomoc“. Tento typ záchrany má rozhodujúci význam   v záchrane u zasypaných lavínou.

Z priebehu krivky prežitia (Obr. 4) vyplýva, že najväčšiu šancu na prežitie má zasypaný, ak je nájdený a vykopaný do 15 – 18 minút. Málokedy sa podarí profesionálnej organizovanej záchrane prísť za tak krátku dobu na miesto nešťastia. Preto práve samotní účastníci, ktorí neboli zasypaní musia urobiť pre záchranu svojho zasypaného kamaráta maximum v prvých 15 minútach. To sa však dá iba ak majú všetci účastníci so sebou potrebnú lavínovú výstroj, tzv. „svätú trojicu“ – lavínový vyhľadávač, lavínová sonda a lopatka do snehu. A samozrejme majú dosť znalostí a predošlého tréningu na používanie tejto výstroje.

Potrebná lavínová výstroj

Obr. 6 Potrebná lavínová výstroj (lavínový vyhľadávač, sonda a lopatka) na každej zimnej túre, kde je pohyb v lavínovom teréne.

Po lokalizácii zasypaného lavínovým vyhľadávačom, čo u trénovaného záchrancu trvá max. 5 minút aj na väčšom lavíništi, sa označí presný bod zasypaného pomocou lavínovej sondy, pričom by sa mala určiť hĺbka zasypania. Vykopávanie by sa malo uskutočniť čo najrýchlejšie, maximálnym počtom osôb, ktoré sa nachádzajú pri záchrannej akcii. Treba rátať s tým že ak je tam len jeden záchranca, tak na vykopanie 1×1 m hlbokej jamy v snehu potrebuje 15 minút (obr. 7), čo je už hraničný čas na záchranu života zasypanej obete. Aj z tohto dôvodu je lepšie na zimné túry chodiť v skupinke aspoň 4 až 5, ako len vo dvojici.

Preto pre každého návštevníka zimných hôr, či už je to skialpinista, horolezec alebo turista by malo byť samozrejmosťou absolvovanie niektorého z lavínových školení aby si osvojil prácu s potrebnou výstrojou a disponoval dostatkom vedomostí o pohybe v lavínovom teréne.  

Vždy len kompletný lavínový set

Obr. 7 V teste rýchlosti záchrany zasypanej obete bolo prevedených 60 pokusov o vykopanie z 1m hĺbky. Pri prvom teste mal záchranca kompletnú lavínovú výbavu, záchrana trvala do 15 minút. Pri druhom pokuse záchranca nemal lavínovú sondu a tak nemohol presne nasondovať miesto a hĺbku zasypania, záchrana trvala v priemere 26 minút. Pri treťom teste záchranca nemal lopatku a tak nájdenie a samotné vyhrabanie obete mu trvalo v priemere 50 minút. Pri štvrtom teste bol záchranca bez sondy aj lopatky, vedel len lokalizovať približné miesto zasypanie a vyhrabanie obete za použitia lyží z 1m hĺbky trvalo takmer hodinu.

Postup prvej pomoci u zasypaného lavínou

Po samotnom nájdení a vykopaní obete lavíny musí nasledovať správne ošetrenie. V rámci kamarátskej pomoci platí nasledovný postup prvej pomoci u zasypaného lavínou:

1. Uvoľniť dýchacie cesty (DC). Po dosiahnutí oblasti hlavy počas vykopávania by sa mal čo najskôr rukami vyhrabať vzduchový kanál smerujúci k ústam a nosu zasypaného a následne odkryť hlavu a hrudník. Dôležité je ihneď uvoľniť dostatočný priestor okolo hrudníka, ktorý býva zatlačený váhou snehu a znemožňuje tak dýchacie pohyby.

2. Operačnému stredisku tiesňovej linky sa nahlási presné miesto a stav postihnutých. Do príchodu záchranného tímu jedna osoba ostane s postihnutým a bude sledovať životné funkcie (dýchanie a krvný obeh).

3. Ak je zasypaný v bezvedomí ale dýcha, musí sa vykopať a uložiť do polohy na bok, avšak s ohľadom na predpokladané poranenia chrbtice.

4. Ak je zasypaný v bezvedomí a nedýcha, mali by sa dýchacie cesty uvoľniť ešte vo výkope a to odstránením snehu a cudzieho telesa z úst. Dýchacie cesty by sa mali udržiavať voľné zdvihnutím brady, predsunutím sánky a opatrným záklonom hlavy, pričom sa musí dbať na opatrnú manipuláciu s krčnou chrbticou. Ak sa stanoví neprítomnosť dýchania a krvného obehu mala by sa zahájiť resuscitáciu až do príchodu záchranného tímu. Trénovaní záchranári majú vykonávať aj umelé dýchanie s pomerom stláčanie : umelé dýchanie 30 : 2. V horách pri nehodách sa vždy musí rátať so špecifickými situáciami, pri ktorých musí záchranca prijímať zložité rozhodnutia. Môže sa stať, že v priebehu resuscitácie nie je možné privolať záchrannú službu. V takomto prípade sa resuscitácia môže prerušiť na nejaký čas. Ak sa však očakáva príchod záchranného tímu, mala by resuscitácia pacienta pokračovať až do jeho odovzdania záchrannému tímu (obr. 8).

 Resuscitácia obete lavíny

Obr. 8 Resuscitácia obete lavíny (Brugger, 2006)

Literatúra:

  • Brugger, H. et al. 1996. Onsite triage of avalanche victims with asystole by the emergency doctor. In Resuscitation. ISSN 0300-9572, 1996, r 31, č. 11, s. 6.
  • Brugger, H. et al. 2001. Field management of avalanche victims. In Resuscitation. ISSN 0300-9572, 2001, č. 51, s. 7-15.
  • Brugger, H. et al. 2006. Time is life. Medical training in avalanche rescue. In DVD. ICAR MEDCOM. CICA-ICAR 2006. ISBN 88-900228-3-3.
  • Brugger, H. et al. 2011. Prehospital resuscitation of the buried avalanche victim. In High Alt. Med. Biol. ISSN 1527-0297, 2011, r. 12, č. 3, s. 199–205.
  • Brugger, H. et al. 2013. Resuscitation of avalanche victims: Evidence-based guidelines of the international commission for mountain emergency medicine (ICAR MEDCOM) Intended for physicians and other advanced life support personnel. In Resuscitation. ISSN 0300-9572, 2013, r 84, č 5 , s 539-546.
  • Haegeli, P. et al. 2011. Comparison of avalanche survival patterns in Canada and Switzerland. In CMAJ. ISSN 0820-3946, 2011, č. 183, s. 789–795.
  • Hohlrieder, M. et al. 2007. Pattern and severity of injury in avalanche victims. In High Alt. Med. Biol. ISSN 1527-0297, 2007, č. 8, s. 56–61.
  • Paal, P. et al. 2012. Termination of cardiopulmonary resuscitation in mountain rescue. In High Alt. Med. Biol. ISSN 1527-0297, 2012, r. 13, s. 200–208.
  • Sikulová, I. 2014. Práca zdravotníckeho záchranára pri lavínových nehodách. Bakalárska práca. Fakulta zdravotníctva SZU v Banskej Bystrici.
  • Truhlář, A. et al. 2010. Medicína divočiny (1 časť) – lavínová nehoda. In Urgentní medicína. ISSN 1212-1924, 2010, r. 13. č. 2, s. 22 – 28.

 

Mgr. Ivana Sikulová, PhD., zdravotnícka záchranárka Mgr. Ivana Sikulová, PhD, vyštudovala najskôr geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas práce geológa sa venovala aj horolezectvu a skialpinizmu a tak začala pracovať aj ako dobrovoľný člen Horskej služby. Rozhodla sa rozšíriť si svoje vedomosti v oblasti práce záchranára a vyštudovala aj Urgentnú zdravotnú starostlivosť na Fakulte zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Banskej Bystrici. Po čase opustila geológiu, ktorej sa venovala 15 rokov, a ostala už len v zdravotníctve. Dnes pracuje ako zdravotnícky záchranár na záchrannej zdravotnej službe, inštruktor Horskej služby. Je držiteľkou medzinárodného diplomu pre horskú medicínu a inštruktorkou na medzinárodnom kurze horskej medicíny. Horolezectvu a skialpinizmu sa venuje už 25 rokov (www.ivafilova.weebly.com).

 

Autorka: Mgr. Ivana Sikulová, PhD.

Foto a obrázky poskytla: autorka textu

Redigovala a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky