Ján Urban žije v Ružomberku a ako lekár sa rozhodol venovať pľúcnym chorobám. Od roku 2011 pracuje v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a chirurgie vo Vyšných Hágoch.
Vedecká práca mu dovolila nahliadnuť do oblasti, ktorú ako klinik pracujúci na oddelení nepoznal. To bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol skúsiť zároveň aj dráhu vedeckého pracovníka. Chcel sa niečo nové naučil. Lekára a vedca v jednom sme oslovili, aby nám poskytol rozhovor.
Spomedzi množstva pľúcnych chorôb ste sa rozhodli venovať difúznym parenchýmovým pľúcnym chorobám (DPPCH). O aké zdravotné komplikácie v tomto prípade ide?
Ide o veľmi rozsiahlu skupinu chorôb, v rámci ktorej je možné stanovovať až 200 rôznych diagnóz. Spoločnou črtou týchto chorôb je postihnutie pľúcneho väzivového tkaniva zápalmi, pričom sa tvoria väzivové jazvy. Ochorenie postihuje aj najmenšie dýchacie cesty a cievy, čo má za následok poruchu výmeny kyslíka a oxidu uhličitého v pľúcach. Tieto zmeny majú vážne klinické následky, ktoré sa prejavujú najmä dýchavicou a môžu viesť k invalidizácii až k smrti pacienta.
Platí aj tu tak ako pri iných ochoreniach, že najdôležitejšia je včasná diagnostika?
Áno. Predpokladá sa, že difúzne parenchýmové choroby sú „poddiagnostikované“ a veľa pacientov o svojom pľúcnom ochorení nemusí ani vedieť. Základnými diagnostickými metódami sú po vstupnom fyzikálnom vyšetrení komplexné funkčné testy pľúc, laboratórne testy, röntgenová snímka hrudníka a počítačová tomografia s vysokou rozlišovacou schopnosťou. Nasledujú ďalšie postupy. Ak ani tie nevedú k stanoveniu definitívnej diagnózy, využíva sa biopsia pľúc – odobratie vzorky tkaniva na ďalšie skúmanie. Diagnostický proces ochorenia je vzhľadom na počet rôznych metód pomerne zložitý a je skladačkou výsledkov jednotlivých laboratórnych a klinických vyšetrení.
V rámci vášho vedeckého skúmania sa teda zameriavate aj na diagnostické metódy. Je ale vaším hlavným cieľom posúvať vpred možnosti liečby?
Našou snahou je zamerať sa na mechanizmy, ktoré vedú k množeniu nefunkčných jaziev v pľúcnom parenchýme, keďže toto je hlavným ukazovateľom horšej prognózy pacienta. Dosiahnuť by sme to chceli skúmaním niektorých biologicky aktívnych molekúl. Takýmito molekulami by mohli byť fraktalkín, rastové faktory podobné inzulínu, osteonektín, prípadne aj ďalšie molekuly. Chceli by sme vyhodnotiť potenciál využitia týchto molekúl v reálnej klinickej praxi pre potreby lepšej diagnostiky, odhad prognózy choroby, eventuálne i to, či by skúmaná molekula mohla byť terčom pre cielenú liečbu.
V oblasti difúznych parenchýmových pľúcnych chorôb, ako už bolo spomenuté, sa dá urobiť až 200 diagnóz. Na ktoré sa špecificky zameriavate?
Hlavným cieľom nášho záujmu, tak ako aj väčšiny vedeckých tímov vo svete, ktoré sa venujú problematike DPPCH, je idiopatická pľúcna fibróza. Slovo idiopatická znamená, že nepoznáme presne jej príčinu. Táto choroba je z celej tejto širokej skupiny DPPCH najhoršia, je nevyliečiteľná a smrteľná. Prebieha progresívne, jej priebeh vieme momentálne dostupnými liekmi len spomaliť. U pacientov postihnutých touto chorobou sa postupne rozvíja dychová nedostatočnosť s následným úplným zlyhaním funkcie pľúc, ktoré končí smrťou postihnutého. Prežívanie pacientov je horšie ako u viacerých typov karcinómov. Intenzívny výskum posledných rokov zlepšil chápanie molekulovej a bunkovej podstaty tejto choroby, čo viedlo aj k vývoju liečebných možností spomaľujúcich jej priebeh. Stále je to však smrteľná choroba, a preto sú potrebné ďalšie výskumy.
Akým spôsobom sa tieto skúmané molekuly môžu podieľať na poškodení pľúc?
Na základe výsledkov najnovších výskumov, ktoré prebiehali na myšiach, by v procese fibrózy pľúc mohli dôležitú úlohu zohrávať aj osteonektín a fraktalkín, rastové faktory podobné inzulínu. Práce, ktoré by hodnotili ich úlohu v ľudskej populácii u pacientov postihnutých DPPCH sú však ojedinelé alebo nie sú vôbec. Preto sme sa rozhodli možnú úlohu týchto molekúl otestovať na súbore reálnych pacientov postihnutých týmito chorobami. Pri poškodení pľúc známym alebo neznámym činiteľom sú uvoľňované z poškodených buniek v pľúcach vo zvýšenom množstve. Následne ovplyvňujú správanie sa imunitných aj neimunitných buniek, ktoré sa snažia poškodené pľúcne tkanivo zahojiť, ale tento proces hojenia je „prestrelený“ a vedie nakoniec k jazveniu pľúc a rozvoju pľúcnej fibrózy. Svojím pôsobením tieto nami vytipované molekuly podporujú aktivitu tých buniek, ktoré sú za vznik fibrózy zodpovedné.
Aké uplatnenie má toto zistenie v praxi? Ako by raz reálne mohol pomôcť váš výskum pacientom?
Odpoveď na otázku, či nami skúmané molekuly majú potenciál byť využívané v klinickej praxi, je momentálne nejasná. Je potrebné pokračovať vo výskume s čo najväčším počtom pacientov. Pozitívne výsledky by sa mali potvrdiť aj ďalšími výskumnými tímami, ktoré sa budú rovnakými molekulovými markermi zaoberať. Naším cieľom je však minimálne zlepšiť chápanie bunkovo-molekulovej podstaty DPPCH. Bol by obrovský úspech, ak by sa v budúcnosti niektorý z nami vybraných molekulových markerov začal využívať aj v klinickej praxi.
Monika Hucáková