Nadpozemský výkon, a to bez úvodzoviek, ktorý ľudstvo zaznamenalo pred 50. rokmi, začal v roku 1961 vyhlásením amerického prezidenta J. F. Kennedyho, že do konca desaťročia ľudská noha vkročí na povrch Mesiaca a vráti sa naspäť.
„Odvtedy na vesmírnom programe pracovalo intenzívne mnoho desiatok tisíc vedcov, inžinierov, technikov, stovky ľudí z médií, aby tento cieľ naplnilo. Avšak nešlo len o samotné pristátie na Mesiaci, ale úlohou misie boli aj vedecké ciele ako privezenie vzoriek mesačného materiálu, umiestnenie seizmometra, odrážača lasera na presné meranie vzdialenosti Mesiaca od Zeme, a nepochybne aj natočenie unikátnych televíznych záznamov, aké nemal dovtedy nikdy človek možnosť získať,“ približuje Mgr. Marek Husárik, PhD. z Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Popisuje ďalej okolnosti tejto veľkolepej udalosti, od ktorej 20. júla 2019 ubehne už 50 rokov…
Samotné prípravy na nevšednú cestu by si určite zaslúžili veľkú pozornosť a samostatné spracovanie, ale zameriame sa len na tri podstatné okamihy – štart, pristátie a návrat.
Výber termínu štartu 16. júla 1969 nebol zvolený len tak náhodne. Spĺňal prísne kritériá najmä na svetelné podmienky na Mesiaci v čase pristátia a pobytu astronautov. Jednoduchšie povedané, misia sa mala odohrať medzi novom (14. júl) a splnom Mesiaca (29. júl). Aj miesto pristátia nebolo náhodne zvolené. Muselo byť relatívne ploché, bez kráterov, aby si pristátie nevyžadovalo komplikované manévre, čo by výrazne ukrojilo z drahocenného paliva. Ako najlepšie miesto pristátia sa po zvážení viacerých rizík dohodlo More Pokoja (lat. Mare Tranqullitatis), ktoré predtým preskúmali automatické sondy Ranger 8 a Surveyor 5.
Keď nadišiel deň štartu 16. júla, asi si dnes len ťažko dokážeme predstaviť napätie, obavy, očakávania, adrenalín a strach všetkých zúčastnených. Vidieť obrovskú nosnú raketu Saturn V na rampe a možnosť počuť odpočítavanie muselo v každom prítomnom vzbudzovať zimomriavky. Keď odpočet dosiahol hodnotu T-0 presne o 13. hodine a 32. minúte svetového času, misia Apollo 11 sa odpútala od zemského povrchu. Smer Mesiac nabral svoj kurz.
Osudy troch mužov – Neila Armstronga, Buzza Aldrina a Michaela Collinsa – boli v rukách operátorov, automatických systémov a ich samých. Let k Mesiacu trval tri dni. Posádka komunikovala so Zemou v rámci televíznych prenosov, korigovala dráhu, testovali systémy a pripravovali sa na pristávací manéver.
Večer 20. júla sa podľa plánu Armstrong s Aldrinom presunuli do pristávacieho modulu Eagle, Collins zostal v riadiacom module Columbia. Po pár hodinách moduly oddelili a Eagle nasmerovali k zostupu na Mesiac. Collinsovou úlohou bolo udržiavať Columbiu na obežnej dráhe okolo Mesiaca. Aj napriek menším problémom s motormi Eaglu sa pôvodné miesto pristátia podarilo minúť iba o niekoľko kilometrov. Okamih kontaktu s mesačným povrchom sa nezadržateľne blížil. Ten nastal v nedeľu 20. júla o 20. hodine 17. minúte 39. sekunde svetového času. Na Zemi v riadiacom centre asi málokto pokojne dýchal. Skôr nik nedýchal. Orol pristál!
Čas na výstup ale ešte nenastal. Podľa plánu si mali astronauti pospať, no po takej ceste, v takom prostredí a všetkom vypätí to bolo sotva možné. Preto sa rozhodli aj bez spánku pokračovať v príprave na výstup. To si vyžiadalo nemálo hodín. Až 21. júla o 2. hodine a 51. minúte svetového času začal Armstrong vystupovať po rebríku na povrch Mesiaca. Aktivoval kameru na boku modulu a tá po prvýkrát odvysielala historické zábery prvého priameho kontaktu človeka s Mesiacom. Uvádza sa, že ich v tej chvíli pozeralo najmenej 600 miliónov ľudí. O pár minút sa Armstrong dotkol iného sveta – mesačného povrchu. Vtedy vyriekol aj jednu z najznámejších viet v histórii: Thaťs one small step for man, one giant leap for mankind.
Slová vyrieknuté Neilom Armstrongom 21. júla 1969 o 2. hodine 56. minúte a 21. sekunde svetového času zmenili politiku, vedu, technológie, filozofiu, kultúru a mnoho iného. Ľudstvo sa definitívne posunulo do doby kozmickej. Ukázalo sa, že keď sa chce, tak to ide. Ten pocit, keď človek vidí naplnenie snov, cieľov, očakávaní z neznámeho musel byť neprekonateľný. Chcel by som ho takisto prežiť.
Mnohé filmové a fotografické záznamy z pôsobenia Aldrina a Armstronga možno dnes vyvolajú úsmev kvôli ich nemotornému pohybu, ktorý pripomína šantenie malých detí na ihrisku. Ale nesmieme zabudnúť, že každý ich krok a pohyb znamenal dôležité informácie pre svetovú vedu, priestor pre rozhodnutia, plány do budúcna. Zber kameňov a mesačného prachu, vztýčenie americkej zástavy a osadenie laserového odrážača bolo len zlomkom mnohých úloh a testov, na ktoré mali len niečo vyše dvoch hodín. Bola totiž pred nimi tretia, nemenej dôležitá fáza, ktorá musela prebehnúť na sto percent, aby bol úspech misie úspešne zavŕšený. Návrat na Zem.
Jedna jediná chybička takmer rozhodla o tom, že astronauti by zostali definitívne na Mesiaci. Vtedajší prezident Richard Nixon mal pre to pripravenú smútočnú reč. Pri presune dovnútra modulu sa poškodila časť ističa poistky vzletového motora a nedal sa úplne zatlačiť. Aldrin nestratil duchaprítomnosť a problém vyriešil pomocou fixy, ktorú má doteraz u seba. Po tom nastalo zapálenie paliva a modul sa o 17. hodine a 54. minúte odpútal od mesačného povrchu a nabral smer ku Columbii. Po niekoľkých hodinách sa Eagle s Columbiou spojil, astronauti sa stretli s Collinsom. Na palube niesli so sebou aj vyše 20 kilogramov mesačného materiálu. Eagle od tej chvíle predstavoval nepotrebnú záťaž a po krátkom čase ho od Columbie odpojili. S veľkou pravdepodobnosťou dopadol nevedno kam na povrch Mesiaca. Ale vedelo sa, kam dopadnú na Zem traja astronauti. Teda nebol to dopad na tvrdú zem, ale do vôd severného Pacifiku 24. júla o 16. hodine 50. minúte a 35. sekunde.
Posledným človekom, ktorý vstúpil na povrch Mesiaca bol Eugene Cernan v decembri 1972. V súvislosti s týmto okamihom a tohtoročným 50. výročím sa oprávnene môžeme spýtať, prečo od začiatku 70-tych rokov na Mesiac nevkročila žiadna ľudská noha. Myslím, že tou hlavnou príčinou bolo ukončovanie studených vzťahov medzi USA a Sovietskym zväzom. USA dokázali svetu, že sú o krok vpred, no program Apollo im výrazne zasiahol do ekonomiky pohltením viac než dvoch desiatok miliárd dolárov. Preto sa nielen USA, ale neskôr aj iní hráči na dobývaní vesmíru sústredili na lacnejšie robotické misie spoznávania Slnečnej sústavy. Aj keď vedomosti máme sprostredkovane, na diaľku, zároveň mnoho financií a času sa ušetrí iba na jednosmernej letenke. No túžba, ale ešte stále istá prestíž zopakovať si pobyt na Mesiaci s ľudskou posádkou, tu stále je. NASA by to chcela uskutočniť v roku 2024, ale s výrazne priškrteným rozpočtom to bude ťažké.
Preto pomocnú ruku podávajú komerčné firmy. Ale ak sa má do toho investovať, musí to mať aj pridanú hodnotu. Pokiaľ by to mala byť zas len krátka prechádzka po Mesiaci s pár experimentmi, to už by boli naozaj vyhodené peniaze. Čoraz viac sa hovorí o trvalejších základniach na Mesiaci, kde by sa uskutočňoval výskum na fyzikálnej a chemickej báze, prípadne aj biologickej, materiálu by bolo nadostač. Mesiac by tiež do istej miery mohol poslúžiť ako pokusná vzorka pri výskume asteroidov, o ktorých sa viac a viac uvažuje ako o potenciálnych zdrojoch nerastných surovín (napr. nikel, irídium, vzácne kovy platinovej skupiny).
Takisto sa s Mesiacom počíta ako s prestupnou stanicou k iným telesám. Blízkosť Mesiaca má nespornú výhodu v tom, že komunikácia s obyvateľmi základne (alebo základní) by prebiehala prakticky v reálnom čase. Aj v prípade problémov by pomoc prišla rýchlejšie než na Mars. Áno, Mars znie omnoho pôsobivejšie, lákavejšie, ale finančne by len spiatočný lístok (bez pristátia na povrchu) stál možno viac ako tri cesty na Mesiac. Ale toto je len moja špekulácia. Mesiac by nám však mal poslúžiť ako pomyselný krok ľudstva na uskutočnenie skoku k ďalším métam v Slnečnej sústave alebo i ďalej.
Odborný garant textu: Mgr. Marek Husárik, PhD., Astronomický ústav Slovenskej akadémie vied
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Úvodné foto: Marián Zelenák, NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto v texte: Pixabay.com /pizar_kestrap/
Uverejnila: VČ