Železnice dnes občas nevypravia vlaky. No nie je to len z dôvodu komplikácií na trati či pre technické problémy, ale, žiaľ, aj pre nedostatok rušňovodičov. O toto povolanie je dnes slabý záujem. Výnimkou sú dvaja stredoškoláci, ktorí sa so svojím projektom konštrukcie funkčného trenažéra rušňa prihlásili do celoslovenskej súťaže a bez pochybností zaujali odbornú porotu.
Slavomír Slezák o sebe hovorí, že ho železnica lákala už od detstva a okolo vlakov sa „motal“ skoro stále. „Možno to začalo vtedy, keď som s babkou dochádzal z chaty do Košíc starým legendárnym vlakom R 810/811 Horehronec. Chatu máme v Slovenskom raji v dedinke Mlynky. Táto cesta bola pre mňa vždy zážitok. Otvoriť si okno, dýchať vzduch a sledovať všetko okolo bolo pre mňa ako droga. A robím to dodnes,“ prezradil študent Strednej priemyselnej dopravnej školy v Košiciach. Keďže sa spolu so spolužiakom Michalom Kišeľákom zaradili so svojím projektom medzi víťazov na Festivale vedy a techniky, ktorý organizuje AMAVET, oslovili sme ich na rozhovor.
Slavomír, vám sa podarilo zostrojiť funkčný trenažér rušňa radu 750, ktorý bude slúžiť záujemcom, aby si vyskúšali pozíciu rušňovodiča. Prečo ste sa rozhodli ísť do takého projektu?
Naším hlavným zámerom bolo priblížiť verejnosti prácu rušňovodiča. Keďže predpisy a zákon nedovoľujú pustiť do rušňa verejnosť, rozhodli sme sa pre ľudí vytvoriť trenažér. Jedná sa o trenažér rušňa radu 750, ktoré ešte dodnes jazdia na našom v území, aj keď iba dva kusy. Trenažér sa bude nachádzať v reálnej kabíne vyradeného rušňa, ktorá je umiestnená v rekreačnom areáli Alpinka v Košiciach.
Znie to úžasne, ale aj pomerne komplikovane. Pre svoj projekt ste dostali vyradenú kabínu lokomotívy. Ako sa to celé na začiatku podarilo zorganizovať?
Podarilo sa to práve vďaka veľkej podpore Ľubomíra Lehotského, riaditeľa Košickej detskej historickej železnice. Následne sme si zohnali originálne súčiastky z rušňov z rôznych kútov Slovenska. Použité súčiastky tak reálne niekedy slúžili ako originálne súčiastky v skutočných rušňoch v prevádzke. Pomohli nám aj ľudia z rôznych dep, za čo im patrí veľká vďaka. Tento rok začíname pracovať na kostre kabíny. Musíme všetko obrúsiť, vyrezať pár plechov, opraviť kabínu zvnútra, nalakovať a hlavne ju zabezpečiť proti vlhkosti a poveternostným podmienkam. Kabínu sme sa rozhodli zvonku natrieť podľa schémy lokomotívy 754.055 z čias ČSD. Až po opatreniach môžeme začať pracovať na elektronike a umiestnení i zapájaní súčiastok na samotný pult. Pult bude prepojený pomocou Arduina na simulátor, ktorý sa bude premietať na 2 samostatné monitory v čelných oknách rušňa. Takto dosiahneme skoro 100-percentný zážitok a reálnosť jazdy.
Význam tohto celého je jasne viditeľný – chcete prilákať hlavne mladých ľudí k tejto profesii.
Presne tak. Chceme, aby si to vyskúšali, aby zistili, či by ich to bavilo. Chceme, aby mali výhodu oproti nám starším. Rušňovodičom chcem byť od mala, asi od šiestich rokov. Je to môj detský sen, ktorý si pomaličky, ale isto plním. Michal, spoluautor tohto projektu, na rozdiel odo mňa smeruje buď k elektrotechnickému zameraniu, alebo k dispečerom.
Ako vidíte budúcnosť tohto projektu? Budeme mať na Slovensku aj vďaka vám menší problém so zamestnávaním rušňovodičov?
Verím, že áno. Na celý tento projekt máme zatiaľ len a len pozitívne ohlasy, za čo sme vďační. A práve to nás posúva, aby sme trenažér čím skôr dokončili. Napriek tomu sa obávam, že verejnosť si na návštevu rušňa minimálne rok, možno dva roky počká.
Kedy sa naozaj stanete rušňovodičom?
V železnici som našiel obrovskú záľubu. Keď cestujem, tak aj fotím a natáčam. Moja tvorba je dostupná aj na YouTube kanáli pod názvom Pollastrino. V rámci tohto koníčka zažijem nehorázne veľa zábavných situácií. Každopádne neviem, aká bude budúcnosť. Teraz mám štipendium u ZSSK (Železničná spoločnosť Slovensko, pozn. redakcie), teda mám zaručenú prácu na 2 roky. Na budúci rok by som mal nastúpiť do kurzu rušňovodiča v Strečne. Snáď to všetko vyjde, ako má. Samozrejme, plánujem si aj založiť rodinu a som naozaj rád, že sa moja partnerka zmierila s touto nebezpečnou profesiou.
Slavomír Slezák a Michal Kišeľák sa zaradili medzi víťazov na Festivale vedy a techniky, ktorý organizuje AMAVET – Asociácia pre mládež, vedu a techniku. Na súťaži sa každoročne prezentujú najšikovnejší školáci, ktorí so svojimi víťaznými projektmi reprezentujú Slovensko aj na celosvetových súťažiach či zaujímavých európskych výstavách. Festival vedy a techniky prezentuje mladé mozgy, pri ktorých nám zostáva len dúfať, že raz budú pre krajinu prínosom a svet nám ich „neukradne“.
