Ondrej Vrábel má 15 rokov a stal sa najmladším držiteľom prestížneho ocenenia Krištáľové krídlo. Programuje špeciálne vzdelávacie počítačové hry, ktoré pomáhajú deťom s mentálnym postihnutím. Prezradil, že „programovať bežné hry by ho nebavilo, pretože chce iným pomáhať“.
Monika Hucáková: Kedy sa u teba zrodila „láska k vede“? Bol to postupný proces, alebo nejaký moment, pri ktorom si si povedal, že toto ma fascinuje?
O. Vrábel: Ja sám seba ešte za vedca nepovažujem, ale môžem povedať, že programátor už som, hoci som len „deviatak“ na osemročnom gymnáziu. Vždy ma zaujímala technika, špeciálne počítače, už keď som bol úplne malé dieťa. Hral som sa s nimi a myslím, že to bol taký impulz, to ma vždy bavilo a môžem povedať, že aj fascinovalo.
M. H.: Ako sa tieto začiatky vo svete počítačov potom premenili na niečo, čo už malo konkrétnu podobu?
O. Vrábel: Sesternica mojej maminy má detskú obrnu a my sme sa od detstva spolu hrávali, pretože bývame v tej istej dedine, v Sobotišti. Chodili k nám na návštevy, my sme chodili k nim a aj ju to vždy ťahalo k počítačom, ale samozrejme som videl, že ona má problémy s učením. Snažil som sa jej pomôcť a niečo ju naučiť aj pomocou počítača a rozmýšľal som, ako na to. Vtedy som mal 10 rokov a v hlave mi skrsol nápad naprogramovať pre ňu niečo, čím sa bude učiť. Takto začali vznikať Pinf Hry. Ona sa samozrejme vzdelávala aj dovtedy, v špeciálnej škole, ale pomocou klasických metód. Ja som ale silno vnímal, ako ju zaujímajú počítače, a tak som jej ich priblížil natoľko, že ju vzdelávali, hoci mala špeciálne potreby.
M. H.: Ako taká hra vyzerá, keby sme si ju chceli predstaviť?
O. Vrábel: Sú to jednoduché hry pre deti s mentálnym postihnutím. Jeden balík obsahuje 18 hier a v ňom sú hry rôznych kategórií, ktoré pomáhajú deťom logicky uvažovať, rozvíjajú ich jemnú motoriku, pomáhajú rozoznávať farby či koľko je hodín. Zdraví ľudia toto všetko považujú za samozrejmosť, ale deti s postihnutím môžu mať v týchto zručnostiach veľké medzery.
M. H.: Ktorú hru má najradšej sesternica tvojej maminy Dáška?
O. Vrábel: Dášku zaujala hra, v ktorej má prasiatko kvety a pod nimi sú ovládacie prvky. Sú tam tlačidlá a podľa výzoru tváre prasiatka a textu sa musí Dáška rozhodnúť, čo urobí. Napríklad keď vidí nápis, že chorý a uvidí teplomer, stlačí ikonu s liekmi a prasiatko sa uzdraví. Taktiež aj kvety, keď sú uvädnuté, poleje ich kanvicou.
M. H.: Od začiatku ťa fascinoval skôr ten digitálny svet, alebo si tú vedu vnímal aj v prírode, či listovaním v encyklopédiách?
O. Vrábel: Veda je všade okolo nás, aj keď sa o ňu niekedy nezaujímam, obklopuje ma. Okrem programovania rád fotím, vyhľadávam zaujímavé veci, o ktorých si myslím, že by som ich mohol zdokumentovať. Fotím, čo sa mi zapáči, ale väčšinou je to okolie Sobotišťa, ale rád fotím aj detaily. Pokiaľ ide o vzťah ku knihám, keď si chcem oddýchnuť, mám rád knihy s vtipnou pointou. Ale väčšinou čítam, čo potrebujem. Z knihy som sa napríklad učil programovať.
M. H.: Ako vyzerá tvoj bežný deň?
O. Vrábel: Som síce už v takomto veku považovaný za programátora, ale normálne chodím každý deň do školy. Keby som bol stále za počítačom, bolo by mi z toho zle, preto sa veľa chodím prechádzať. Pri mojom projekte mi však pribúda stále viac byrokracie, takže už to nie je len o tom programovaní. Musím zabezpečovať preklady, komunikovať s inštitúciami, vysvetľovať procesy a podobne.
M. H.: V tomto roku si sa stal historicky najmladším laureátom ceny Krištáľové krídlo. Ako sa ti s tým teraz žije?
O. Vrábel: Je to zmena. Pociťujem to najmä vtedy, keď ma kontaktujú médiá so všelijakými otázkami. Zároveň mám viac práce s tými hrami, pretože čím viac ma ľudia oslovujú, tým sa zvyšuje aj percento tých, ktorí majú s tými hrami nejaké problémy a treba im pomôcť, poradiť. Keďže ja chodím do školy a musím sa učiť, nemôžem mať toto ako prácu na celý čas. Zároveň som v intenzívnom kontakte s inštitúciami, ktoré moje hry využívajú – centrá voľného času, školy, detské domovy, ale aj lekári.
M. H.: Ako sa môže bežný človek dozvedieť o tvojich hrách?
O. Vrábel: O mojich hrách sa môžu ľudia dozvedieť na webstránke pinfhry.sk, kde si ich môžu aj stiahnuť, ak sú domáci používatelia. Takže keď napríklad rodič doma chce túto hru pre svoje dieťa, bezplatne si ju stiahne zo stránky. Pokiaľ má o hry záujem inštitúcia, musí sa zaregistrovať, a tak získať prístup k hrám. Zároveň získajú návod, ako celý ten proces funguje.
M. H.: Spätná väzba je nepochybne hnacím motorom pre všetkých, čo sa snažia v živote niečo dosiahnuť. Ako reagujú mentálne postihnuté deti na hry, ktoré si pre nich naprogramoval?
O. Vrábel: Chodia mi viaceré maily s odozvou, že hry pomáhajú, že sú zaujímavé a užitočné. Takéto reakcie ma vždy potešia a dodávajú mi odvahu programovať ďalej. Teraz spolupracujem s Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie, spoločne pripravujeme dotazník, aby sme získali zrkadlo toho, ako hry deťom pomáhajú, pretože to práve tie deti vedia najlepšie povedať.
M. H.: Čo by si raz chcel vo vede dosiahnuť?
O. Vrábel: Určite by som chcel ísť na vysokú školu a študovať informatiku. Odbor ešte presne neviem, som deviatak, ešte mám čas si všetko premyslieť. Určite však viem, že sa chcem venovať vývoju týchto hier. Mňa by nebavilo programovať bežné hry pre zdravých ľudí, ale skôr takéto, ktoré pomáhajú. Oni ani nie sú programátorsky náročnejšie, pretože neobsahujú toľko 3D grafiky, priestorových zobrazení. Komplikované je vyvinúť to tak, aby to bolo pre tie deti vhodné. Tým zas nechcem povedať, že moje hry sú hotové za dva dni. V princípe, je ťažké porovnávať bežnú hru a špeciálny vzdelávací nástroj.
Rozhovor pripravila: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: z archívu Ondreja Vrábla
Uverejnil: MZ