Filmárom sa podarilo nakrútiť unikátny dokument Príbeh lesa s podtitulom Divoká príroda z prvej ruky. Nakrúcali ho 4 roky na desiatkach lokalít po celej Európe a využili pri tom najmodernejšie technológie. Autenticky dokázali zachytiť príbeh lesa od doby ľadovej až po súčasnosť. Centrum vedecko-technických informácií SR ho premiérovo odvysielalo v rámci prehliadky najlepších vedeckých filmov. Unikátny obraz o tom, aké bohatstvo ukrýval les kedysi a čo z neho zostalo dnes, vyvolal podnetnú diskusiu vedcov a odborníkov.
„Hlavnými hrdinami vo filme boli veľké zvieratá, cicavce, líšky, rysy, divé kone a jelene. Otázkou je, ktoré z tých zvierat tu v Európe boli pôvodné. Fauna v minulosti tu bola oveľa bohatšia ako ju vnímame teraz. Napríklad sa tu vyskytovali ešte levy a leopardy. Vo vrcholnom stredoveku v oblasti Krymu a južného Ruska to boli dokonca tigre,“ povedal Marek Semelbauer z Ústavu zoológie SAV.
„Najväčšie posolstvo filmu je to, že ten príbeh lesa je akoby príbehom jeho obyvateľov. Les treba vnímať ako zložité spoločenstvo, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj rys aj vlk a bez toho vlka to už nebude ten istý les. Nakoľko každé zviera spása lúku iným spôsobom, bola tu naozaj bohatá flóra aj fauna. Napríklad sme tu mali veľmi veľa druhov včiel. Zlatá éra lesa sa skončila, vypadli z nej veľké zvieratá a to, čo máme teraz je už len tieň toho čo tu bolo aj napriek tomu, že to vyzerá ako ucelený les. Pôvodnú prírodu nemožno navrátiť, ale treba jej dať aspoň čas a šancu a ona sa nám odvďačí,“ povedal filmár, fotograf, lesník a ochranár Karol Kaliský.
Úbytok včiel zaznamenali v uplynulých rokoch nielen včelári a ochranári zo Slovenska, ale tento problém začína byť alarmujúci v krajinách po celom svete. Podľa zoológa Mareka Semelbauera zo Slovenskej akadémie vied môže tento problém súvisieť s druhovou bohatosťou lúk. V minulosti sa tieto miesta hnojili dusíkovými prípravkami a lúky zarástli dominantnými trávami, čo spôsobilo úbytok kvetov.
„Môžu na to vplývať aj klimatické faktory, napríklad, keď je sucho tak nemajú rastliny toľko vlahy, aby mohli dostatok vložiť do nektáru. Dnes sa hovorí aj o chemikáliách v prostredí, v dôsledku ktorých dochádza k úbytku včiel. Napríklad repka je na poliach, ale kvitne iba 2 týždne, takisto slnečnica len v auguste alebo v júni a potom nič. Včely lietajú oveľa dlhšiu dobu a veľké diaľky po krajine, kde nemajú väčšinou čo jesť. Nejedná sa len o doma chované včely, ale najmä tie divo žijúce ako čmeliaky,“ povedal Marek Semelbauer z Ústavu zoológie SAV.
Dodáva, že zmeny v hospodárení zanechávajú v krajine úbytok kultúrneho života. Ľudia si svoje prostredie pretvárajú v závislosti od každodenných potrieb, ktoré chcú naplniť. Chránených území je podľa odborníkov na Slovensku stále málo a nevenuje sa im dostatočná pozornosť. Všetci diskutujúci sa zhodli na tom, že systém ochrany prírody by mal byť u nás prísnejší. Území, na ktorých je u nás zakázaná akákoľvek činnosť, je podľa nich málo.
„Keď sa povie národný park, veľa ľudí si predstaví bez zásahovú zónu. Ale to si tak netreba predstavovať. Národný park, to je skôr ako park v meste. Tam sa na väčšine jeho územia dejú rôzne činnosti. Tie bez zásahové zóny v národnom parku, to sú maličké územia,“ povedal Pavol Mereďa z Centra biológie rastlín a biodiverzity SAV.
„Na Slovensku je takisto dôležitá ochrana pralesov. Dnes sa venujeme petícii za ochranu prirodzených horských lesov, ktorých indikátorom je aj hlucháň, ktorému hrozí vyhynutie. Za posledných 10 rokov sme prišli o 1/3 týchto pralesov, kvôli ťažbe dreva v národnom parku. Ich záchranou môže byť práve hlucháň, vďaka ktorému objavíme aj nové územia prirodzených horských lesov,“ doplnil Karol Kaliský a s úsmevom dodal, že „na Slovensku je stále dosť prírody nato, aby sme ju ochránili“.
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Zdroj: Festival vedeckých filmov 2017
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: ZVČ