Riešenie klimatickej zmeny však podľa klimatológa nebude ani v ďalšej dekáde priorita.
Ilustrácia: Michaela Mašánová
V seriáli o počasí a klimatickej zmene prinášame najnovšie informácie o tom, aké zmeny sa postupne na planéte v dôsledku globálneho otepľovania dejú a akým výzvam budeme pravdepodobne v najbližších dekádach čeliť.
V predchádzajúcej časti sme sa s klimatológom a meteorológom Jozefom Pechom rozprávali o extrémnych prejavoch počasia a o tom, aké dôležité je v čase postupujúcej klimatickej krízy sledovať aj v našich podmienkach radary a všímať si, čo sa deje okolo nás.
V tretej časti seriálu sa okrem iného dozviete aj to:
• prečo bude problém žiť napríklad v Stredomorí a južnej Európe,
• čo robiť, aby sme mali v budúcnosti dostatok potravín,
• čo môže pre zmiernenie klimatickej krízy urobiť jednotlivec a či máme šancu v tejto dekáde znížiť emisie CO2.
Mgr. Jozef Pecho je meteorológ a klimatológ na odbore Klimatologickej služby Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave. V minulosti pracoval tiež pre Ústav fyziky atmosféry Akadémie vied ČR v Prahe a v Českom hydrometeorologickom ústave. V roku 2005 vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave fyzickú geografiu a geoekológiu. Bol zapojený v domácich aj medzinárodných klimatických projektoch. Popri vedeckej činnosti je aktívny i v popularizácii meteorológie a klimatológie.
Často premýšľam nad tým, či budeme vzhľadom na stupňujúce sa otepľovanie, zintenzívňujúce sa sucho a úbytok podzemných vôd v budúcnosti schopní na severnej pologuli vôbec niečo dopestovať. Ako to vidíte vy?
Ak sa nedokážeme včas adaptovať, môže to byť v budúcnosti veľký problém aj pre Slovensko. Už teraz sa nám otepľujú všetky ročné obdobia, skracuje sa jar i jeseň a predlžuje sa leto. Zimy sú miernejšie a častejšie bez snehu a každý rok v poslednom desaťročí zažívame podobnú situáciu, keď po na zrážky chudobnejšej a teplejšej zime prichádza už niekedy koncom februára výrazné jarné oteplenie. Vegetácia a taktiež pôda na teplo, samozrejme, veľmi citlivo reagujú a rastliny začínajú vegetatívne žiť.
V našich klimatických podmienkach sa však stále pomerne často v priebehu jari vyskytujú takisto chladnejšie periódy (tzv. návraty zimy), keď aj v nižších polohách môže mrznúť, pretože na severnej pologuli, v oblasti Arktídy a Grónska, je ešte stále pomerne veľká zásoba studeného vzduchu, ktorý sa k nám občas dostane.
Takéto náhle vpády arktického vzduchu rýchlo štartujúce vegetačné obdobie spravidla následne zabrzdí. Žiaľ, to sa často nezaobíde bez poškodenia vegetácie, kvetov a tak ďalej. Teraz sa to stalo na prelome marca a apríla. V minulom roku (2021) bola situácia pravdepodobne ešte horšia.
Toto je pre vegetáciu v našich podmienkach veľký problém, lebo keď vám niečo rozkvitne a potom to zasa zamrzne, dochádza k veľkým škodám. Trpia najmä ovocné stromy a jariny (jarné obilniny, olejniny, strukoviny, krmoviny, pozn. red.). Z toho vyplýva, že pokiaľ sa situácia v budúcnosti ešte zhorší, môžeme mať veľké problémy s potravinovou bezpečnosťou.
Farmár sklamaný z úrody kukurice zničenej suchom. Zdroj: iStockphoto.com
A nielen to! Budeme mať ešte väčšie problémy. Na jar bude doslova „vypeckované“ extrémne počasie, budú sa striedať veľmi studené a veľmi teplé periódy a potom príde suché a horúce stredomorské leto, čo už tiež pre úrodu nebude ono.
Budeme musieť výrazne adaptovať naše poľnohospodárstvo, a to veľmi rýchlo. Možnosti sú, len ich treba včas aplikovať. Potrebujeme však aj systémové zmeny. Ak ich nebudeme schopní urobiť, môžeme mať veľké problémy s potravinovou bezpečnosťou.
Bude v prípade, že sa planéta naozaj extrémne oteplí, niekde vôbec možné žiť?
Obával som sa tejto otázky, nemám totiž pre vás veľmi dobrú správu. Ťažko sa to hovorí. Keď sa pozriete na celkové trendy teploty vzduchu na celej planéte, oceánske oblasti sa otepľujú trošku pomalšie ako kontinenty, takže keby ste sa ukryli na nejaký ostrov, ktorý, samozrejme, nie je plochá placka a nebude zaliaty vodou, mohli by ste tam nejaký čas prežiť. No týchto oblastí je pomerne málo.
Vo vnútrozemí bude asi príliš sucho a horúco.
Určite by som sa veľmi netlačil dovnútra kontinentov, pretože tie budú, ako hovoríte, suché a veľmi teplé, najmä v tropických, subtropických a miernych šírkach. Veľký problém nastane napríklad v Stredomorí, v južnej Európe, tam nebude k dispozícii voda, to bude klimatické pásmo pripomínajúce skôr Saharu.
Zmena podnebia. Zdroj: iStockphoto.com
Za úvahu by stáli viaceré oblasti, napríklad sever Kanady, sever Sibíri a Ruska. Tie by čisto teoreticky mohli byť na istú dobu oblasťou, kam sa môže presunúť časť obyvateľstva. Nie však natrvalo. Nebudú tam síce také extrémy a horúce letá ako u nás, no ľudia tam zasa budú čeliť pomerne tvrdým zimám, nehovoriac o tom, že na danom permafroste a podzole, ktoré tam momentálne sú, sa ani v budúcnosti nebude dať asi nič dopestovať.
Podzolové pôdy sú veľmi kyslé a obsahujú tiež veľké množstvo uhlíka, čo rozhodne nie sú vhodné podmienky pre intenzívne poľnohospodárstvo. Možno by sa tam dali pestovať len určité druhy zemiakov. Takže síce by to z hľadiska úkrytu mohla byť oblasť, kde sa bude dať prežiť, ale nič podstatné tam nedopestujete, akurát by ste tam mohli niečo loviť.
A čo juh planéty?
Áno, z istého pohľadu je zaujímavá aj južná pologuľa, pretože je viac oceánska ako kontinentálna, a to napríklad oblasti, ako je Nový Zéland. Myslím si, že ten bude z klimatologického hľadiska miestom, kde sa bude dať ešte dlho žiť.
Už vidím, ako si po tomto rozhovore zažiada veľká časť Slovákov o vízum… (smiech). Samozrejme, Nový Zéland si to veľmi dobre uvedomuje a nie je také ľahké sa tam dostať.
O tom, čo na zmiernenie klimatickej krízy treba a ako to dosiahnuť
Táto otázka sa už v médiách mnohokrát skloňovala, no i tak sa opýtam. Môže podľa vás k zmierneniu klimatickej krízy prispieť aj jednotlivec?
Môže, najmä svojou aktivitou a zvedavosťou. Čo sa týka zmien v štruktúre riadenia krajiny a rozhodovania v jej mene, tu ako jednotlivci asi nemôžeme nič zásadné zmeniť, môžeme skôr len kontrolovať jednotlivé inštitúcie a ako voliči môžeme ovplyvniť, kto si sadne do dôležitých kresiel.
Základná vízia, že „chceme a ideme“ riešiť klimatickú krízu, musí vyjsť hlavne od politikov. Oni by mali dať riešeniu klimatickej zmeny najvyššiu prioritu. Vo vláde, parlamente a samosprávach potrebujeme ľudí, ktorí budú presadzovať systémové zmeny. Ich zámerom by malo byť celkové prispôsobenie sa novému meniacemu sa prostrediu, adaptácia poľnohospodárstva, redukcia emisií z vybraných sektorov alebo zväčšenie ich záchytu a podobne.
Emisie z hnedouhoľných elektrární v Európe by mali byť čoskoro minulosťou. Zdroj: iStockphoto.com
Máme celkom priaznivo naklonenú prezidentku, ktorá tento problém naozaj citlivo vníma a aj vo vláde sú ľudia, ktorí, až na isté výnimky, považujú klimatickú krízu za veľký problém. Zatiaľ však nie sme na takej úrovni ako Fíni. Tam posledné parlamentné voľby vyhrali hneď dve strany, ktoré mali riešenie klimatickej zmeny uvedené v programe na prvom mieste.
Na ich úrovni nie sú zjavne ani svetové veľmoci. Záväzky z Paríža a ďalších veľkých klimatologických konferencií tiež zatiaľ všetci kopú pod koberec.
Tie najdôležitejšie krajiny, teda USA, Rusko, Austrália, Kanada, Japonsko, Brazília a India, sú zatiaľ, čo sa týka emisných škrtov, veľmi opatrné, nechcú príliš ohrozovať ekonomiku nejakým obmedzovaním, takže sa zdráhajú robiť nejaké radikálnejšie zmeny.
Európska únia je v tomto zmysle trochu progresívnejšia a ambicióznejšia, najmä na papieri – až budúcnosť ukáže, či sme schopní v EÚ svoje záväzky aj reálne plniť.
Zmeny však prichádzajú, či to vlády spomenutých krajín chcú alebo nie. Podnikatelia a nadnárodné korporácie sa budú musieť tomuto problému postaviť, i keď to zatiaľ nevyzerá úplne optimisticky, keďže sme doteraz pre zníženie emisií neurobili v podstate nič.
Aspoň nám ich teraz trochu zrazila pandémia koronavírusu.
Covid zrazil emisie len o asi 5,4 percenta. Na to, aby sme docielili pred rokom 2050 uhlíkovú neutralitu na globálnej úrovni, potrebovali by sme už teraz začať klesať o 7 až 8 percent ročne. To znamená takmer dvojnásobok toho, čo priniesla pandémia. A vidíte, čo covid spôsobil na úrovni ekonomík.
Zlou správou však je, že v roku 2021 sa globálne emisie CO2 dostali de facto na predcovidové úrovne (r. 2019) a v tomto roku sa očakáva ďalší rýchly nárast. To znamená, že budeme opäť atakovať rekordne vysoké hodnoty.
Taká veľká zmena sa zdá napohľad až nepredstaviteľná.
No pokiaľ nezačneme na globálnej úrovni systémovo a na základe riadneho rozhodovacieho procesu znižovať emisie, tak pokles aj tak príde, a cez úplne inú, nie celkom plánovanú a očakávanú skutočnosť. Či už to bude ďalšia pandémia, alebo nejaký výrazný kolaps ekonomiky v dôsledku sucha či reťaziace sa dôsledky vplyvu extrémneho počasia. Niečo sa rozhodne stane. Otázkou však je, či na to budeme dostatočne pripravení.
Demonštrácia ku klimatickej zmene. Zdroj: iStockphoto.com
Mali by sme si byť vedomí, že prostriedky, ktoré máme k dispozícii, ale aj odolnosť ekonomiky a spoločnosti ako takej majú svoje limity. A pokiaľ sa začne veľmi rýchlo otepľovať, čo sa už, samozrejme, deje, no pravdepodobne to ešte naberie oveľa rýchlejšie obrátky, tak ekonomika a ekosystémy, od ktorých sme veľmi závislí, sa môžu veľmi rýchlo dostať do stavu, že to už nezvládnu a skolabujú.
Jednoducho hrozí, že celý systém, od ktorého sme závislí, sa rýchlo zosype. Systémy nebudú schopné držať krok s oteplením ani v prípade, že sa budeme adaptovať, všetko sa môže v jednu chvíľu zrútiť ako domček z karát. Môže to byť veľmi nepríjemná situácia pre celý planetárny systém. Potom už pôjdu emisie rýchlo dolu, ale to už bude systém reagujúci na kolaps, nie riadený, inteligentný a komplexný pokles, ktorý by sme potrebovali.
Rozhodne by sme sa oň mali čo najrýchlejšie pokúsiť. Kedy sa do toho ale pustíme?
Očakávam, že v tejto dekáde sa to ešte nestane, pretože máme iné problémy, ktoré riešime. Bohužiaľ, zástupné.
Obávam sa, že miera kooperácie medzi hlavnými hráčmi bude v nasledujúcej dekáde skôr problematická, čo sa odzrkadlí aj na veľkých klimatologických konferenciách a plnení ich záväzkov.
Vidíme, čo sa teraz deje na východe a pnutie, bohužiaľ, rastie aj medzi Čínou a USA. Takže mám, žiaľbohu, obavu, že riešenie klimatickej zmeny v ďalšej dekáde nebude až taká priorita. Rád by som sa mýlil, samozrejme.
