Ekológ Miroslav Saniga často hovorí, že slovenská príroda je rajskou záhradou Eden. Keďže apríl je mesiacom lesov, priblížil nám aj svoje jarné zážitky s lesnými zvieratami.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Miroslav Saniga (56) je vedecký pracovník Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene, vo svojom výskume sa zameriava najmä na vtáctvo. K povolaniu prírodovedca ho priviedli operence murárik červenokrídly a hlucháň hôrny, ktoré ho očarili, keď bol ešte dieťaťom. Výskum života týchto dvoch vtákov je jeho srdcovkou. Miroslav Saniga býva v obci Liptovské Revúce, kde v záhrade rodičovského domu vytvoril Rozprávkovú vtáčiu záhradku pre všetkých vtákov. Celoročne sa v nej môžu prichýliť v 150 vtáčích búdkach a posilniť sa v 60 kŕmidlách.
Miroslav Saniga je aj autorom množstva populárno-vedeckých publikácií o prírode. Pre deti ich napísal 19, pre dospelých 52, mnohé z nich boli ocenené. Aj jeho posledná kniha Prechádzky slovenskou prírodou nedávno získala 1. cenu v súťaži Najkrajšia kniha a propagačný materiál o Slovensku za rok 2019 (hlavným organizátorom súťaže je Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov).
V neposlednom rade je aj pedagógom. Momentálne je garantom bakalárskeho a magisterského študijného programu učiteľstvo biológie v kombinácii na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Les je vaším pracoviskom. Chodíte doň aj keď nemusíte?
Naša dedinka Liptovské Revúce leží medzi lesmi a lúkami, čiže keď vyjdem na priedomie, les vidím i počujem a nemusím doň vkročiť. Spieva v ňom pinka, drozdy, v noci tu húkajú sovy,… Ale ja si les doslova „ordinujem“, a to nielen na vedecké výskumy, ale aj na prechádzky. Keď sa vrátim z mesta z nejakých stretnutí alebo prednášok, musím sa ísť aspoň na hodinu nadýchať lesa. Potrebujem to ako liek. Les nás lieči nielen vzduchom, ktorý je miliónkrát čistejší ako v nejakom nákupnom centre, ale aj mrazom, teplým slniečkom i liečivými bylinkami, ktoré sa už teraz predierajú zo zeme, celou svojou atmosférou.
Prvosienka jarná (vľavo), Prvosienka vyššia. Foto: Miroslav Saniga
Aké bylinky rastú v lese v apríli?
V rôznych častiach Slovenska kvitnú v inom čase. V nižších polohách okolo Bratislavy, Nitry, Zvolena už napríklad odkvitol podbeľ. Ale u nás ešte teraz kvitnú prvosienka vyššia aj prvosienka jarná. Vo vysokých polohách nájdete aj prvosienku holú, prebúdza sa pľúcnik lekársky. Krásne kvety záružlia močiarneho, krivca žltého nájdete okolo lesného potoka, ale ľudia ich často nepoznajú. Teraz v lese nádherne rozvoniava krík lykovec jedovatý. Jeho plody sú jedovaté, ale jeho kvietky voňajú podobne ako orgován, až nadobudnete dojem, že ste v parfumérii. Zabudol som na bledule a snežienky, ktoré už odkvitli. Na jarné kvietky sa vždy teším aj preto, že sú mrazuvzdorné. Môžem totiž pozorovať, aké sú životaschopné. Teraz bývali v noci mrazy okolo –10 stupňov Celzia, takže ráno bledule aj podbele mdlo ležali. Človek mohol mať dojem, že je po nich, no zasvietilo slniečko a o dve hodinky sa vzpriamili. V lese vidíte, ako život kypí na každom kúsku. A to nehovorím o vtáčom spevokole.
Hovorte. Znie na jar inak ako v zime?
V zime je redší, lebo sú v ňom len sýkorky, mlynárky, ďatle, brhlíky, čížiky, kôrovníky, hýle. V priebehu apríla sa ale dopĺňa o pinky, komináriky, ľabtušky, drozdy a pod. Keď spustia ráno, žiaden filharmonický koncert sa im nevyrovná. I keď vtáčiky nechodia na skúšky spevokolu, dokážu spievať v úžasnom súzvuku. Komorná sieň prírody je, skrátka, najkrajšia.
Pinka lesná. Foto: Pixabay.com
Zvyknete si zapisovať veselé aj strašidelné zážitky s lesnými zvieratami? Máte s nimi aj nejaké jarné príhody?
Na jar sú výborné zážitky s medveďmi. Keď medveď na jar vstane, je ľudovo povedané zapečený. Vezmite si, šiel spať niekedy na Katarínu (25. 11.) a zobudil sa okolo Gregora (12. 03.), čiže zhruba štyri mesiace nebol na veľkej potrebe. V konečníku sa mu vytvorila pevná zátka, aby mu počas spánku ostal čistý brloh. Keď teda zaženie prvý hlad, musí sa najesť ešte niečoho, z čoho ho preženie. Väčšinou mu s tým pomôže poriadna dávka cesnaku medvedieho. Ak sa mu neuľaví, máča si zadok v studničke. Videl som to na vlastné oči a bol to veselý pohľad. Raz ráno som videl medveďa tešiť sa z východu slnka. To bol tak isto veselý pohľad. Od radosti robil kotrmelce na lúke ako malé dieťa. Kolegovia, ktorí boli so mnou, si mysleli, že som si zadovážil cirkusového medveďa, aby som im to predviedol. Zvieratá niekedy „prinesú“ zážitky, o akých sa nám ani nesníva.
Stretnutie s medveďom ale môže byť aj poriadne nebezpečné. Čo máme robiť, ak sa mu nevyhneme?
Medveď na človeka útočí, keď sa cíti ohrozený. Ohrozený sa cíti vtedy, keď napríklad pretnete pomyselnú hranicu, za ktorou sa nachádzajú jeho mláďatá. Alebo vtedy, keď mu nazeráte do brlohu, ako som to spravil raz ja. Keď sa z neho vynorila medvedia hlava, trielil som na najbližší strom a od strachu som tam dve hodiny sedel bez pohnutia. Treba sa správať tak, aby ste začuli či zbadali medveďa prví. Vtedy k nemu nesmiete ísť bližšie, predstierajte, že ste mŕtvi, prípadne sa potichu vzdiaľte. Keď sa medveď necíti ohrozený, človeka sa bojí. Tetka z obce Staré Hory rozprávala, ako išla na prvý autobus a v prítmí videla, že na zastávke niekto sedí. Pozdravila sa mu a pobúchala ho po pleci, nech sa trochu pomkne. Bol to medveď. Skoro dostala infarkt. Našťastie medveď sa preľakol ešte viac a utekal, ako keby vylúpil banku.
Mláďa medveďa hnedého. Zdroj: Pixabay.com
Čomu sa teraz venujete v lese ako vedec?
Vždy na jar sa venujem hlavne výskumu hlucháňa hôrneho, s ktorým som sa zoznámil ako deväťročný chlapec. Zvyknem hovoriť, že ma vtedy uriekol, lebo až doposiaľ ma neprestal zaujímať. Každú jar zisťujem, či vo svojich lokalitách hlucháne ubúdajú alebo pribúdajú. Poteším sa, keď vidím, že ich je niekde viac, ale pravda je taká, že ich existencia na Slovensku je ohrozená. I keď stále verím, že tento pamätník doby ľadovej, lebo až tak ďaleko siaha jeho história, prežije.
Súvisí ohrozenie tohto vtáka s ťažbou dreva alebo klimatickou krízou?
S jedným aj s druhým. Môže sa stať, že les spadne, keď sa ekosystém rozpadá a k tomu sa pridajú ešte aj vetrové polomy, ako víchrica Žofia, ktorá sa pred šiestimi rokmi prehnala cez Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Hlucháň potrebuje lesné teritórium veľké niekoľko kilometrov štvorcových, v ktorom sa nachádzajú aj staré stromy, aj priestor, v ktorom môže lietať, aj dostatok potravy, napríklad čučoriedok, hmyzu a pod. Keď sa preňho vhodný biotop stratí, hlucháň prežíva ťažšie. Verím, že hlucháne sa rozmnožia v tých častiach, kde majú dobré podmienky. A neskôr sa rozšíria do častí lesa, ktoré sa medzičasom zregenerujú. Každému by som doprial vidieť hlucháňa. Na jar, keď zvádza samičku, ide o mimoriadny zážitok. Vtedy je aj operným spevákom, aj baletníkom, aj muzikálovým hercom par excellence. Keď toto divadlo predvádza v noci pri svite mesiaca, k jeho spevu sa pridá štebot iných vtákov a v pozadí zavýjajú vlky. Moja duša je stále v tomto smere detská, zvedavá, mňa tieto zážitky napĺňajú šťastím.
Hlucháň hôrny. Foto: Miroslav Saniga
Píšete aj nejakú novú knihu?
Znovu píšem texty pre deti, lebo im chcem prírodu priblížiť tak, aby ich zaujímala. Keď píšem o tom, ako sa medveď rozpráva s hlucháňom a červienka so smrekom, zakomponujem do toho aj fakty. Deti prežívajú príbeh a vedomosti sa na ne prirodzene nalepia. Učiteľky mi samy hovoria, že takto sa deti naučia z prírodopisu viac ako „bifľovaním“. Bol by som veľmi rád, keby deti v budúcnosti poznali les, a to nielen sprostredkovane prostredníctvom rozprávok a učebníc, ale aj na vlastné oči. Les je živý organizmus, ekosystém, v ktorom si nájde svoje aj ten, kto má rád slimáky, aj ten, kto má rád chrobáky, stromy či skaly. Les je psychológ, farmaceut aj lekár. Od Košíc cez Tatry, Trenčín až po Bratislavu, za humnami každej dedinky či mesta máme lúku, pole, potôčik, riečku alebo lesík, kde sa môžeme rozptýliť. Slovensko je rajská záhrada Eden.
