Ľudia nás zväčša nevyhľadávajú z ekologických dôvodov, skôr sa im nepáči klasické pochovávanie – hovorí ekofunebráčka Monika Suchánska.
Monika Suchánska (vľavo) a Andrea Uherková (vpravo) sa venujú prírodnému pohrebníctvu a jedinečným pohrebom v projekte Funebra. Zdroj: Funebra
Monika Suchánska a Andrea Uherková z občianskeho združenia Živica založili Záhradu spomienok, prvý prírodný cintorín na Slovensku, v roku 2017 vo Zvolene. Pred rokom pomohli zrealizovať druhý takýto cintorín pod názvom Les spomienok v Košiciach. Projekt, ktorému sa venujú, nesie názov Funebra a jeho pointou nie je len ekologickejšie pochovávanie, ale aj individuálny prístup ku každému z pohrebov, ktorý ako obradníčky tvoria spolu s pozostalými. O ich prístupe k ekopohrebníctvu sme sa rozprávali s Monikou Suchánskou.
V rozhovore sa dočítate:
- ako vyzerá ekologický cintorín,
- ako pri zakladaní prvého cintorína tohto druhu na Slovensku participovala Fakulta ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene,
- ako na ňom prebieha pohrebný obrad,
- ako jeho podobu ovplyvňujú pozostalí,
- aký je na Slovensku záujem o ekopochovávanie.
V čom je zásadný rozdiel medzi prírodným a tradičným cintorínom?
Najviditeľnejšia odlišnosť je v tom, že na ňom nie sú klasické náhrobky zosnulých, ale ich mená nesú menšie tabuľky z rôznych ekologických a trvácnych materiálov, takže sa nemusia po pár rokoch obmieňať. Navyše stoja oveľa menej ako bežné náhrobky. Napríklad v Lese spomienok sú z cortenu, ktorý má životnosť viac ako stodvadsať rokov.
Čo je corten?
Je to druh ocele, ktorá nie je povrchovo upravená, takže počas rokov prirodzene koroduje. Tabuľky, ktoré sme inštalovali pred dvomi rokmi, vyzerajú dnes už úplne inak. Pokrýva ich farebná patina, ktorá sa postupne veľmi pekne mení v odtieňoch oranžovej a hnedej.
Kam ich zvyknete inštalovať? Sú napríklad v záhlaví hrobového miesta?
Sú upevnené pružinami na kmeňoch stromov, čiže strom môže ďalej rásť a nijako ho to neobmedzuje.
Znamená to, že každý hrob je pod stromom?
Okolo každého stromu je na pomyselnej kružnici niekoľko hrobových miest, do ktorých sa pochovávajú buď rozložiteľné urny, alebo popol bez akejkoľvek schránky.
Z akého materiálu sú rozložiteľné urny?
Z papierovej hmoty, ktorej techniku výroby poznajú kreatívni ľudia ako papier–mâché. Ide vlastne o papier rozmočený vo vode, ktorý sa dá za mokra rôzne formovať. Ľudia si urny môžu vymodelovať sami alebo si môžu kúpiť umeleckú ekournu u nás.
Majú pozostalí záujem vyrábať takúto urnu?
Občas sa to stáva. Väčšinou už majú s touto technikou skúsenosť alebo si o nej vygooglia informácie. V každom prípade ich urny bývajú veľmi pekné.
Ukladanie ekologickej urny. Zdroj: Funebra
Ponúkate ešte ďalšie ekologické výrobky pre potreby pohrebu?
Oslovili sme jednu rodinnú firmu, aby nám vyrobila plávajúce sviečky bez akýchkoľvek obalov. Zvyšky po vyhorených sviečkach zozbieravame a recyklujeme na nové sviečky. Umiestňujeme ich do rôznych kamenných diel s vodou, ktoré zdobia tieto cintoríny. Platí na nich niekoľko zásad, s ktorými ľudí oboznamujeme. Napríklad aby tam nenosili nič, čo sa prirodzene nerozloží, ako sú celofánové obaly na kvety, vence, ikebany, nič, čo je spojené nejakou aranžovaciou hmotou a ozdobené umelými stuhami, žiadne svietniky a kahance.
Do Lesa spomienok sa môžu na pohreb prinášať živé kvety, ale bez umelých obalov a stúh. Po čase, keď zvädnú, ich dávame do kompostu. Za nami však už prirodzene chodia ľudia, ktorí v takýchto pravidlách vidia význam a neláka ich testovať určené hranice.
Spočiatku ste ekologicky pochovávali popol pozostalých, ale nedávno ste začali ekologicky pochovávať aj telá. Znamená to, že ich ukladáte do zeme bez truhly?
To by bolo to úplne najekologickejšie a dúfame, že sa časom k tomu dopracujeme, dnes to však legislatíva ešte nepovoľuje. Zatiaľ pochovávame v drevených rakvách, avšak rozdiel je v tom, že nie sú farbené ani lakované, nemajú rôzne plastové ozdôbky ani výstelku zo syntetického materiálu.
Dbáme tiež na to, aby nebohý nemal na sebe oblečenie zo syntetických materiálov, len pohrebný rubáš, ktorý nám šije veľmi šikovná krajčírka z prírodných materiálov. Kontakt zeminy s rakvou bez týchto úprav a doplnkov umožňuje, aby telo zotlelo do doby, ktorá je k tomu na Slovensku určená, čiže desať – pätnásť rokov. Po tomto čase by mali ostať v hrobe už iba kosti.
Vy a vaša kolegyňa Andrea Uherková ste zároveň obradníčkami. V čom je váš prístup k pochovávaniu iný oproti tomu, na aký sme na Slovensku zvyknutí?
Neponúkame pozostalým žiadne katalógy, z ktorých by si vyberali spomedzi rozličných typov parte, vencov a rakiev. Obrad ani spomienkovú reč nerobíme podľa nejakej šablóny, ale pre každého individuálne. Pozostalých sa pýtame, čo by počas obradu malo byť a čo nie, ako pozostalého vnímali a čo mal rád, aby obrad obsahoval prvky, ktoré by to odzrkadľovali. Keď sa spolu zamýšľame nad dramaturgiou poslednej rozlúčky, pozostalým dáva všetko, čo sa na nej odohrá, zmysel a je osobnejšia.
Prírodné pochovávanie má vo svete priaznivcov už dlhšiu dobu, ale Slováci v mnohých ohľadoch menia tradičné zvyky a názory len neradi. V čase, keď ste so zeleným pochovávaní začali, bol u nás po ňom dopyt alebo ste aktívne o tejto možnosti verejnosť informovali?
Mala som už za sebou skúsenosť z Českej republiky, kde som v roku 2015 pomáhala založiť prvý český prírodný cintorín a štyri roky som ho aj spolu s jednou kolegyňou viedla. Nebolo to tak, že by spoločnosť vyslovene volala po prírodnom pohrebníctve. Ale pribúdali ľudia, ktorým nevyhovovala podoba súčasných pohrebov, preto sme skúšali priniesť nejakú alternatívu.
Predpokladali sme, že i na Slovensku si prírodné pochovávanie nájde z rôznych dôvodov svojich priaznivcov, a aj tomu tak je. Ľudia nás zväčša nevyhľadávajú z ekologických dôvodov, skôr sa im nepáči klasické pochovávanie. Majú radi prírodu alebo ju mal rád zomrelý, nepáči sa im vzhľad klasických hrobových ozdôb, nechcú nápadný hrob ani nápadnú hrobku, tradičný obrad im pripadá nedôstojný a podobne. Až posledné roky niektorí hovoria tiež o tom, že klasické pochovávanie je neekologické.
Les spomienok v Košiciach. Zdroj: Funebra
Prečo ste prvý prírodný cintorín založili práve vo Zvolene a druhý v Košiciach?
Pretože Zvolen je jedno zo sídiel občianskeho združenia Živica, ktoré bolo iniciátorom tohto projektu. Zvolenčania už poznali jeho aktivity a dôverovali nám. Vznik prírodného cintorína v Košiciach zas vyplynul z toho, že tu žijem. Hovorili sme si, že by bolo fajn, ak by bol na takom mieste, kde sa oň môže starať niekto zo Živice.
Koľko ľudí je zatiaľ pochovaných na vašich cintorínoch?
Myslím, že v júni sme mali stý pohreb v Záhrade spomienok vo Zvolene a v Košiciach máme momentálne dvadsať hrobov.
Majú o prírodné cintoríny záujem aj ďalšie slovenské mestá?
Pravidelne sa nám preto ozývajú rôzne mestá i obce a keďže spolupracujeme s autorizovanou architektkou Denisou Halajovou z Nitry, niektoré už majú od nás vypracovanú aj štúdiu. Nedávno zverejnilo návrhy možnej podoby prírodného cintorína mesto Trnava, ktoré tiež na ňom spolupracuje s nami.
Až posledné roky niektorí hovoria aj o tom, že klasické pochovávanie je neekologické.
Prírodné cintoríny, ktoré zakladáte, sú v blízkosti tradičných alebo sa nachádzajú na iných miestach?
Sú súčasťou klasických cintorínov, ale v zahraničí, kde je iná legislatíva, je bežné, že sa tvoria i mimo miest, v krajine a dokonca, že ich zakladajú aj občianske združenia. U nás môže cintorín založiť len mesto alebo cirkev a súvisí s tým množstvo podmienok, preto pridružujeme prírodné cintoríny k tým, ktoré už existujú.
Spolupracujete aj s Fakultou ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Na čom konkrétne?
Keď sme zakladali prvý prírodný cintorín, zamýšľali sme sa nad jeho podobou spolu so zamestnancami fakulty. Niektorí vyučujúci rôznych ekologických predmetov k nám brali študentov na praktické cvičenia a študenti sa zapájajú aj do našich brigád v rámci údržby priestoru.
Obrad ani spomienkovú reč nerobíme podľa nejakej šablóny, ale pre každého individuálne.
Ešte je dôležité povedať, že vy nie ste pohrebná služba…
Nie sme pohrebná služba a ani sa ňou nechceme stať. Ale s pohrebnou službou vo Zvolene spolupracujeme kvôli pochovávaniu celých tiel. Košíc sa to netýka, pretože Les spomienok je v lesnom prostredí, kde by kvôli koreňovému systému nemohli byť klasické hroby.
Vo svete fungujú aj ďalšie ekologické spôsoby, ako naložiť s telom zomrelého, napríklad pomocou alkalickej hydrolýzy alebo kompostovania. Sledujete vývoj v tejto oblasti a uvažujete o tom, že by ste išli tiež týmto smerom?
Práve kompostovanie tiel sledujeme od jeho vzniku v Amerike a veľmi mu fandíme, lebo je vedecky podložené a z ekologického hľadiska zmysluplné. Lenže tam vzišlo z potreby nájsť alternatívu ku kremácii a k pochovávaniu v príliš urbanizovanom prostredí, kde už nie je miesto pre nové klasické cintoríny.
Myslím si, že aj na Slovensku by sa našli ľudia, ktorí by oň mali záujem, ale tu najprv potrebujeme vyriešiť iné veci. Nemyslím len legislatívu, ale aj prístup zamestnancov v pohrebných službách k pozostalým a podobu pohrebov, ktoré sú pre mnoho ľudí veľmi traumatizujúce. Až potom sa môžeme zamýšľať nad alternatívou ekologického pochovávania.
