Využíva sa na mnoho spôsobov, najmä však proti kašľu. V minulosti používali jeho listy aj na čírenie piva.
Zádušník brečtanovitý (lat. Glechoma hederacea). Zdroj: iStockphoto.com
Objavenie liečivých účinkov zádušníka brečtanovitého spadá približne do 12. storočia, čím sa táto bylina zaraďuje k najmladším fytoterapeuticky využívaným rastlinám. V Európe je známa aj pod názvom švajčiarsky čaj. V minulosti sa listy používali na čírenie piva, neskôr sa na tieto účely začal využívať prírodný konzervant chmeľ.
Zádušník sa dostal do fytoterapie akosi omylom. Starí nemeckí lekári a botanici ho zaviedli do lekární, pretože ho pokladali za rastlinu chamikissos, ktorú uvádzal Pedanius Dioskorides (*40 – †90) vo svojej encyklopédii De materia medica. Neskôr sa ukázalo, že to bola chyba a slávny grécky lekár a lekárnik mal na mysli istý druh psinčeka (Antirrhinum asarina L.).
Zádušníkové zápary sa využívali v ľudovom liečiteľstve pri pľúcnych ochoreniach a horúčkach, no i ako prostriedok na rany. Bylinku používali tiež do kúpeľov. Veľmi známym ľudovým propagátorom čaju z čerstvej alebo zo sušenej rastliny používaným proti prsným ťažkostiam, pri zimnici a chorobách močových ústrojov bol Sebastian Kneipp (*1821 – †1897). Tento kňaz a prírodný liečiteľ položil základy holistického (komplexného) pohľadu na život, v ktorom tvoria človek, jeho spôsob života a prirodzené prostredie neoddeliteľnú jednotu.
Prví anglickí osadníci Severnej Ameriky priniesli mletý zádušník do Nového sveta a urobili z neho súčasť štandardnej zásoby domácich bylín. Počas 19. storočia ho aplikovali v liečbe pľúcnych a obličkových chorôb, astmy, žltačky a šnupal sa na potlačenie pretrvávajúcej bolesti hlavy.
Staré anglické recepty odporúčali pridávať mleté rastliny do džemov, polievok, ovsených vločiek a zeleninových jedál. Nadšení vegetariáni si ho ešte dnes vychvaľujú ako jednu z výborných zložiek jarných bylinných polievok alebo šalátov.
Etymológia, morfológia a reprodukcia
Vedecký botanický názov je odvodený od antického slova gléchón, ktoré sa vzťahovalo na rastlinný druh mäty sivej (Mentha pulegium L.). Švédsky prírodovedec, lekár, entomológ, botanik a zakladateľ taxonómie Karl Linné (*1707 – †1778) preniesol tento názov na zádušník, pretože sa pridával do polievok, podobne ako mäta do vína. Pre druhé vyjadrenie sa použilo vo vzťahu k aróme rastliny grécke slovo glykys = sladký, príjemný. Tá je však v prípade zádušníka veľmi slabá a nijako nepripomína mätu. Prívlastok v binomickom názve hederacea vznikol tak, že rastlina stonkou i listami pripomína popínavý brečtan (Hedera).
Zádušník sa používal ako dochucovadlo a čistiace činidlo pri varení piva. Neskôr ho nahradil chmeľ. Jedným z jeho bežných pomenovaní bolo alehoffs = brečtan, odvodené od starého anglického pivovarníckeho výrazu hofe. Ďalšie z často používaných názvov rastliny obsahovalo zasa slovo gill, pochádzajúce z francúzskeho slova guiller, čo je výraz pre kvasenie piva. Nemci začali používať chmeľ pri príprave piva v 8. storočí, ale do Anglicka sa dostal až v 14.
Zádušník sa používal ako dochucovadlo a čistiace činidlo pri varení piva. Zdroje: Ivan Šalamon, themadfermentationist.com
Zádušník brečtanovitý (Glechoma hederacea L.) je trváca, riedko chlpatá bylina s 0,1 až 0,4 m vysokými vystúpavými rozkonárenými stonkami, ktorých prízemné výhonky sú položené na pôde a zakoreňujú sa. Je to typická populácia rastlín s klonálnym rastom, pričom celková forma je tvorená opakujúcimi sa modulmi. Modulárne jedince zádušníka tvoria pri vhodných podmienkach kobercové rohože s dlhými štíhlymi štvorcovými stolonami (poplazmi).
Rast rastlín je s výnimkou obdobia kvitnutia, keď hroty poplazov rastú nahor, primárne horizontálny. Pazušné riedke prasleny sú zložené z dvoch až troch stopkatých obojpohlavných súmerných päťpočetných kvetov. Sú mierne dvojpyskaté, rúrkovité, s chlpatým kalichom a modrofialovou korunou s menším a priamym horným pyskom a s väčším tmavofialovo škvrnitým dolným pyskom so štyrmi dvojmocnými tyčinkami a s vrchným semenníkom. Kvety kvitnú v závislosti od geografickej oblasti skoro na jar alebo aj neskôr v lete. Plodmi sú tvrdky. Rastliny sa pohlavne rozmnožujú semenami a vegetatívne morfologickými jednotkami – rametami –, z ktorých sú zložené a ktoré sú schopné zakoreňovať sa.
Geografické rozšírenie a požiadavky na biotop (stanovište)
Zádušník brečtanovitý rastie od nížin až po podhorské oblasti v miernom pásme Európy a Ázie. Hoci je to svojou veľkosťou malá rastlina, často sa vyskytuje ako burina na vlhkých poliach a lúkach. Nájdeme ju aj v lesoch, krovinách, na okrajoch ciest a v záhradkách. Má rada vlhké, hlinité alebo hlinitopiesočnaté humózne pôdy.
Zádušník sa často vyskytuje ako burina na vlhkých poliach a lúkach. Zdroj: iStockphoto.com
Do Severnej Ameriky priviezli zádušník raní európski kolonisti. Vo väčšine štátov USA je zádušník uvedený ako fakultatívny druh rastúci v podhorských a horských biotopoch. V niektorých regiónoch sa môže stať burinou alebo inváznym druhom hlavne pri kultivovaných trávnikoch. Narúša ich rovnomernosť a veľmi ťažko sa odstraňuje.
Zber rastliny
Predmetom zberu je kvitnúca vňať bez koreňov – Herba glechomae. Zber rastlinnej suroviny sa robí v období kvetu od apríla do júla. Vyberajú sa nepoškodené rastliny bez dubienok (hálok), ktorých priemer má niekedy až 30 mm. Toto poškodenie spôsobuje drobná čierna a žltonohá hrnčiarka záhradná (Aulax glechomae Htg.). Hálky sú sférické útvary, ktoré vznikajú na rastlinách pôsobením látok produkovaných týmto hmyzom.
Pozrite si
Po zbere sa materiál nezaparuje, nedrobí a sušíme ho v hrubších vrstvách (80 až 100 mm) na dobre vetraných miestach v tieni. Pomer zosychania je asi 5 : 1. Droga si sušením zachováva pôvodný pach. Ak sušíme umelým teplom, použijeme teploty od 30 do 35 ºC.
Biogénne látky
Podstatné obsahové látky drogy sú triesloviny (6 – 7 percent), draselné soli, silica (0,03 – 0,06 percenta) s monoterpénmi: ketónmi, pinokamfónom, mentónom a pulegónom; cholín, saponín a neprebádaná horká substancia glechomín. Vo viacerých vedeckých prácach sa uvádzajú aj ďalšie biogénne substancie, ako sú alkaloidy hederacín A a B, diterpén marrubín, triterpény kyselina mliečna a ursolová, fenolické kyseliny kyselina kávová a ferulová, glykozid cistanozid E, flavonoidy apigenín a luteolín, lignany lariciresinol, pinoresinol a syringaresinol a lektín. Z nutričného hľadiska obsahuje vitamín C, meď, jód, železo, fosfor a draslík.
Recepty zo zádušníka
Rastlina sa v modernej dobe stále používa v bylinnej medicíne pre jej adstringentné (sťahujúce), diuretické (podporujúce tvorbu a vylučovanie moču) a stimulačné (povzbudzujúce) vlastnosti.
Na vnútorné použitie sa pripravuje odvar z 1 čajovej lyžičky bylín na šálku vody. Koncentrovanejší zádušníkový odvar sa používa na kloktanie. Silný odvar je mimoriadne účinný aj pri kožných vyrážkach, ekzémoch alebo ťažko sa hojacich ranách.
Kombinovaný čaj proti kašľu so zádušníkom sa pripraví z 25 g suchej drogy, 25 g listov šalvie a 50 g vňate yzopu. Na jeden pohár použijeme jednu lyžičku zmesi, ktorú prelejeme horúcou vodou, necháme vylúhovať 5 minút a pijeme 4 šálky denne.
V kuchyni sa môžu použiť čerstvé i sušené rastliny. Majú lahodnú korenistú chuť a príjemnú vôňu. Čerstvý zádušník môžeme pridať do bylinkového masla, tvarohu, zemiakového šalátu, polievok a omeliet. Sušeným sa okorení mleté mäso, dusená zelenina alebo zeleninová polievka.
Zádušník si môžeme pridať aj na chlieb s maslom. Zdroj: iStockphoto.com
Na prípravu sirupu použijeme 40 g sušenej vňate, ktorú dáme do 1 litra vody a na miernom ohni privedieme do varu. Po odstavení necháme 15 minút lúhovať, precedíme, odvar zmiešame s rovnakým množstvom medu a na miernom ohni zvaríme na hustotu sirupu. Sirup prelejeme do sklenených nádob, dobre uzavrieme a uchovávame v chlade. Pri záchvatoch kašľa používame 3 až 4 lyžice sirupu denne.
Veľmi populárna je zádušníková masť proti kŕčovým žilám. Masť pripravíme rozpustením 250 g neosolenej bravčovej masti alebo použijeme 250 ml jedlého oleja, pridáme plnú hrsť zádušníka, zamiešame, odstavíme a necháme lúhovať cez noc. Na druhý deň prípravok krátko ohrejeme a precedíme. Používa sa na jemné masírovanie kŕčových žíl.
Použitá literatúra
Duke, J.A., Bogenschutz-Godwin, M.J., duCellier, J., Duke, P.A. 2002: Handbook of medicinal Herbs. 2nd eds., CRC Press: Boca Raton, FL, USA, 870 p.
Gondolová, M., Hadrabová, V. 2008: Herbár. Nestorprint, s.r.o.: Bratislava. 535 s.
Kresánek, J., Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd., Vydavateľstvo Osveta, n.p.: Martin, 767 s.
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrova, J., Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha, 485 s.
Pavek, P.L.S. 2013: Ground Ivy – Glechoma hederacea L. USDA Natural Resources Conservation Services, Pullman, WA, USA, 5 p.
Sile, I., Krizhanovska, V., Nakurte, I., Mezaka, I., Kalane, L., Filipova, J., Vecvanags, A., Pugovics, S., Dambrova, M., Kronberga, A. 2022: Wild-Grown and Cultivated Glechoma hederacea L.: Chemical Composition and Potential for Cultivation in Organic Farming Conditions. In: Plants, Vol. 11, Iss. 819, 1-23
Tobyn, G., Denham, A., Whitelegg, M. 2011. Glechoma hederaceae, Ground Ivy. In: The Western Herbal Tradition, Singing Dragon Ltd., 392 p.
Yazlik, A., Aksan, U.A. 2021: Glechoma hederacea (Lamiaceae): Key Features in its Native Range, Habitats, Cultural Significance, Impacts and Sustainability Status. In: Eurasian Journal of Forest Science. Vol. 9, Iss. 2, p. 54-64
(af)
