Vedci predpokladajú, že pred miliardami rokov počas formovania Venuše mala planéta približne toľko vody ako Zem.
Pohľad na Zem a Mars z vesmíru. Zdroj: iStockphoto.com
Teplota na povrchu Venuše je dostatočne horúca na to, aby roztopila olovo. Planéta je doslova peklom napriek tomu, že má podobnú veľkosť ako Zem a obieha v obývateľnej zóne okolo Slnka. Podľa viacerých štúdií na nej mohol byť kedysi oceán a dokonca podmienky vhodné pre život. To, ako všetka táto voda zmizla z povrchu planéty, bolo pre odborníkov až doteraz záhadou.
Vyhriata Venuša
Venuša je druhá planéta v poradí od nášho Slnka a často sa označuje za sesterskú planétu Zeme pre jej podobnú veľkosť a blízkosť. Má hustú atmosféru zloženú najmä z oxidu uhličitého s oblakmi kyseliny sírovej, a preto je nepriehľadná. Veľmi ľahko zahanbí skleníkový efekt Zeme. Pri 96 percentách oxidu uhličitého zachytí jej atmosféra toľko tepla, že povrchová teplota sa vyšplhá na viac ako 450 stupňov Celzia.
Napriek nehostinným podmienkam sondy a ďalekohľady zaznamenali slabé náznaky vodnej pary v jej atmosfére a koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia sonda úradu NASA Pioneer Venus Orbiter priniesla informácie o dávno zmiznutých oceánoch.
Vedci predpokladajú, že pred miliardami rokov počas formovania Venuše mala planéta približne toľko vody ako Zem. Lenže keďže sopky chrlili oxid uhličitý, nekontrolovaný skleníkový efekt zvýšil teplotu a odparil tým väčšinu vody.
Ilustrácia útvaru Quetzalpetlatl, ktorý sa nachádza na Venuši. Zdroj: NASA//JPL-Caltech/Peter Rubin
Strácanie vody
Štúdia publikovaná v časopise Nature ponúka riešenie a odhaľuje potenciálny mechanizmus straty vody, ktorý funguje vysoko v atmosfére Venuše a pre ktorý by sa voda z povrchu strácala dvojnásobne rýchlejšie. Podľa výskumníkov je to chemická reakcia a nazýva sa disociačná rekombinácia HCO+.
Na Venuši to podľa nich funguje takto: približne 150 kilometrov nad povrchom ultrafialové slnečné žiarenie rozkladá nielen vodnú paru, ale aj oxid uhličitý, čím sa vytvára vodík a oxid uhoľnatý, ktoré sa spájajú do nestabilnej molekuly nazývanej HCO+. HCO+ sa v atmosfére vytvára stále, ale jednotlivé ióny dlho neprežijú. Elektróny v atmosfére nachádzajú tieto ióny a rekombinujú sa, aby sa ióny rozdelili na dve časti. V tomto procese sa atómy vodíka odtrhnú a unikajú do vesmíru.
„Keďže vodík je oveľa ľahší ako oxid uhoľnatý, získava väčšinu energie z tohto procesu a uvoľňuje sa extrémne rýchlo,“ povedal Michael Chaffin, planetárny vedec z Coloradskej univerzity v Boulderi a spoluautor novej štúdie. „Vodík využíva molekulu oxidu uhoľnatého ako štartovaciu rampu na únik do vesmíru,“ vysvetlil, ako sa mohli stratiť posledné zvyšky vody z Venuše.
Podobne je na tom asi aj Mars
Podľa odborníkov Venuša stratila vodu za relatívne rýchlych 600 miliónov rokov. „Ak Venuša raz bola obývateľná, je mimoriadne dôležité pochopiť, ako sa zmenila na úplne neobývateľnú,“ dodal Michael Way, ktorý modeloval klímu Venuše v Goddardovom inštitúte pre vesmírne štúdie úradu NASA.
Predchádzajúce teórie naznačovali, že voda z Venuše sa stratila prostredníctvom procesu nazývaného hydrodynamický odtok, počas ktorého plyn z atmosféry planéty uniká. Tento proces však nemohol byť príčinou straty vody, ktorá by viedla k takým suchým podmienkam, aké dnes vidíme na Venuši. Na druhej strane disociačná rekombinácia HCO+ by bola zodpovedná za dvojnásobne rýchlejšiu stratu.
Planéta Venuša. Zdroj: iStockphoto.com
Vedcom sa síce nikdy nepodarilo v okolí Venuše zachytiť HCO+, no podľa nich to bolo spôsobené tým, že nemali správne prístroje. Kým Mars v posledných desaťročiach navštívili desiatky misií, k Venuši sa vydalo oveľa menej kozmických lodí. Žiadna z nich nemala prístroje schopné odhaliť túto zlúčeninu.
Podľa odborníkov by ten istý proces mohol vysvetliť, ako o vodu prišiel aj Mars. Orbiter úradu NASA MAVEN detegoval vodík unikajúci z Marsu spôsobom, ktorý zodpovedá rozpadu HCO+. Atmosféru Marsu a podobne aj Venuše ovláda oxid uhličitý. Na Zemi sa podobnej hrozby vysušenia planéty nemusíme obávať vzhľadom na relatívne nízku koncentráciu oxidu uhličitého.
Zdroj: Science, Phys.org, Newsweek
(JM)
