Útvar známy pod menom Sputnik Planitia vznikol pravdepodobne šikmou zrážkou s ľadovým objektom.
Pluto. Zdroj: NASA/Johns Hopkins University Applied Physics Laboratory/Southwest Research Institute.
V roku 2015 preletela okolo planéty Pluto kozmická loď NASA New Horizons. Na Zem poslala snímky, ktoré odhalili aj romantické prekvapenie – biely útvar v tvare srdca dominujúci povrchu trpasličej planéty. Ako vznikol, bolo záhadou. Vedci teraz veria, že odhalili pôvod tohto kozmického Valentína.
Záhada vyriešená
Záhadu, ako sa na povrchu Pluta vytvoril obrovský útvar (kráter) v tvare srdca, konečne vyriešil medzinárodný tím astrofyzikov pod vedením univerzity v Berne a členov Národného centra kompetencie vo výskume (NCCR) PlanetS. Tí si lámali hlavu nad jeho jedinečným tvarom, geologickým zložením a nadmorskou výškou.
Výskumníci na odhalenie pôvodu krátera využili počítačové modely simulácie dopadov a zrážok na povrch Pluta, aby získali predstavu o tom, ako by mohol výsledný tvar vzniknúť. Tím použil simulačnú metódu nazývanú hydrodynamika vyhladených častíc na testovanie rôznych uhlov zrážky a rozličnej veľkosti telies. Vďaka tomu mohli určiť, ktorý model vedie k vytvoreniu útvaru Sputnik Planitia, takzvanej západnej časti srdca Pluta. Tento región s rozlohou približne 2 000 kilometrov štvorcových je asi o 4 kilometre hlbší ako jeho okolie.
Medzinárodná astronomická únia na svojom valnom zhromaždení v Prahe pred 15 rokmi vyradila Pluto zo zoznamu planét slnečnej sústavy a zaradila ho medzi takzvané trpasličie planéty.
Detailný pohľad na Tombaugh Regio. Zdroj: NASA
Zrážka s ľadovým objektom
Srdcový útvar pravdepodobne vznikol zo šikmej kolízie s objektom, ktorá viedla k predĺženému tvaru. K zrážke došlo podľa odborníkov na začiatku „života“ Pluta. Kataklizmatická udalosť vytvorila Sputnik Planitia zrážkou s ľadovým planetárnym telesom s priemerom asi 700 kilometrov, čo je zhruba dvojnásobok veľkosti Švajčiarska.
Aj napriek vysokej teplote sa pri zrážke objekt z dôvodu ľadového jadra Pluta neroztopil, čo umožnilo dopadajúcemu telesu sploštiť sa na povrchu Pluta a zanechať stopu. Dokonca aj teraz môže ešte stále číhať tesne pod hladkým dusíkovým ľadom. Kolízie medzi ľadovými telesami vo vzdialených oblastiach slnečnej sústavy sú iné ako tie, ku ktorým dochádza bližšie k Slnku.
Srdce Pluta, región známy pod menom Tombaugh Regio, získava svoje svetlé sfarbenie z dusíkového ľadu. Tento dusík sa s najväčšou pravdepodobnosťou v dôsledku nižšej nadmorskej výšky na mieste dopadu nahromadil.
Žiadny podpovrchový oceán
Zistenia tímu, ktoré boli nedávno publikované v Nature Astronomy, tiež naznačujú, že vnútorné zloženie Pluta sa líši od toho, ako sme si ho pôvodne predstavovali. Keďže srdce Pluta má nižšiu hmotnosť ako zvyšok povrchu trpasličej planéty, malo by podľa princípov fyziky postupne migrovať smerom k pólu počas toho, ako sa Pluto tisícročia otáčalo.
Formácia sa však nachádza blízko rovníka planéty, čo je veľmi zvláštne. Podľa vedcov sa na planéte nenachádza tekutý oceán. Pri dopade telesa sa podľa nich na povrchu planéty roztrieštil materiál, ktorý vytvoril lokálny prebytok hmoty, ktorý môže vysvetliť polohu pri rovníku.
Po analyzovaní Mesiaca a Pluta plánuje tím z univerzity v Berne v spolupráci s University of Arizona preskúmať podobné scenáre aj pri ďalších telesách slnečnej sústavy, ako je napríklad trpasličia planéta Haumea, podobná Plutu.
Zdroj: Univerzita v Berne, LiveScience
(JM)
