Slovenský astrofyzik Andrej Dobrotka počas svojho štúdia precestoval svet.
V rámci doktorátu absolvoval stáže v Paríži, na Kanárskych ostrovoch a v Bologni. Po doktoráte strávil kratšie pobyty na Kjótskej Univerzite v Japonsku i v Európskej vesmírnej agentúre v Madride. Dnes vedie vedec vlastný tím na Slovenskej technickej univerzite (STU) v Trnave a okrem toho sa prihovára poslucháčom v podcaste Veda pri víne.
Novovzniknutý tím Andreja Dobrotku v Ústave výskumu progresívnych technológií Materiálovotechnologickej fakulty STU v Trnave sa venuje družicovým pozorovaniam vesmíru a vysokoenergetickým procesom okolo kompaktných objektov.
Raz za mesiac však vedca môžete počuť aj v relácii Veda pri víne, ktorý je súčasťou podcastu Do ucha, vysielanom Trnavským rádiom. Spolu so svojimi hosťami približuje poslucháčom svet prírodných vied, iónových technológií, materiálov či astronómie.
Prečo ste sa rozhodli robiť vedecký podcast?
Úplne pôvodná idea celej Vedy pri víne vychádza z dvoch termínov, ktoré ma desia, a to antropocén a postfaktuálna doba. To druhé je dôvod, prečo vediem istou formou súkromný boj proti nevzdelanosti a apatii voči logickému zmýšľaniu. Mám na mysli rôzne mýty, konšpirácie a predstavu, že veda je iba akýmsi rozmarom doby a týka sa iba čudných ľudí, ktorí míňajú peniaze daňových poplatníkov. Kto rozumie infekcii viac? Lekár alebo nejaká kamoška, ktorá neštudovala medicínu? Počul som, že na chrípku treba dva Paraleny 500 a pol deci k tomu. Veď koho zaujíma, že kombinácia paracetamolu a alkoholu môže narobiť v pečeni „paseku“? Ďalej mám pocit, že medzi ľuďmi vznikla istá nedôvera alebo skôr neznalosť základného výskumu, a veda pre prax sa stala akýmsi fetišom.
Možno je to preto, že sa dokážeme viac priblížiť k tomu, čo vedci robia, keď vidíme materiálny produkt.
Samozrejme, nemám nič proti aplikovanému výskumu. Bez neho by som ťažko nahrával podcast na SD-kartu. Len nie všetko musí byť použiteľné. Keď Pytagoras formuloval svoju známu vetu, určite to nerobil pre automobilový priemysel. Robil to preto, že ho niečo fascinovalo. Výsledkom výskumného procesu nemusí byť vždy iba produkt, môže ním byť aj „iba“ poznanie. Práve tento princíp predsa vyformoval človeka do podoby, v ktorej je teraz. Vo svojom podcaste chcem ľuďom ukázať, že výskum vie byť fascinujúci, aj keď nezníži spotrebu spaľovacích motorov alebo nezvýši kapacitu batérie. Aký je praktický význam hudby? Veď pri nej iba sedíte a počúvate. A môžete predsa sedieť a počúvať niečo o vesmíre. A možno je to lepšie ako sa lobotomizovať každovečerným pohľadom na elektrický spotrebič.
Aký bol vývoj podcastu od jeho začiatku až po súčasnosť, kedy je súčasťou podcastu Do ucha, ktorý vysiela Trnavské rádio?
Pôvodne to ani nebol podcast. Chcel som v Trnave rozbehnúť niečo ako Cafe Scientifique. Dlho som však váhal, až ma nakoniec z prešľapovania na mieste vytrhlo to, že podobnú akciu začala organizovať aj Univerzita Cyrila a Metoda (UCM) v Trnave. Hovoril som si, že nad tým rozmýšľam rok, dva a nakoniec to oni zorganizujú. Donútilo ma to rozhýbať sa a spustiť svoju verziu projektu v lokálnej kaviarni Leháro. Keďže verzia UCM sa zameriavala hlavne na im blízke témy, rozhodol som sa, že tá moja bude všeobecnejšia, so širším výberom nielen tém, ale aj hostí. A keďže trnavský región je skôr vínny ako kávový, tak sa zo Science cafe stala Veda pri víne. Neskôr do tohto procesu vstúpilo aj založenie Trnavského rádia. Pri jednej debate s jeho budúcim riaditeľom Dušanom Vančom padla z úst kamaráta letmá myšlienka, že by sme mohli vytvoriť aj rádiovú verziu Vedy pri víne.
Považovali ste to od začiatku za dobrý nápad?
Priznám sa, že najprv som ten nápad ignoroval. Až postupom času som sa k nemu stále viac vracal. Lákalo ma to. Napokon sme sa stretli v trojici – ja, Dušan Vančo a Max Strémy – riaditeľ nášho ústavu, a predebatovali sme ideu konkrétnejšie. Keď som sa spýtal, kto bude moderátorom, pozreli sa na mňa s veľavravným pohľadom. Hovorí sa: „Čo si navaríš, to si aj zješ.“ A tak začala mať moja súkromná aktivita aj podporu ústavu.
Kde vznikali prvé nahrávky Vedy pri víne?
Najskôr sme nahrávali v štúdiu Trnavského rádia, ale potom sme poskladali vlastnú aparatúru. Aktuálne podcast vzniká u nás v ústave pod jeho hlavičkou, predsa len Andrej Dobrotka z UVPT MTF STU znie lepšie ako Andrej z Trnavy.
Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste s podcastom začínali?
Byť pokojný, rozprávať zrozumiteľne a hlavne nie nezmysly. Prvé relácie sme nahrávali priamo v štúdiu Trnavského rádia, a aj keď mi Dušan Vančo hovoril, že sa máme rozprávať ako pri ohni, červené svetlo evokovalo všeličo, len nie pohodu pri ohni. Mal som trému. Bolo pre mňa ťažké sústrediť sa na to, aby som mal plynulý a zrozumiteľný prejav, a zároveň na to, aby mi nevypadol nejaký vedecký fakt. Uvedomil som si, že keď sa snažím odstrániť rôzne ehmmmm a eeeeee, vyrušuje ma to v úvahe. Dokonca som mal aj jeden dosť seriózny výpadok, ktorý keby počuli moji učitelia z matematicko-fyzikálnej fakulty, zrevidovali by môj diplom.
Čo vám vypadlo?
Nevedel som si v rýchlosti vybaviť, aký biely trpaslík vznikne po Slnku. Na to naozaj netreba nejakú hĺbkovú úvahu, keďže v Slnku sa nezapáli uhlík a všetko končí termonukleárnym „horením“ hélia. Vždy si takúto chybu uvedomím až po nahrávaní alebo po finálnej úprave nahrávky. Našťastie, väčšinou ide len o malé veci, ktoré sa dajú tolerovať.
Cítite sa menej pod tlakom, odkedy nenahrávate priamo v rádiu?
Nie, aj keď nahrávam podcast na aparatúre v ústave, stále ten tlak cítim. Stále nie som v takej pohode, ako keby som sedel a rozprával pri ohni. Odkedy robím podcast, uvedomil som si, aká zaujímavá je moja výslovnosť. Veď ja neviem artikulovať! Ale šéf Trnavského rádia mi povedal, že nie som profesionálny moderátor, preto tá „špina“ k tomu patrí.
Ktorý diel podcastu máte osobne najradšej?
Asi to bude Veda pri víne číslo tri. Rozprávam sa v nej s Martinom Venhartom z Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) o elementárnych časticiach. Sem-tam ale zájdeme aj do astrofyzikálneho sveta. Práve v tejto časti sa objavil aj môj výpadok s bielym trpaslíkom, takže by som asi túto časť nemal mať rád, ale aj napriek tomu je skvelá. Pôvodne plánovaný formát každej epizódy mal obsahovať štyri vstupy a medzitým „džingel“. Martin sa však rozbehol a zastavil až na konci. Nahrávali sme v novom a veľmi peknom štúdiu Trnavského rádia, kde bola skvelá atmosféra. Tok slov bol nezastaviteľný. A aj ďalšie epizódy sme nakoniec nahrávali podobne, bez prerušenia. Ukázalo sa, že je to tak lepšie. Túto epizódu mám rád aj preto, že je práve o elementárnych časticiach. Keď sa v CERN-e rozbíjajú častice na menšie a menšie, tak sa dostávame stále bližšie k veľkému tresku. Čiže vedci skúmajú vesmír v prapočiatkoch a v tých najšialenejších fyzikálnych podmienkach. Je to pre mňa väčšia exotika ako Maledivy.
Okrem toho mám rád aj epizódy s kolegom Mišom Skarbom, ktorý bol v relácii už asi trikrát. Už teraz máme naplánovaný ďalší diel. Neberiem ho iba ako príležitostného hosťa, ale skôr ako spolutvorcu. Rozprávali sme sa spolu napríklad o alotropii uhlíka, pračloveku, ktorý vytesával do kameňa spektrograf, a opäť sme našli odbočku aj k astrofyzike.
Máte nejaké plány, kam by ste chceli v budúcnosti podcast ešte posunúť?
Určite by som v budúcnosti chcel prebytok fyziky kompenzovať nejakou biológiou alebo organickou chémiou. Chcem zájsť do genetiky alebo rôznych oblastí virológie, či diskutovať o baktériách. Rád by som sa viac venoval lekárskym vedám, najmä neurovedám. Super by bolo dostať k mikrofónu nejakého paleontológa a porozprávať sa o dinosauroch. Môj syn ich zbožňuje, máme ich všade po byte a v noci stupiť na nejakého z nich je poriadna sila.
