Tvorbu slovenského astrofotografa Tomáša Slovinského už trikrát ocenil americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA).
Ako prvá spôsobila v decembri ohlas Slovinského fotografia hviezdnej oblohy, ktorú zachytil v Múzeu slovenskej dediny v Zuberci. Snímka sa stala Astronomickou fotkou dňa pre dátum 24. 12. 2019.
V apríli 2020 NASA ocenila panorámu, na ktorej astrofotograf zachytil úroveň svetelného znečistenia, a v októbri fotografiu zimnej Mliečnej cesty, okolo ktorej je zachytených niekoľko meteorov z roja Kvadrantidy.
Čo je najdôležitejšie pri tvorbe astrofotografie? Ktoré vzdialené krajiny sú z hľadiska pozorovania nočnej oblohy pre astrofotografa najzaujímavejšie? Akú nevšednú situáciu pri svojej práci zažil? Na tieto, ale i mnohé ďalšie otázky sme sa pýtali Tomáša Slovinského.
Ste astrofotograf. Čím sa vaša práca odlišuje od bežného fotografa? Na čo sa pri nej musíte sústrediť?
Zatiaľ čo sa denný fotograf sústredí predovšetkým na naháňanie správneho svetla, astrofotograf sa ženie za čo najväčšou tmou. To, čo sa všetci snažíme zachytiť, je svetlo – určitá informácia zložená z fotónov. V noci je logicky svetla omnoho menej než cez deň, k čomu potrebuje astrofotograf iné vybavenie, techniku i samotné spracovanie. A keď tma, tak poriadna. Je nutné sa teda čo najviac vyhnúť svetelnému znečisteniu, v ktorom sa, žiaľ, nočná obloha doslova stráca.
Pamätáte si ešte, ako ste s astrofotografiou začínali?
Pamätám si, že ma od mala zaujímala fotografia. Keď som sa k astronómii dostal profesijne, naskytlo sa mi dokonalé splynutie toho, čo som rád robil a toho, čo ma stále fascinovalo. Keď som prvýkrát namieril objektív starej zrkadlovky k nočnej oblohe a zistil som, koľko objektov som oproti pohľadu voľným okom zachytil, priviedlo ma to do sveta astrofotografie. Keďže sa zďaleka nejedná o ľahkú disciplínu, vyžadovalo si to množstvo pokusov, neúspešných výjazdov, nespočetné množstvo času a energie. Na začiatku som absolvoval aj workshop u Petra Horálka, celosvetovo uznávaného českého astrofotografa, ktorého už s hrdosťou nazývam kolegom.
Astronomická fotka dňa 24. 12. 2019: hviezdna obloha v Múzeu slovenskej dediny v Zuberci, Zdroj: Tomáš Slovinský
Hovoríte, že sa nejedná o ľahkú disciplínu. Ako dlho trvá vytvoriť astronomickú fotografiu? Je možné určiť nejaký časový úsek od samotného nápadu až po vyhotovenie fotografie?
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Väčšine fotografií predchádza dôkladné plánovanie. Je teda dobré vedieť, aký úkaz chcem fotiť, kde a kedy. Vyhliadnuť si kompozíciu, ale niekedy i pripraviť plán B, ak počasie „zlyhá”. Samotné vytvorenie fotografie od prvotného nápadu po publikáciu môže trvať niekoľko dní či týždňov. Je však vhodné spomenúť aj to, že niektoré fotografie vznikajú doslova v minútach, niekedy totiž nebo dokáže veľmi prekvapiť a práve vtedy som rád, ak mám pri sebe fotoaparát.
Kedy vás naposledy nebo prekvapilo?
Napríklad počas májovej cesty do Polonín, kedy sa mi naskytol nezvyčajný pohľad na majestátnu dúhu týčiacu sa priamo nad hradom Jasenov. Keďže dúha pomaly zanikala v oblakoch, musel som byť veľmi rýchly. Ale podarilo sa! Taktiež si spomínam na čakanie na zodiakálne svetlo v studený marcový večer neďaleko obce Šumiac. Na západnom horizonte, kde sa mal práve spomínaný úkaz odohrať, mi ešte tesne predtým zaujímavo „zapózovali” tri kravy, ktorým farby červánok dodávali nesmierne na jedinečnosti. Práve kvôli takýmto momentom som rád, keď mám daný moment čím zachytiť.
Čo všetko je pri astrofotografii dôležité? Ktoré parametre viete ovplyvniť?
Ovplyvniť sa dá kvalita snímky vhodne zvolenou technikou, nastaveniami, citlivým a fyzikálne korektným spracovaním, o ktoré sa neustále snažím. To, čo sa do istej miery v rámci krajiny ovplyvniť dá, je výber miesta s nižším svetelným znečistením, hoci kvalitné a zároveň najtmavšie miesto na Slovensku je Park tmavej oblohy Poloniny, nikdy a nikde sa mu však nevyhneme. Potom zostáva už len vycestovať tisícky kilometrov do vzdialených krajín, kde je nočná obloha stále taká, ako nám ju naši predkovia zanechali.
Kde sa dá dnes ešte pozorovať nočná obloha taká, akú nám ju naši predkovia zanechali?
Vo veľmi vzdialených krajinách. Sú to miesta v Južnej Amerike – Chile, Argentína, podstatne veľká časť Afriky, Austrália, no prirodzene tmavú nočnú oblohu si miestami môžu vychutnať aj obyvatelia Nového Zélandu či napr. západného pobrežia Severnej Ameriky, kde v niektorých národných parkoch nájdete ozaj tmavú oblohu.
Na čo, naopak, pri tvorbe fotografie vplyv nemáte a môže vám ju to pokaziť?
Teraz sa dostanem k tomu, že tak trochu vyvrátim svoje tvrdenie v predchádzajúcej otázke. Hoci nájdeme na Zemi miesta bez svetelného smogu, sú isté veci, ktorým sa už nikde nevyhneme. Reč je o umelých satelitoch, ktoré čoraz vo väčších množstvách obiehajú okolo Zeme, napríklad neslávny projekt Starlink. Hoci sa pred svetelným znečistením vieme „ukryť”, pred touto opachou už nie. Nikde a opäť – nikdy. Legislatívnymi návrhmi zákonov o regulácii svetelného smogu sa už zaoberajú v Českej republike a verím, že to čoskoro čaká aj nás. Satelity z obežnej dráhy bude však ťažšie „upratať” než „povymieňať žiarovky”.
Astronomická fotka dňa 8. 4. 2020: Panoráma, na ktorej je zachytená úroveň svetelného znečistenia, Zdroj: Tomáš Slovinský
Kvôli fotografii sa pohybujete na najrozličnejších miestach, často aj odľahlých. Spomínate si na nejakú kurióznu situáciu, ktorú ste počas svojej práce zažili?
Spomínam. Raz som napríklad autom zapadol neďaleko maličkej dediny na strednom Slovensku. O jednej ráno mi pomáhali auto z hlbokej bažiny vyťahovať miestni chlapi, doslova „vyštafírovaní“ na dedinskú zábavu, za čo som bol nesmierne vďačný. Chlapi sa síce zašpinili, no asi mali na diskotéku naponáhlo, tak mi len zakývali, sadli si do svojho auta a už ich nebolo.
Občas sa ale stane, že sa okolo mňa motá nejaká líška. Mal som už dokonca aj malých lasičích pozorovateľov na Kréte, ktorí na mňa pozerali, akoby rozumeli tomu, čo robím.
Nevyľaká vás, keď sa okolo vás zrazu pri fotení motajú medvede a líšky?
Do veľkej miery sa na tento strach dá zvyknúť. Po čase si totiž človek uvedomí, že jeho najväčšími nepriateľmi nie sú líšky, ale samotní ľudia. Samozrejme, istá forma rešpektu a občasného strachu tu je. Niekedy len ťažko potláčať evolučný reflex. Hoci som vytvorením jednej fotografie riskoval stret s medveďmi, ktoré boli v danej oblasti premnožené, dokonca som tam aj nocoval, nemal som doposiaľ našťastie žiaden priamy stret s nebezpečím.
Vaše fotografie už trikrát ocenila aj NASA. Naposledy tento mesiac, keď sa vaša snímka stala Astronomickou fotografiou dňa 21. 10. 2020. Šlo o fotografiu Mliečnej cesty, galaxie Andromeda, okolo ktorej je zachytených niekoľko meteorov z roja Kvadrantidy. Aký to je pocit, keď vidíte, že vašu tvorbu oceňuje aj NASA? Prekvapilo vás to?
Tentokrát ma to naozaj prekvapilo. Bolo to totiž vybrané doslova v priebehu noci, kedy ma ešte z NASA kontaktovali ohľadom bližších informácií k fotografii. Nadránom už bola publikovaná. Je to príjemná satisfakcia za vykonanú prácu. Práve rubriky APOD a EPOD vedené NASA majú pre astrofotografov najväčší význam a zároveň i obrovský svetový dosah.
Astronomická fotka dňa 21. 10. 2020: Mliečna cesta, galaxia Andromeda a niekoľko meteorov z roja Kvadrantidy, Zdroj: Tomáš Slovinský
Máte k nejakej z vašich fotografií špecifický vzťah?
Vzťah mám ku každej. Vždy mi totiž osvieži nejakú krásnu spomienku, ktorú som pri danej fotografii zažil. To ma na tom nesmierne fascinuje. Špeciálny vzťah mám však k fotografii, ktorú som nedávno publikoval práve v spolupráci s Petrom Horálkom. Jednalo sa o mozaiku kométy Neowise, ktorú sme sa obaja snažili v priebehu júla zachytávať. On v Českej republike, ja na Slovensku a neskôr i na Kréte. Áno, kvôli jednej fotografii toľko námahy. Tu sa dostávame k vašej predchádzajúcej otázke o tom, koľko času zaberie príprava a výroba fotografie. V tomto prípade to boli doslova dva mesiace takmer bez spánku, s neustálym cestovaním, vynaloženými prostriedkami i riskovaním. Podkladovú snímku som totiž zhotovil na Kozom kameni – medzi Vysokými Tatrami a Nízkymi Tatrami, kde v tom období úradovali premnožené medvede, no zároveň to bolo jediné možné miesto, kde naša vytúžená kompozícia mohla vzniknúť.
