Na celom svete dochádza k rapídnemu úbytku hmyzu. Vedci preto už dlhšie bijú na poplach. Táto téma rezonovala v aktuálnom vydaní relácie Veda SK, ktorú vysiela Rádio Slovensko každú tretiu sobotu neskoro večer. Hosťom bol tentokrát RNDr. Dušan Žitňan, DrSc., riaditeľ Ústavu zoológie SAV.
Ak vyhynie hmyz, začnú kolabovať aj ostatné ekosystémy, keďže hmyz je pre ne nevyhnutný. Uvedený fakt opakujú vedci na celom svete už niekoľko rokov. Rastliny, vtáky, obojživelníky, plazy aj ryby, všetky tieto organizmy sú na hmyz existenčne odkázané. Ak teda pripravíme planétu o hmyz, pripravíme ju aj o ďalšie formy života a aj naše životy sa ocitnú na vlásku. Zoológ Dušan Žitňan v úvode relácie zdôraznil, že to my sme súčasťou sveta hmyzu a nie hmyz toho nášho. „Hmyz je tu dlhé milióny rokov a človek sa tu objavil pred 200 000 rokmi. Pri tomto porovnaní to je obrovský rozdiel. My hmyzu z jeho sveta uberáme, ale mali by sme si uvedomiť, že je pre nás mimoriadne potrebný.“
Pavúky k hmyzu nepatria
Podľa slov Dušana Žitňana mnohí ľudia hovoria, že sa hmyzu boja, a pritom myslia na pavúky. Tie však patria medzi bezstavovce, čiže živočíchy, ktoré nemajú vnútornú kostru ani kosti. Je ich veľmi veľa, sú medzi nimi aj húsenice či slimáky. „Hmyz je typický tým, že má krídla, vie lietať a má 6 nôh. Všetko, čo má viac nôh, už nie je hmyz. Hmyz sa tiež vie dosť účinne brániť rôznymi žihadlami, hryzie, vylučuje rozličné kyseliny. Nečudujem sa, že sa niektorí ľudia všeobecne hmyzu boja, treba len rozoznávať ktorého, lebo väčšina hmyzu je absolútne neškodná. A hmyz sa bráni väčšinou len vtedy, keď ho človek otravuje,“ vysvetľuje vedec.
Prečo kobylky v Afrike požierajú úrodu
Svetom nedávno preleteli zábery z Afriky, kde kobylky hromadne požierajú úrodu. Premnožený koník kŕdľový je schopný denne precestovať asi 150 kilometrov a aj malý roj dokáže za pár hodín skonzumovať úrodu, ktorá by nasýtila tisícky obyvateľov. „Áno, hmyz vie byť aj škodlivý. Miestni obyvatelia tieto kobylky zbierajú, sušia ich a jedia, je to veľmi významný zdroj proteínov, ale aj tukov. No úroda bude ľuďom určite chýbať. Na obranu kobyliek však musím povedať, že ony o tom naozaj netušia. Vidia krásne vyšľachtené zelené rastliny, ktoré im veľmi chutia, a tak využívajú príležitosť.“
Syndróm čistého skla
Hmyz je užitočný predovšetkým pri opeľovaní a tiež pri likvidovaní uhynutých organizmov v lesoch či na lúkach, v čom mu pomáhajú aj mikroorganizmy, roztoče či baktérie. Na celom svete však pozorujeme jeho úbytok. Zoológ spomína najnovšie vedecké nemecké štúdie, v ktorých došli vedci k veľmi prekvapivým záverom. „Približne 80 – 90 percent hmyzu v Nemecku zmizlo v priebehu uplynulých 10 – 20 rokov. Tomuto javu sa hovorí syndróm čistého skla. Keď šoférujeme na Slovensku, hmyz pri náraze o predné sklo zahynie. V Nemecku majú šoféri okná čisté. To znamená, že hmyzu je tam žalostne málo,“ hovorí Dušan Žitňan.
Bunky, ktoré si predtým nikto nevšimol
Nemožno nespomenúť, že nášmu vedcovi sa podarilo publikovať v najprestížnejšom vedeckom časopise Science článok o jeho prelomovom výsledku v oblasti výskumu motýľov. Výskum začal robiť na Slovensku, no k dôležitému objavu prišiel až počas pobytu v USA. „Našiel som, že motýle majú určité bunky obrovské. Nikto si ich dovtedy nevšimol.“ Keď si predstavíte motýľa, je dlhý asi 5 cm, spomínané bunky majú asi 1 mm. Keď si ten pomer prepočítame na človeka s výškou dva metre, je to, ako keby mal bunky s veľkosťou okolo 4 centimetre. Dušan Žitňan však hovorí, že v tom čase sa venoval hormónom hmyzu a uvedené bunky si všimol náhodou. Všimol si tiež, že predtým, ako si hmyz zvlieka svoju starú kutikulu, sú plné a potom sa vyprázdnia. „Má to praktický význam. Ak sa hmyz nezvlečie, uhynie. Toto je najcitlivejšia fáza jeho života, veď už embryo vo vajíčku sa zvlieka. Nám sa podarilo zistiť, že zvliekanie ovplyvňujú práve tieto bunky.“
Veda si vybrala mňa
Zoológ Dušan Žitňan prezrádza, že on si vedu nevybral, ale ona si vybrala jeho. Jeho vzťah k prírode a živočíchom vznikal od útleho detstva. Vďaka práci otca, imunológa a reumatológa sa už ako dieťa dostal do Výskumného ústavu reumatických chorôb, kde v laboratórnych podmienkach pozoroval myši, potkany, králiky či morské prasatá. „V osobe môjho otca som videl, že vedou sa dá uživiť. A musím spomenúť aj moju mamu. Brávala ma do prírody, bývali sme na všelijakých chatách, takže vzťah k prírode pramení odtiaľ, určite je to celé vo mne zakódované aj geneticky. Niekedy som mal síce pochybnosti, či sa vedou uživím, ale zjavne sa to dá. Určite nikdy nezbohatnem, ale som spokojný s tým, ako žijem. Neviem si vôbec predstaviť, že by som robil niečo iné,“ priznáva riaditeľ Ústavu zoológie SAV.
Monika Hucáková
Foto: Pixabay.com