Mnohí z nás od malička snívajú o výnimočnom povolaní astronauta, výskumníka, hudobníka, či morského biológa. Iba málokomu sa však podarí dosiahnuť jeho vytúžený cieľ, za ktorým treba ísť veľmi vytrvalo a odhodlane. Bratislavčanka Veronika Morávková si ho práve začína plniť, keď sa jej počas štúdia na vysokej škole podarilo získať miesto dobrovoľníka – stážistu na záchrannej stanici tuleňov v Holandsku.
Prečo práve tulene?
Veronika Morávková pochádza z Bratislavy a momentálne študuje biológiu na Jihočeskej univerzite v Českých Budějoviciach na Prírodovedeckej fakulte. Mimo štúdia sa venuje aj ďalším koníčkom, ktoré sú s prírodou úzko spojené – chovateľstvu afrických suchozemských slimákov (Achatina reticulata) a papagája žaka sivého (Psittacus erithacus). Predtým než odcestovala na stáž sa venovala aj chovu pakobyliek (Medauroidea extradentata, Sungaya inexpectata, Phaenopharos khaoyaiensis), ktorý zrušila, lebo by sa v čase jej neprítomnosti o ne nemal kto postarať. Keď sa objavila možnosť pracovať na záchrannej holandskej stanici nezaváhala ani chvíľku – príležitosť pracovať s takými, pre suchozemca exotickými zvieratami, ju úplne nadchla. Do Zeehondencrèche sa Veronika dostala náhodne počas vertebratologickej exkurzie v Holandsku, organizovanej Prírodovedeckou fakultou Jihočeskej univerzity. Počas exkurzie kempovali na rôznych miestach Holandska a jeden deň strávili aj v Pieterburen. Napriek tomu, že absolvovali len krátku návštevu tohto centra, Veronika bola ohromená a vedela, že sa sem chce vrátiť. Preto sa opýtala sprievodcu centrom, či je možné pomôcť sem ako dobrovoľník. Poskytol jej najdôležitejšie informácie a tak sa nasledujúci rok prihlásila a skúsila šťastie.
Záchranná stanica i vzdelávacie centrum
Neziskovú organizáciu pre záchranu, rehabilitáciu a výskum tuleňov v Zeehondencrèche v Pieterburen založila ochrankyňa prírody Lenie ´t Hart v roku 1971. V tej dobe sa starala o tulene v malom bazéne na záhrade. Počas nasledujúcich rokov sa centrum Zeehondencrèche vypracovalo na vedúcu pozíciu medzi podobnými inštitúciami v starostlivosti o ranené tulene. Úlohou tejto organizácie je záchrana, rehabilitácia a vypustenie tuleňov späť do prírody. Centrum sa taktiež snaží vzdelávať ľudí o situácii znečistenia morí a správaniu k živočíchom, aby bola záchrana nielen týchto druhov efektívnejšia.
 |
 |
Administratíva, aj váženie tuleňov
Zeehondencrèche poskytuje pre dobrovoľníkov možnosť pracovať na štyroch pozíciách, ktorými sú: Práca v návštevníckom centre, starostlivosť o tulene, administratíva, technické oddelenie. Veronika sa prihlásila na pozíciu starostlivosti o tulene, keďže zvieratá miluje a taktiež ich študuje. Jej pracovnou náplňou bola záchrana, rehabilitácia a v konečnej fáze vypustenie tuleňov do prírody. Pracovná doba trvala 8 hodín a spočívala v čistení karantén, bazénov a všetkých priestorov, ktoré sú v kontakte s tuleňmi a ľuďmi, ktorí sa o ne starajú. Ďalej nasledovala príprava potravy, kŕmenie, podanie liekov. Raz týždenne vážili všetky tulene a pravidelne im merali teplotu, ostatné úlohy záviseli od veterinára. V prípade úmrtia nejakého tuleňa asistovali pri pitve, čo bolo čisto dobrovoľné. Raz týždenne Veronika pracovala v návštevníckom centre ako sprievodca pre návštevníkov.
K zvieratám pristupujú s rešpektom
Pre Veroniku bol veľmi zaujímavý celkový prístup zamestnancov a zamestnávateľov či už k dobrovoľníkom alebo tulením pacientom. Veterinári aj ostatní zamestnanci do dobrovoľníkov vkladajú veľkú dôveru a vážia si ich snahu pomôcť. Už v prvých dňoch dovoľujú robiť zákroky, napríklad merať tuleňom teplotu, robiť výtery, kŕmiť ich, vážiť ich. K zvieratám sa tu správajú s rešpektom a snažia sa s nimi byť v čo najmenšom kontakte, lebo úlohou tohto centra je vypustiť ich znovu do prírody a zvyk na ľudí by mohol vypustenie skomplikovať. Ročne sa v Zeehondencrèche vystrieda približne 400 až 650 tuleňov. Keďže centrum Zeehondencrèche nie je financované štátom, peniaze získava vďaka dobrovoľným darcom, medzi ktorých môže patriť ktokoľvek. Väčšinou tu nachádzajú útočisko mladé tulene obyčajné (Phoca vitulina). Najzraniteľnejšie sú mláďatá, ktoré matka prirodzene opustí mesiac po pôrode a vtedy môže u nich dôjsť k rapídnemu klesnutiu váhy, keďže ešte nevedia poriadne loviť. V zime sa v centre nachádzajú predovšetkým tulene kuželozubé (Halichoerus grypus) a výnimočne tuleň krúžkovaný(Pusa hispida), tuleň grónsky (Pagophilus groenlandicus) alebo Čepcol hrebenatý (Cystophora cristata). Tieto druhy väčšinou nie sú zranené, ale len zatúlané a vyčerpané a ich rehabilitácia je veľmi rýchla.
Ovládať cudzie reči znamená aj v biológii mať v rukách ďalšie možnosti
Ďalší Veronikin plán je určite absolvovať takúto stáž znovu a možno aj v iných krajinách. Najviac ju teší , keď môže využívať možnosti ako sa naučiť správať a starať sa o divoko žijúce zvieratá a nesmierne si cení aj príležitosť zdieľať vedomosti a názory s ľuďmi zo všetkých kútov sveta. Podľa Veroniky určite nie je na škodu oprášiť si vedomosti z angličtiny, poprípade španielčiny a taktiež je dôležité uvedomiť si, či dokážete pracovať v tíme, pretože je to neodmysliteľná súčasť tejto práce. Ročne sem prichádza 100 dobrovoľníkov z celého sveta. Momentálne tím záchranárov v Holandsku pozostáva z ľudí zo Španielska, Belgicka, Brazílie a Holandska a teraz už aj – vďaka Veronike Morávkovej, aj zo Slovenska.
Autor: Barbora Hrvolová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Veronika Morávková
Uverejnila: ZVČ