Pripomíname si najväčšiu haváriu jadrovej elektrárne, ktorá sa odohrala 26. 4. 1986 v Černobyle na Ukrajine. Havária za 30 rokov radikálne zmenila požiadavky na jadrovú bezpečnosť nielen medzi technikmi, ale aj vo verejnosti. Dopady tohto nešťastia boli obrovské a jeho následky pretrvávajú v rôznych rovinách i naďalej.
Černobyľ je synonymom katastrofy najmä z pohľadu zamorenia rozsiahlych území uvoľnenými rádioaktívnymi látkami. Práve rádioaktívne zamorenie pôdy a dlhodobá nemožnosť jej všestranného využitia sa ukazuje ako najvýraznejší negatívny dopad havárií jadrových zariadení. Požiare či záplavy sú pre verejnosť ľahšie prijateľné. Počty ľudských obetí sa časom relativizujú, resp. marginalizujú. V 62 prípadoch bola dokázaná priama súvislosť medzi smrťou a haváriou (38 prípadov na akútnu chorobu z ožiarenia do 3 mesiacov), pri ďalších stovkách prípadov mohla vyvolať rôzny typ ochorenia, resp. jeho zhoršenie. Obrovské boli i sociálne dopady tisícok presídlených ľudí, ktoré mohli spôsobiť mnoho ďalších civilizačných ochorení.
Havária v Černobyle zásadne zmenila vnímanie jadrovej bezpečnosti. Dnešné stanovenie základných bezpečnostných cieľov JE a princípov jadrovej bezpečnosti vychádza z odporúčaní Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE). Napriek tomu, že dnes – po dôkladných technických analýzach – sa za najvýznamnejšiu príčinu havárie považuje zlý bezpečnostný dizajn jadrového bloku RBMK, ktorý nemal zabudované dostatočné prvky inherentnej bezpečnosti (schopnosť automatického vylúčenia následkov chybných zásahov operátorov, resp. automatickej regulácie prechodových procesov), v prvých rokoch bola hlavná vina za haváriu kladená na pracovníkov blokovej dozorne. Prevádzkový personál vraj nemal dostatočnú „kultúru bezpečnosti“.
Kultúra bezpečnosti predstavuje súbor charakteristík a postojov v organizáciách a u jednotlivcov, ktorý zabezpečuje, že problémy bezpečnosti JE budú riešené s vrcholnou prioritou a s takou pozornosťou, akú si zaslúži ich významnosť. Kultúra bezpečnosti sa týka najmä výchovy a uvedomelosti všetkých jednotlivcov, ktorí sú zapojení do činností majúcich vplyv na bezpečnosť JE. Najmä príprava a vzdelávanie pracovníkov zdôrazňujú dôvody pre stanovené postupy bezpečnosti súčasne s dopadmi na bezpečnosť pri chybách pracovníkov.
Požiadavky na zavedenie, resp. výrazné skvalitnenie kultúry bezpečnosti sa považujú za najvýznamnejší kvalitatívny krok v prospech zvýšenia jadrovej bezpečnosti, ktorý vyvolala černobyľská havária. Výrazný pokrok nastal i v „ochrane do hĺbky“, ktorá podčiarkuje bezpečnostnú technológiu jadrovej energetiky. Všetky bezpečnostné činnosti organizačného a technického charakteru sú predmetom súboru vzájomne sa prekrývajúcich opatrení tak, že ak dôjde k poruche, bude zvládnutá alebo napravená bez toho, že by poškodila jednotlivca alebo obyvateľstvo. Táto myšlienka násobných bariér ochrany je hlavnou charakteristikou hĺbkovej ochrany a je opakovane využitá v špeciálnych bezpečnostných princípoch. Princíp hĺbkovej ochrany je určený ku kompenzácii možných ľudských chýb a mechanických porúch.
Za 30 rokov došlo k veľkému množstvu zmien v technológii, ale aj v chápaní bezpečnosti. Príčiny, priebeh a následky havárie v Černobyľskej elektrárni sú dodnes zdrojom poučenia. Internet obsahuje stovky zdrojov rôznej úrovne a dôveryhodnosti na pochopenie tejto udalosti. V prípade záujmu si môžete pozrieť záznam z prednášky k tejto téme, ktorá sa konala v utorok 15. 3. 2016 o 16.00 hod. na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Záznam z prednášky
Autor: prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc., Ústav jadrového a fyzikálneho inžinierstva, FEI STU Bratislava, Slovenská nukleárna spoločnosť
Ilustračné foto: https://www.flickr.com/photos/piazzadelpopolo/5658349579/in/photostream
Foto: NCP VaT pri CVTI SR
Redigovala: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Uverejnila: ZVČ
O autorovi:
Slugeň Vladimír, prof. Ing., DrSc., predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti (od r. 2004) a bývalý predseda Európskej nukleárnej spoločnosti (2009 – 2011). Podpredseda Rady správcov Národného jadrového fondu SR (od r. 2007). Garant študijného programu Jadrové a fyzikálne inžinierstvo na Slovenskej technickej univerzite. Prednáša predmety Jadrové zariadenia, Bezpečnosť a spoľahlivosť JE a Prevádzka JE. Je autorom, resp. spoluautorom 6 kníh, 8 vysokoškolských skrípt a takmer 200 vedeckých prác v oblasti jadrovej energetiky, jadrovej bezpečnosti a materiálového výskumu. Od roku 2004 pracuje aj ako expert Európskej komisie pre oblasť mierového využitia štiepnych a fúznych reakcií. Člen ENS High scientific council (od r. 2009). Rozsiahla je aj jeho spolupráca s praxou formou konzultácií, výskumných projektov a expertných posudkov. V roku 2015 založil v Bratislave European Decommissioning Academy.