Viete si predstaviť tropické lesy za polárnym kruhom? V druhohorách to tak na našej Zemi vyzeralo. Dôkazy o tom dnes nachádzajú vedci napríklad v jantároch, ktoré uchovávajú cenné informácie pre ďalšie generácie. O tom, ako sa v týchto časoch žilo zvieratám a rastlinám na planéte, sme sa porozprávali s paleontológom Slovenskej akadémie vied Petrom Vršanským. V uplynulých dňoch analyzoval vzácne nálezy, ktoré v sebe ukrývajú cenné informácie.
M. HUCÁKOVÁ: Za polárnym kruhom je Santonské nálezisko nesmierne vzácneho druhohorného jantáru. O čom hovorí?
P. VRŠANSKÝ: Hovorí nám o tak exotickej prírode, o ktorej sa nesníva ani najfantastickejším autorom Sci-fi. Taktiež nám tieto jantáre prezrádzajú, že to čo sme doteraz vedeli o pradávnej prírode, je len zlomok pravdy, virtuálnej reality, ktorá sa volá minulosť. Parazity zachované v živici nám zas hovoria, že aj to čo vidíme práve v tomto jantári, tiež nie je kompletné. Sú to totiž parazity živočíchov, ktoré sa nám nezachovali.
M. H.: Ako v tom období vyzerala naša planéta?
P. VRŠANSKÝ: Antarktída bola v blízkosti južného pólu a blízko pri nej Austrália. India sa nachádzala blízko Madagaskaru, oddelene od rozkúskovanej Afriky. Južná Amerika bola pomerne blízko Afriky. Severná Amerika a Európa boli rozkúskované na ostrovné systémy a prakticky spojené. Časť Ázie bola pomerne kompaktná. Práve v tejto časti, na jej samotnom severe, sa nachádza Santonské nálezisko. Bolo za polárnym kruhom, takže tropické až subtropické lesy sa nachádzali pol roka ponorené v tme, pol roka boli slnečné. To znamená, že dinosaury a „náš” hmyz sa prechádzali pod polárnou žiarou. Rastliny mali problém dýchať a cez polročnú noc opadávali.
M. H.: Čo sa podarilo z týchto nálezov v uplynulých dňoch identifikovať?
P. VRŠANSKÝ: Z niekoľkých stovák kilogramov tohoto nesmierne vzácneho jantáru sa podarilo vyselektovať 14 vzoriek dohromady vážiacich niečo vyše jedného gramu. Len tieto obsahujú vzácne druhohorné šváby. V tomto období pojmom šváby označujeme aj termity, ktoré tu nie sú a modlivky, ktoré v materiáli máme. Všetko sú to mláďatá, čo súvisí s malou veľkosťou zrniek a šupiniek jantáru, ale možno aj s viskozitou jantáru. Na vzorkách vidíme tie povestné oči, ktoré sa dívali na dinosaurov, ale aj ich iné zmyslové orgány. Vidíme ich do najmenších podrobností.
M. H.: Aké metódy sa dnes používajú na pozorovanie jantárov?
P. VRŠANSKÝ: Hlavnou metódou je „stale“ optické pozorovanie pod lupou a mikroskopom, fotografovanie, kreslenie. Tu sme mohli použiť aj synchrotronový „urýchľovač”, v podstate také lepšie, miliardové CT s rozlíšením tisíc až miliónkrát jemnejším ako tie, ktoré sa používajú v medicíne. Týmto spôsobom sme v tomto projekte a publikácii v nemeckom Eggenstein-Leopoldshafene oskenovali mláďa jednej z najstarších modliviek.
M. H.: Je náročné robiť tieto pozorovania s takým krehkým materiálom?
P. VRŠANSKÝ: Je to veľmi náročné, lebo tak ako je tento jantár nádherný a priezračný, tak je krehký. Pri najmenšom náraze sa rozpadáva. O jednu vzorku som aj prišiel, ako dopadla na dno maličkej skúmavky, jednoducho sa rozpadla. Je to predsa len veľmi starý materiál, tá priepasť je neuveriteľná.
M. H.: Je práve jantár najlepším fosílnym materiálom, ktorý sa nám zachoval z druhohôr?
P. VRŠANSKÝ: Určite áno. Okrem toho sa zachovali kosti rôznych stavovcov. Väčšina dinosaurov pochádza práve z kriedy, posledného obdobia druhohôr. Jantár je okno, ktorým vidíme 80 miliónov rokov dozadu, ale zachytáva len asi 5 metrov okolo zdrojového stromu.
M. H.: Koľko poznáme druhohorných jantárov?
P. VRŠANSKÝ: Je ich pomerne veľa, ale významných, teda takých, kde aj naozaj môžeme niečo pozorovať, je len 6. Tajmýrsky jantár patrí medzi ne a spomeniem ešte aj španielsky, francúzsky, jantár z New Jersey, libanonský a najvýznamnejší z nich je myanmarský.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: z archívu Petra Vršanského
Uverejnila: VČ