Počiatkom septembra sa z lesnej polianky postupne vytráca cvrlikanie svrčkov. Večerami krátiacich sa dní však zaznieva neutíchajúce volanie kobyliek a koníkov, ktoré spoločne s červenými plodmi kaliny a žltnúcim lístím javorov dotvára neodmysliteľnú poéziu končiaceho sa leta.
Mám rád, keď ma z plytkého spánku uprostred mesačnej podjesennej noci jemne zobudí cvrkot koníka z kríka pod oknom domu. Samčeky koníkov, kobyliek a svrčkov vyludzujú nápadné akustické tzv. stridulačné zvuky. Kobylky a svrčky fidlikajú tak, že trú o seba predný pár krídel, vybavený zvláštnymi výstupkami. Trením týchto hrbolčekov o seba vznikajú špecifické zvukové signály. Koníky trú zasa zadný pár nôh pozdĺž krídla. Aj oni majú na zadnej nohe hrbolčeky, pričom zadná noha slúži koníkom ako sláčik a krídlo ako husličky.
Vydajachtivé vynaliezavé samičky
Zvukové prejavy koníkov sú druhovo špecifické signály, na ktoré odpovedajú patričnou vyhľadávacou reakciou samičky. Tieto zvukové signály vnímajú samičky zvláštnym útvarom, tzv. tympanálnym orgánom na nohách.
V okolí samičky sa môže niekde na lúke špecificky ohlášať niekoľko samčekov rôznych druhov koníkov, z ktorých si musí vybrať ten správny zvuk, patriaci výlučne jej druhu. Nemôže sa pomýliť, lebo by došlo k medzidruhovému kríženiu, a to si nemôže dovoliť. Ako sa jej to môže podariť, keď ide na pytačky so samčekom svojho druhu po prvýkrát, bez toho, že by bola zažila aspoň nejakú skúšku? Keďže prezimujú znášky vajíčok, vyliahnuté samičky koníkov a kobyliek sa ten svoj druhovo špecifický zvuk samčekov nemajú od koho a kedy naučiť. Medzidruhové kríženie preukázalo, že špecifické akustické prejavy samčekov, ale aj ich dešifrovanie samičkami je geneticky fixované. V ústrednej nervovej sústave koníkov musí preto existovať nervová sieť, ktorej úlohou je rozoznať medzi mnohými možnými vzrušivými vzormi, ktoré v tympanálnych (bubienkových) nervoch koníkov vznikajú, ten jediný správny vzor. Takémuto nervovému zapojeniu hovoríme neuronálny filter alebo aj vzorový detektor.
Samičky kobyliek privádzajú k samčekom vibrácie, ktoré vnímajú zmyslovým orgánom na nohách. Samček kobylky lokalizuje pre samičky svoju pozíciu hlasným cvrkotom. Pevne sa pridŕža rastliny či vetvy kríka, na ktorom si zvolil svoje miesto na prednes cvrkotu. Trením predných krídel o seba vydáva vysoké tóny a súčasne rad nízkofrekvenčných vibrácií, ktoré sa šíria rastlinou, resp. kríkom. Cvrkot samčeka jednak vábi samičky, ale zároveň vystríha susedných samčekov, že toto teritórium je už obsadené.
Ako sa však samička blíži k cvrkotajúcemu samčekovi, ohlušená cvrlikaním mnohých samčekov, len ťažko sa 
orientuje, kde sa jej vyvolený nachádza. V spleti hlasitého cvrkotu ho akusticky nedokáže lokalizovať, a tak prichádza s inou taktikou. Svojím zmyslovým orgánom na nohách začne viac vnímať vibrácie. Špecializovaným receptorom na spodnej časti všetkých šiestich končatín zachytáva aj najjemnejšie vibrovanie v rastlinách a postupuje smerom k ich zdroju. Keď sa dostane na miesto, kde sa rastlina, resp. konárik rozvetvuje, položí na každú vetvičku jednu končatinu a porovnáva intenzitu vibrácií prichádzajúcich zo skúmaných vetvičiek. Po vyhodnotení situácie sa neomylne rozhodne pre vetvičku, na ktorej nachádza vytúžený cieľ svojej púte – samčeka svojho druhu.
Autor: doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
Foto: Autor
Viac sa dočítate v časopise Quark (číslo 9/2015).
Uverejnila: ZČ