Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Naša príroda a princíp dobrovoľnej skromnosti

Martina Pitlová

Film Nesmrteľný les

Film Nesmrteľný les ponúka úchvatné a jedinečné zábery divokej slovenskej prírody, rozhodne však nie je len príbehom štvornohých obyvateľov limbového pralesa, ale odhaľuje vzájomné vzťahy medzi rôznymi organizmami, ktoré už celé tisícročia zabezpečujú nesmrteľnosť tohto unikátneho ekosystému pod Kriváňom.

Jedinečný slovenský dokumentárny film Nesmrteľný les, ktorý je druhým z tatranskej trilógie Tajomné Karpaty, si diváci mohli pozrieť v rámci piateho ročníka Festivalu vedeckých filmov – FVF 2018. Jedným z posolstiev filmu je, že les si sám zabezpečuje obnovu, ku ktorej prispievajú napr. aj zvieratá, najmä vtáky, ktoré rozširujú semená stromov, a človek naopak túto obnovu svojím konaním narúša.

Film Nesmrteľný les ponúka úchvatné a jedinečné zábery divokej slovenskej prírody, rozhodne však nie je len príbehom štvornohých obyvateľov limbového pralesa
Film Nesmrteľný les ponúka úchvatné a jedinečné zábery divokej slovenskej prírody, rozhodne však nie je len príbehom štvornohých obyvateľov limbového pralesa

Je v prírode ešte veľa takýchto nesmrteľných miest? Aký dosah má na prírodu ľudská činnosť? Aj tieto otázky si položili hostia v diskusii na FVF 2018 počas dopoludňajšieho premietania – Mgr. Attila Rácz, PhD. z Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene a doc. Ing. Ladislav Hamerlík, PhD. z Katedry biológie a ekológie na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Podľa Attillu Rácza je problém vzťahu človek–príroda veľmi široký a nie je možné ho zredukovať len pod jednu vedu, dokonca ani ekológiu či environmentalistiku. Tieto problémy sú celospoločenského charakteru, no riešenie je len jedno. Cestou nie je meniť techniku či prispôsobovať prírodu nám ľuďom, ale spoločnosť sa musí prispôsobiť prírode. „Vytvorme spoločnosť, ktorá bude trvalo udržateľná, neprispôsobujme prírodu človeku, ale človek nech sa prispôsobí prírode.“

Podľa Ladislava Hamerlíka je všetko v pohybe, všetko sa mení. Môžeme sa snažiť prírodu chrániť a nezasahovať do nej, ale nie je možné udržať určitý stav večne. Napríklad ešte pred 10 000 rokmi boli na severe, ale napr. aj  vo Vysokých a v Západných Tatrách horské ľadovce, kde na týchto územiach boli tomuto stavu prispôsobené spoločenstvá rastlín a živočíchov. Podľa všetkého teraz prežívame dobu medziľadovú, teda máme prirodzene teplejšiu klímu a tomu zodpovedajú aj spoločenstvá. „Človeka by som však v tomto prípade až tak nedémonizoval, aj keď robí kopu chýb. Ale príroda by sa menila aj bez človeka,“ uvádza doc. Hamerlík a ďalej vysvetľuje, že skutočnosť, že sú teraz vyššie teploty, nie je nič nenormálne. „Pravdepodobne bez človeka by teploty neboli až také vysoké, ale aj bez neho by boli vyššie, lebo v medziľadových dobách to jednoducho takto fungovalo. Dokonca aj hladina oceánov oscilovala signifikantne, napr. pred cca 20-tisíc rokmi, v čase, keď vrcholila posledná ľadová doba, hladina svetových oceánov bola viac ako o 100 metrov pod dnešnou hladinou. Ale musíme tiež uznať, že človek tým zmenám do značnej miery prispieva,“ uzatvára Ladislav Hamerlík.

Jedným z posolstiev filmu je, že les si sám zabezpečuje obnovu, ku ktorej prispievajú napr. aj zvieratá, najmä vtáky, ktoré rozširujú semená stromov

Jedným z posolstiev filmu je, že les si sám zabezpečuje obnovu, ku ktorej prispievajú napr. aj zvieratá, najmä vtáky, ktoré rozširujú semená stromov

Les potrebuje čas

Je veľmi ťažké predstaviť si, ako by vyzerala príroda bez zásahu človeka, ale nie je dôvodom jej rýchlych zmien práve činnosť človeka? Ako uvádza doc. Hamerlík: „Samozrejme, človek určite do tohto procesu zasahuje a  nie je to ani ťažké dokázať, lebo vieme, koľko skleníkových plynov sa vyprodukuje za rok, aký to má efekt na atmosféru, takže sa to dá vyrátať. Modely ukazujú, že človek skutočne negatívne prispieva k tomuto javu, ale ako som už spomínal, teploty by boli v súčasnosti vyššie aj prirodzene, aj keď pravdepodobne by nedosahovali až také vysoké hodnoty.“ 

Attila Rácz má na túto otázku jednoznačný názor. Pracuje na Technickej univerzite vo Zvolene, kde je podľa neho medzi niektorými fakultami do istej miery konkurenčná atmosféra. Na jednej strane sú lesníci, ktorí sa učia pestovať stromy v lesoch, a drevári, ktorí sa učia z dreva týchto stromov vyrábať nábytok či drevostavby. No a na strane druhej stojí fakulta ekológie a environmentalistiky. Existuje medzi nimi spor, kde jedna strana z ekonomických, ako aj ďalších príčin skôr vyvíja tlak na to, aby sa mohlo s lesmi a drevom aktívnejšie narábať a druhá strana sa, prirodzene, tomu snaží skôr zabrániť. „Moje osobné stanovisko je, a nielen preto, že pracujem na Fakulte ekológie a environmentalistiky, že v krajnom prípade ideálna starostlivosť o les je starostlivosť nezasahovaním. Myšlienka, ktorá aj vo filme Nesmrteľný les zaznela, je, že časom sa ukazuje, že na miestach, kde človek prestal zasahovať, príroda ožíva, vracia sa späť a pre nás sa možno paradoxne ukazuje, že ústup človeka je pre prírodu blahodarný. Napríklad v niektorých národných parkoch v USA s tým majú bohaté skúsenosti, už roky to tak robia a pozitívne výsledky v podobe obnovy pôvodného prirodzeného životaschopného lesa sú už viditeľné.“ Ďalším problémom je, že my ľudia prirodzene premýšľame skôr v krátkodobých časových horizontoch. Ale čo bude s prírodou, s lesmi, za takých 100 alebo 150 rokov? Podľa Rácza les potrebuje opatrenia premyslené dopredu na dlhé desaťročia, čo v podstate znamená prácu najmä pre ďalšie generácie. Rozhodnutia, ktoré urobíme dnes, prinesú viditeľný efekt možno o 100 až 200 rokov. Na ilustráciu problému Attila Rácz uvádza príklad: „Starí husľoví majstri kedysi vyrábali husle z dreva, ktoré sa muselo sušiť aj 100 a viac rokov. Čiže nejaký praprapradedko spracúval drevo na husle pre svojho praprapravnuka, ktorý z tohto 150 rokov sušeného dreva napokon vyrobil husle. V takomto časovom horizonte, že dnes niečo vyrobíme a prenecháme to našim deťom, tí našim vnúčatám a tie zase ďalej našim pravnúčatám, až napokon po mnohých generáciách z toho ony niečo budú mať, nerozmýšľa, bohužiaľ, asi nikto. Pre našu dobu skrátka platí: ak nie som úspešný hneď, tak potom o to už strácam záujem… Takže naším problémom je, že ,úspech’ v starostlivosti o les, žiaľ, často presahuje našu schopnosť rozmýšľať v dlhšom časovom horizonte.“

Dánsky príklad dobrej praxe

V diskusii prišlo na rad aj porovnanie, ako je to so vzťahom k prírode v zahraničí. Ladislav Hamerlík istý čas žil v Dánsku a teda porovnáva správanie Slovákov a Dánov. „Dáni majú absolútne neporovnateľne väčšie ekologické povedomie oproti Slovákom. Triedenie odpadov či využívanie bicykla ako dopravného prostriedku je pre nich samozrejmosťou. Samozrejme, je to aj tým, že ich životná úroveň je vyššia ako naša, nemajú existenčné problémy, ako máme často my na Slovensku. Ale je to obdivuhodné, ako pristupujú k prírode a ako vedú svoje deti, nielen v školách, ale aj v rámci rodiny. Sme jedna rodina, stačí nám jedno auto. Veľa rodín nemá žiadne auto a ani ho nepotrebujú. Samozrejme, je to aj o tom, že integrovaná doprava v Dánsku je výborne zorganizovaná, a popri každej ceste je cyklotrasa, takže nemajú problém dostať sa na nej do práce. Moji kolegovia bežne jazdili na bicykli do práce 20 kilometrov za každého počasia. Takto boli vychovávaní a je to pre nich prirodzené. Ich prírodné bohatstvo podľa môjho názoru nemôžeme porovnávať s naším, ale oni si viac vážia to málo, čo majú.“

Hosťami počas diskusie na FVF 2018 boli Mgr. Attila Rácz, PhD. a doc. Ing. Ladislav Hamerlík, PhD.

Hosťami počas diskusie na FVF 2018 boli Mgr. Attila Rácz, PhD. a doc. Ing. Ladislav Hamerlík, PhD.

Dobrovoľná skromnosť

Poslaním Fakulty ekológie a environmentalistiky je príprava odborníkov so širokým rozsahom vedomostí v oblasti ekológie a vied o životnom prostredí. „Zmyslom môjho pracoviska je viesť diskusiu a meniť zmýšľanie ľudí žijúcich na Slovensku, ktoré vedie k väčšej starostlivosti o prírodu. Na jednej strane máme ľudí, ktorí majú informácie, vedomosti na základe vedeckých poznatkov o ekosystémoch, zložení pôdy, vzduchu, poznatky o znečisťovaní a podobne. Ale vždy je potrebné, aby študenti i laici mali ešte jeden vnútorný rozmer, a to motiváciu, aktívny záujem. Aj najviac informáciami nabitý človek z hľadiska ekológie nemusí byť vo svojom konečnom správaní sa k prírode ohľaduplný. Má síce vedomosti, ale v reálnom živote sa tak, žiaľ, nespráva. Zmyslom mojej práce je práve vzbudzovať a rozvíjať v študentoch, ale aj v širokej verejnosti, ekologické povedomie a svedomie.“ Podľa Rácza prognózy do budúcnosti nie sú veľmi pozitívne, neustále počúvame o globálnom otepľovaní a vyhubení rastlinných a živočíšnych druhov. Napriek tomu však naše správanie nenasvedčuje tomu, že by sme negatívne scenáre boli schopní zvrátiť. „Spôsobom, ako zvrátiť negatívne predpovede, je uplatňovať ,princíp dobrovoľnej skromnosti´. Fritz Schumacher, autor myšlienky dobrovoľnej skromnosti, ktorú opísal v knihe Small is beautiful, poukazuje na to, že hmotný prospech nemusí byť nevyhnutne hlavnou motiváciou nášho života, čiže kvalita človeka sa neodzrkadľuje vo výške jeho majetku. Zmyslom takéhoto prístupu je uspokojiť sa aj s málom. Dobrovoľná skromnosť však nie je o askéze, ale skôr o radosti zo života než o radosti z majetku. Táto teória nás jednoznačne upozorňuje na skutočnosť, že ak si chceme uchovať šancu na prežitie, tak by sme sa mali správať dobrovoľne skromne. Znamená to napríklad uprednostňovať aj ekologickejšie technológie vtedy, i keď sú finančne náročnejšie. Ak má niečo škodiť životnému prostrediu, tak by sme si to radšej ani nemali kúpiť. Súčasný konzumný životný štýl neustáleho nakupovania a vyhadzovania vecí, prístup, podľa ktorého je ´všetko na jedno použitie´, musíme zmeniť,“ vysvetľuje Attila Rácz. Princíp dobrovoľnej skromnosti je pritom myšlienka stará minimálne niekoľko tisíc rokov. Je to životný štýl založený na minimalizácii svojich túžob, ale aj potrieb. Dobrovoľne skromný človek si trikrát premyslí, či naozaj potrebuje to, čo si chce zaobstarať. Pripravuje sa tým síce o mnohé vymoženosti, ktoré považuje väčšina ľudí za samozrejmosť, ale výmenou získava „niečo, čo v obchode nekúpime“. Jednou z foriem dobrovoľného obmedzenia je napríklad vegetariánstvo. Mnoho jednotlivcov a organizácií poukazuje na to, že niekoľko percent obyvateľov tejto planéty žije vysoko nad možnosti. A to nielen nad možnosťami ostatných, ale aj nad možnosťami tejto planéty. A k týmto pár percentám patríme aj my. Táto planéta by neuniesla zvýšenie úrovne všetkých obyvateľov na slovenský priemer. Naša planéta nemá priestor na pestovanie plodín a chovanie zvierat, ak by všetci jej obyvatelia mali také stravovacie zvyky ako priemerný Slovák. Dobrou pomôckou na určovanie svojho dosahu na životné prostredie je ekologická stopa, ktorá určuje, aký veľký dosah má ľudská činnosť na našu planétu. (Zdroj: www.priateliazeme.sk)

© Arolla Film

Ak vás téma zaujala, prečítajte si tiež článok Príroda sa vyvíja podľa vlastných pravidiel, kde sa k nej vyjadril jeden z tvorcov filmu Nesmrteľný les Karol Kaliský a ekológ Michal Wiezik. Nielen tieto zaujímavé témy zazneli počas tohtoročného Festivalu vedeckých filmov – FVF 2018. Ak sa chcete o FVF dozvedieť viac, navštívte webovú stránku festivalu.

Spracovala: Martina Pitlová, NCP VaT pri CVTI SR

Zdroj: www.priateliazeme.sk, FVF 2018

Foto: NCP VaT, Arolla film

Uverejnila: VČ

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky