Vrabce posedávajúce v hlúčikoch na stromoch, kríkoch alebo plotoch patrili v minulosti k neodmysliteľnému koloritu našich dedín i miest. Na úsvite tretieho milénia sa, žiaľ, obrázky kŕdľov vrabcov poletujúcich pomedzi domy na dedine alebo na námestiach väčších obydlí stávajú zriedkavosťou.
Vo všeobecnosti ľudia vnímajú vrabce v negatívnom svetle. Keď sa povie vrabec, mnohí si v mysli predstavia obrázky kŕdľa vrabcov hodujúcich niekde v poli na obilí alebo zobkajúcich si z válova na dvore. Pri povrchnom pozorovaní správania tohto vtáčieho druhu sa môže jeho účinkovanie na scéne prírody javiť naozaj ako negatívne. Vrabce domové (Passer domesticus) i vrabce poľné (Passer montanus) si dávame do súvisu obyčajne s bezstarostným životom, keďže tieto operence sa priživujú aj na úrode, ktorú dopestoval človek. Preto si vrabce vyslúžili od človeka prezývky ako darmožráči či zaháľači. Výskum ekológie vrabcov však dokázal, že títo dvaja bratranci nie sú nijakými príživníkmi, pretože napríklad svoje mláďatá kŕmia takmer výlučne hmyzom.
Jeden za všetkých, všetci za jedného
Niektoré druhy živočíchov vedú samotársky spôsob života, iné sú, naopak, spoločenské. Pri tých prvých sa prejavujú známky neznášanlivosti, správanie druhých charakterizuje altruizmus. Spoločensky založené živočíchy sú schopné navzájom si pomáhať pri zháňaní potravy alebo pri výchove potomstva. Aj vrabce domové a poľné sú spoločenské stvorenia. Nerady trávia chvíľky osamote a vždy vyhľadávajú spoločnosť svojich súkmeňovcov. Pri výchove potomstva v kolónii sa spoločne starajú o bezpečnosť celej vrabčej dynastie. Sú známe tým, ako ráno vítajú deň a večer sa s ním lúčia. Hlučné, no uchu lahodiace čvirikanie patrí ku každodennému rituálu počas celého roku a nedá sa prehliadnuť. Najmä v zimných mesiacoch, keď sedia našuchorené a natisnuté na seba, aby sa hriali, pôsobia hlúčiky vrabcov mimoriadne fotogenicky a ich jemné čvirikanie nepôsobí na okolie nijako rušivo, ale skôr naopak, upokojujúco.
Vrabce si často hľadajú príbytky pod strechami, kde sú chránené pred nepriaznivými poveternostnými podmienkami a navyše sú zabezpečené pred vyrabovaním tak zo strany potenciálnych pozemných predátorov (lasica hranostaj, kuna skalná), ako aj tých vzdušných (jastrab krahulec, sojka škriekavá, straka čiernozobá).
Vrabcom zvoní umieračik…
Stavy vrabcov na vidieku z minulosti, keď doslova každý dvor kolonizovala početná vrabčia rodina, zostávajú takmer výlučne už len v spomienkach. Tí starší si pamätajú časy, keď gazdiná ráno rozsievala sliepkam krm a na hostinu sa k nej ihneď zlietla aj početná vrabčia pospolitosť. Aj keď ich odháňala, boli neodbytné a vedno s hydinou hodovali na žite. V zime sa vrabce skrývali v šope v sene či v stajniach pri domácich zvieratách. Vrabčie kolónie mali postarané o teplý príbytok a potravu po celý rok. A tak bol vidiek plný vtáčieho čvirikania a obrázky vrabcov posedávajúcich s našuchoreným perím na drevených plotoch či na vŕbových vetvách patrili ku koloritu každej dediny.
V súčasnosti sú takéto kŕdle vrabcov aj na vidieku veľkou vzácnosťou. Ranné budenie vrabčím čvirikaním niekde v odľahlej horskej či podhorskej dedine patrí k exkluzívnym zážitkom. Dôvodom je, že časy, keď v každom dvore chovali hydinu (sliepky, kačky, husi) a dobytok (kravy, kone, ovce, kozy), sú možno už nenávratne preč. Humná síce ešte na dedinách stoja, ale ich šopy sú prázdne. Po sene niet ani chýru, ani slychu. Aj maštale ešte v mnohých dedinách nájdeme, nie je v nich však ustajnený dobytok a hydiny je tiež poskromne. A tak vrabce nenachádzajú v tomto kedysi pre ne optimálnom prostredí vidieka vhodné podmienky na prežitie. V podhorských dedinách, kde prežilo gazdovstvo v poniektorých domoch, živoria možno dve-tri vrabčie rodinky.
Na ilustráciu uvediem príklad mojej rodnej dediny Liptovských Revúc, kde som strávil celý svoj doterajší život. Ešte pred päťdesiatimi rokmi v dedine chovali ľudia viac ako 600 kráv, 2 000 oviec a 150 koní. V súčasnosti chovajú obyvatelia už len 30 kráv a v celej dedine je sviatkom vidieť jedného či dva kone. Mimochodom, ešte v polovici 20. storočia mohli turisti putujúci okolo Čierneho kameňa vo Veľkej Fatre nad Liptovskými Revúcami zažiť scenériu ako z indiánskych filmov – stádo pasúcich sa koní na Ploskej. Len počet oviec zostal pre dedinu viac-menej nezmenený, a to vďaka poľnohospodárskemu družstvu. V päťsto dvoroch sa chovalo cez tritisíc sliepok, tisíc husí a stovka kačíc. Dnes možno na prstoch dvoch rúk zrátať dvory, kde sa ešte chovajú sliepky. Zrazenie domácej husi či kačice bicyklom alebo autom v mojej rodnej dedine už vôbec nehrozí.
A tomuto nízkemu stavu hospodárskych zvierat a hydiny sa museli nedobrovoľne podriadiť aj vrabce domové. Zvyšky (150 – 200 jedincov) kedysi početnej približne dvetisícčlennej vrabčej rodiny prežívajú v blízkosti dvorov, kde sa ešte chová nejaká hydina a dobytok. Z roka na rok sa však tieto vrabčie kolónie početne zmenšujú. Z mnohých takýchto vyľudnených dediniek (napríklad odľahlé osady Starých Hôr lokalizované pod Krížnou – Horný Jelenec, Valentová a Rybô) sa kedysi početné kolónie vrabcov už celkom vytratili.
Vrabec domový je odkázaný na človeka a jeho všestrannú pomoc. Ak mu ju odmietne ponúknuť, podpíše sa na smutnom príbehu tohto vtáčieho druhu a vystaví tak úmrtný list ďalšiemu operencovi.
Autor: doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc., Ústav ekológie lesa SAV Zvolen
Foto: autor
Uverejnila: VČ
Viac o budúcnosti vrabcov, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 06/2018), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.