Fyzička získala Cenu za vedu a techniku 2022 v kategórii Popularizátor vedy.
Doc. PaedDr. Ľubomíra Valovičová, PhD. Zdroj: CVTI SR
Fyzička Ľubomíra Valovičová si v piatok na Týždni vedy a techniky prevzala ocenenie za dlhoročnú prácu v oblasti popularizácie vedy a neformálneho prírodovedného vzdelávania prostredníctvom aktivít ako tábor FAJN, fyzikálna šou Fyzika naživo/Fyzika všetkými zmyslami, Vedecký deň detí VEDET, Vedecký jarmok či projekty Fyzikálny kufor a Hráme sa na Einsteina.
V rozhovore pre portál Veda na dosah rozpráva o svojej ceste, radosti a nadšení z práce s deťmi a o víziách, ktoré má do budúcnosti.
V rámci Týždňa vedy a techniky ste získali ocenenie za dlhoročnú prácu. Čo pre vás táto cena znamená?
Ešte som sa nezžila s myšlienkou, že som bola ocenená za niečo, čo je mojou srdcovou záležitosťou a čo beriem skôr ako voľnočasovú aktivitu a nie prácu. Všetky uvedené aktivity vznikli spontánne, z rôznych dôvodov a nikdy som si nemyslela, že by som za ne mohla byť ocenená. Išlo mi predovšetkým o to ukázať krásu fyziky a neskôr aj krásu všetkých prírodných vied. Možno o mesiac by som vám na túto otázku vedela odpovedať. Teraz viem, že si cenu vážim. Potešilo ma, že si niekto moju prácu všimol a ocenil ju.
Môže byť prínosom pre vašu ďalšiu prácu?
Dúfam, že áno. Najviac by ma potešilo, keby sme vďaka tejto cene získali pravidelný prísun peňazí na popularizáciu vedy. Vedu sa síce dá popularizovať aj bez peňazí, ale s nimi je to jednoduchšie a môžete ukázať aj experimenty, ktoré sú finančne náročné, napríklad s tekutým dusíkom a podobne.
V škôlkach, kam som chodila s Fyzikálnym kufrom, som počula, že som lepšia ako kúzelník.
Treba si uvedomiť, že popularizácia je pre vedu dôležitá. Bez nej si ľudia budú o vedcoch myslieť, že sú divní, majú dlhú bradu, pracujú v noci a podobné nezmysly. V dnešnej dobe je popularizácia vedy potrebná aj na to, aby napomáhala k informovanosti ľudí a znižovala tak mieru hoaxov.
Existuje niekto, kto vás vo vašej práci inšpiruje? Čím?
Na začiatku to bola moja teta Anna Šutáková, profesorka na žilinskom gymnáziu, a potom určite profesor Ľubomír Zelenický, ktorý mi umožnil realizovať prvé fyzikálne krúžky. Dnes môžem povedať, že je to už viac ľudí.
Z vedeckej stránky je to určite kolega Janko Ondruška. Spolupracujem s ním na mnohých projektoch, ktoré sú naším spoločným dielom, napríklad tohtoročný Fyzikálny adventný kalendár. Janko je človek, ktorý ma dokáže motivovať a nakopnúť, keď už nevládzem.
Zo stránky popularizačnej sú to ľudia okolo mňa a najmä deti, ktoré sú pre fyziku zapálené a chcú sa niečo naučiť, také, ktoré sa pýtajú. Vďaka deťom, ktoré ma obklopujú, vznikol VEDET – Vedecký deň detí –, lebo práve v škôlkach, kam som chodila s Fyzikálnym kufrom, som počula, že som lepšia ako kúzelník, a keďže som nemala kapacitu ísť všade, tak som vymyslela, aby ony prišli k nám.
Nikdy som však nepočítala s tým, že príde okolo štyristo detí zo škôlok a škôl a že budú hovoriť, ako sa už tešia na ďalší rok. Dá sa povedať, že ma to veľmi povzbudzuje. Iskričky v očiach detí sú tou najväčšou inšpiráciou.
Aký bol váš prvý kontakt s fyzikou a kedy ste v sebe objavili vášeň pre tento vedný odbor?
Môj prvý kontakt s fyzikou nastal už v detstve. Takmer všetci u nás doma z nej maturovali, mňa do toho viac-menej donútili. Ak mám povedať pravdu, nikdy som nechcela študovať fyziku. Milovala som matematiku. Fyziku som považovala za nutné zlo. Až postupne popri štúdiu som zisťovala, že aj fyzika má v sebe predsa len niečo pekné.
Fyzička Ľubomíra Valovičová pri pokusoch. Zdroj: Archív ĽV
K zmene postoja určite prispeli moji vyučujúci z Katedry fyziky Fakulty prírodných vied a informatiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Nechcem hovoriť menovite, aby som na niekoho nezabudla, lebo každý z nich ma niečím oslovil.
Najviac k všetkému však určite prispela pani profesorka Anna Šutáková, moja teta, ktorá sa dlhé roky venovala študentom na gymnáziu Veľká Okružná v Žiline a robila s nimi rôzne experimenty na súťaž Turnaj mladých fyzikov. Tam som uvidela krásu fyziky a uvedomila som si, ako ňou možno inšpirovať žiakov.
Nastali vo vašej kariére nejaké neočakávané okolnosti, ktoré ju pozitívne ovplyvnili?
Prvým zvratom určite bolo, že mi na katedre fyziky umožnili zorganizovať môj prvý denný fyzikálny tábor. Nakoniec z toho vznikla tradícia, ktorú neprerušil ani covid, a dovŕšila už vek dospelosti, osemnásť rokov.
Za veľký zvrat určite môžem považovať aj stretnutie s projektom Heuréka Katedry didaktiky fyziky Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, kde som zistila, čo všetko sa vo fyzike dá a čo ľudia robia. A tak som skúsila zorganizovať v predvianočnom čase fyzikálnu šou, kde nešlo o vysvetľovanie, ale o ohúrenie žiakov rôznymi experimentmi.
Popularizácia je ako snehová guľa. Niečo sa vám podarí, tak to skúsite spraviť o niečo väčšie, a postupne zistíte, že pred sebou tlačíte podujatie pre niekoľko stoviek detí.
Našla som schopných ľudí, ktorí do toho išli so mnou, a do pandémie sme ťahali šnúru: trinásť rokov Vianočnej fyzikálnej show. Postupne sme s Jankom Ondruškom prešli z ohurovania k vzdelávaniu. Dúfame, že sa i tento rok v predvianočnom čase opäť stretneme aspoň s tisíckou žiakov.
Ďalším dôležitým okamihom bolo, keď ma v rámci Týždňa vedy a techniky v roku 2010 alebo 2011 oslovili z jednej škôlky, či by som neprišla deťom ukázať nejaké fyzikálne experimenty. Postupne z toho vznikla spolupráca, ktorá trvá doteraz. S tým rozdielom, že dnes im už neukazujem len experimenty, ale snažím sa ich niečo z tej „mojej fyziky“ (tak to volajú deti) aj naučiť.
Majú školy a predškolské zariadenia na Slovensku podľa vášho názoru dostatočný priestor, finančné zdroje a vhodné podmienky na popularizáciu fyziky a realizáciu zaujímavých pokusov?
To je ťažká otázka. Dostatočné finančné zdroje nemajú, ale učitelia sú tvory vynachádzavé, veľa vecí vedia urobiť aj bez nich. Na popularizáciu nepotrebujete na začiatku veľa peňazí. Keď popularizujete vedu vo svojej triede, treba vám len vlastný zápal a určite do zvládnete. Horšie je, keď sa vám to zapáči a po škole sa začne rozprávať, čo ste robili, a budú to chcieť vidieť aj iní.
Jednoducho keď vyjdete za dvere triedy a chcete popularizovať v škole, potrebujete už viac ako len zápal. Popularizácia je ako snehová guľa. Niečo sa vám podarí, tak to skúsite spraviť o niečo väčšie, a postupne zistíte, že pred sebou tlačíte podujatie pre niekoľko stoviek detí.
Popularizácia fyziky je vaším poslaním. Predpokladám, že nad rozbehnutými projektmi premýšľate aj v súkromí. Existuje nejaká činnosť, pri ktorej sa dokážete odreagovať?
To máte pravdu, rozmýšľam nad nimi aj v súkromí a veľa mojich známych vie, že ak mi chcú niečo venovať, tak najlepšie nejakú fyzikálnu hračku. A pri čom sa dokážem odreagovať? V lete je to asi turistika a v zime lyžovanie s mojimi najbližšími.
Aké máte idey, vízie a plány do budúcnosti?
Do budúcnosti by bolo plánov veľa. Určite by som chcela pokračovať v aktivitách, ktoré robíme a sú úspešné. To však závisí do veľkej miery aj od financií. Najťažšie pre mňa zväčša nie je vymyslieť program a osloviť ľudí, ale zohnať peniaze. Taktiež by som chcela skúsiť nejaké nové aktivity, ktoré by ukázali dôležitosť vedy a poukázali na to, že vedci sú pre náš každodenný život rovnako dôležití ako napríklad lekári.
Mojím najväčším snom je osloviť nejakého donora, ktorý by nám prispieval na naše aktivity pravidelnou sumou. Nešlo by o financovanie osôb. Niekedy som sama na seba nahnevaná za to, že sa nehrám s deckami, ale zháňam peniaze na to, aby sme sa s nimi mohli hrať.
