Práca človeka, ktorý sa snaží vdýchnuť starodávnym dielam nový život a vyhrať ich boj s nemilosrdným časom, je čarovná… Reštaurátor okrem svojich umeleckých schopností, manuálnych zručností, dlhoročných skúseností a nekonečnej trpezlivosti, má možnosť vrátiť sa v čase späť, prežívať nanovo príbehy z dávnej minulosti, poznávať pohnútky, pocity a cesty sprevádzajúce tvorbu diela, hľadať súvislosti…
Skôr, než sa však reštaurátor dotkne „svojho“ objektu a pustí sa do práce, v ktorej je skutočným odborníkom, musí poznať odpovede na viacero rôznorodých otázok. Aké materiály a techniky použil autor pri tvorbe diela? Je skutočným autorom osoba, ktorej podpisom je objekt signovaný? Je originálom naozaj to, čo v tomto momente vníma ľudské oko na povrchu artefaktu? Aká bola história života diela od jeho vzniku po umiestnenie v galérii či múzeu? Nájsť pravdivé odpovede na podobné otázky často nebýva jednoduché. Naopak – vo väčšine prípadov reštaurátor vstupuje do príbehov s priam detektívnymi zápletkami. Ich rozlúštenie je otázkou mnohých konzultácií s odborníkmi zo samostatných vedných odborov, ktoré sa týkajú predovšetkým dejín, histórie umenia, histórie materiálov a technológií, ale i materiálovej vedy, chémie, fyziky, biológie a ďalších prírodovedných a technických disciplín. Prírodovedne vzdelaný človek, ktorý pracuje v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, nazývame ho tiež konzervačný vedec, má v tomto procese nezastupiteľnú úlohu. Veď všetky procesy „hmotnej“ 
podstaty, sprevádzajúce vznik diela, majú fyzikálno-chemickú povahu a celý jeho ďalší život je ovplyvňovaný fyzikálno-chemickými podmienkami. Konzervačný vedec pomocou moderných analytických metód (chromatografických, spektroskopických) vie stanoviť materiálové, či prvkové zloženie skúmaného objektu. Účinkom nedeštruktívneho ožiarenia (UV a IČ reflektografia, röntgenografia, počítačová tomografia) dokáže vidieť ľudskému oku utajenú históriu vzniku diela, jeho jednotlivé vrstvy a poškodenia. Výsledky dokážu spresniť metódy optickej a elektrónovej mikroskopie a kryštalografického skúmania. Dôležité je posúdenie stavu degradácie materiálov (optické metódy, metódy termickej analýzy, stanovenie polymerizačného stupňa, stanovenie prítomnosti a druhu mikroorganizmov) a definovanie mechanizmov chemických reakcií, ktorými k deštrukcii dochádza. Nemenej dôležitou úlohou je návrh optimálnych postupov, ktoré by neželanej degradácii zabránili (spôsoby odkyslenia – deacidifikácie objektov) a stabilizácie ošetrovaných materiálov, či ich povrchov (spevňovanie materiálov, aplikácia antioxidantov a ochranných náterov). Samostatnou kapitolou je poznanie fyzikálno-chemických súvislostí, ktoré vedú k výberu prostriedkov vhodných na odstránenie povrchových vrstiev pokrytých nečistotami, alebo neoriginálnych vrstiev diela bez poškodenia jeho hlavnej podstaty. Dôležité je tiež definovanie optimálnych podmienok uchovávania a sprístupňovania jednotlivých druhov artefaktov, čo je podstatou tzv. preventívneho konzervovania. Ako je vidieť na uvedených príkladoch, spôsobov, ako svojimi poznatkami môže chemik prispieť k ochrane kultúrneho dedičstva, je mnoho a aj v oblasti chémie reštaurovania je potrebná úzka špecializácia smerujúca k vybranej problematike. V každom prípade sa tak deje v multidisciplinárnom tíme, ktorý riadi človek zodpovedný za výsledok celého procesu ochrany a reštaurovania.
Na základe definície reštaurovania ako činnosti, ktorá vedie k predĺženiu životnosti materiálu / diela v maximálne možnej miere a zachovaniu pre budúce generácie, vyplýva, že reštaurovanie nemožno pokladať za vedný odbor. Z vyššie uvedeného však rezonuje, že využívať vedecké výsledky v záujme ochrany objektov dedičstva reštaurovanie jednoznačne potrebuje, chce a vie.
O vzájomnej symbióze takých rozdielnych oblastí ako je chémia a umenie svedčí niekoľkoročná spolupráca docentky Ing. Mileny Rehákovej, PhD., z Ústavu prírodných a syntetických polymérov Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU a docentky Danice Stojkovičovej, akademickej maliarky, ktoré vo svojej prednáške predstavujú spôsob koordinovanej spolupráce profesií reštaurátor – prírodovedec v podmienkach Slovenska. Prednáška bude dokumentovaná názornými príkladmi spolupráce vedcov Slovenskej technickej univerzity s reštaurátormi Vysokej školy výtvarných umení, Slovenského národného múzea, Slovenskej národnej galérie a ďalších pamäťových a fondových inštitúcií, ktoré ukazujú, že pri reštaurovaní objektov nedochádza len k spoznaniu materiálového zloženia, stupňa poškodenia, či degradačných procesov, ale často aj k odhaleniu, či doplneniu samotnej histórie skúmaného diela.
Príďte sa pozrieť na prednášku v rámci Utorka s chémiou pod názvom Symbióza chémie a umenia, na ktorej privítame dvoch hostí. Docentka Ing. Milena Reháková, PhD., z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU a docentka Danica Stojkovičová, akad. maliarka z Katedry reštaurovania VŠVU
Autor: doc. Ing. Milena Reháková, PhD., z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave
Foto: Pixabay.com
Foto prednášajúcich: Ján Laštinec, NCP VaT pri CVTI SR
Uverejnila: ZVČ