Bohatých ľudí láka trend klonovania domácich miláčikov, no klon sa nemusí podobať originálu a tieto zvieratá majú navyše vysoké riziko zdravotných problémov.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Zuzule
Domáci miláčikovia jednoducho nežijú dostatočne dlho. Vkladáme do nich čas, city, energiu aj nemalé peniaze, hoci vieme, že ich raz prežijeme. Nie je preto prekvapujúce, že s príchodom klonovacích technológií čoraz viac ľudí skúma potenciál vytvárania kópií svojich milovaných domácich miláčikov.
Keď sa v roku 1997 narodila ovečka Dolly, znamenalo to veľký prielom v našej schopnosti úspešne klonovať cicavce. Odvtedy sa klonovanie stalo veľkým biznisom a celebrity ako bývalý americký futbalista Tom Brady či herečka Barbara Streisand údajne naklonovali svojich psov. To podnietilo mnohých majiteľov domácich miláčikov k otázke, či by sa ich milovaní miláčikovia nemohli zvečniť.
Strata miláčikov môže byť zničujúca, preto sa vytváranie ich kópií môže na prvý pohľad javiť ako dobrý spôsob, ktorý by udržal hlboké puto medzi človekom a domácim miláčikom. Je však klonovanie našich domácich miláčikov naozaj dobrý nápad?
Klon nikdy nebude presnou kópiou originálu
Klonovanie nie je len drahé, ale potenciálne so sebou prináša aj zdravotné a blahobytné riziká pre klony. Existuje tiež veľmi vysoká pravdepodobnosť, že váš klonovaný domáci miláčik sa vôbec nebude podobať na originál – osobnosťou, správaním ani vzhľadom. Africká pazúrovitá žaba bola prvým stavovcom, ktorý bol naklonovaný začiatkom 60. rokov 20. storočia. Odvtedy bolo úspešne naklonovaných množstvo druhov vrátane myší, fretiek, oviec, koní, psov, dobytka a mačiek. Základným princípom klonovania je vytvorenie presnej genetickej repliky organizmu.
Jednovaječné dvojčatá majú rovnaký genetický profil a aj zvieracie klony sú geneticky identické s „rodičovským“ zvieraťom, z ktorého sa získava genetický materiál. Proces klonovania zvierat sa nazýva prenos jadra somatických buniek alebo SCNT. Genetický materiál sa odstráni z jadra jednotlivej bunky, ktorý sa potom prenesie do vajíčka, z ktorého bolo jadro odstránené. Za správnych podmienok sa toto vajíčko môže vyvinúť do podoby nového organizmu – klonu. V prípade klonov domácich miláčikov je potrebné ošetrené vajíčko preniesť do náhradnej matky, ktorá bude nosiť a potom porodí plne vyvinutý klon. Hoci biológovia experimentujú s klonovaním rôznych zvierat už viac ako storočie, úspechy sú pomalé.
Aj dnes má klonovanie zvierat úspešnosť len okolo 16 percent. I keď si môžeme myslieť, že vytvorenie klonu našich milovaných domácich miláčikov by znamenalo mať ich identickú kópiu, klonovanie takto celkom nefunguje. Áno, klony budú geneticky identické, ale správanie jednotlivého zvieraťa sa nedá replikovať. Hoci niektoré plemená zvierat môžu mať spoločné znaky, ich osobnosť je tiež výsledkom ich životných skúseností a vystavenia sa prostrediu.
To všetko ovplyvňuje tiež to, ako gény v skutočnosti fungujú. Pokiaľ teda pre svojho klonovaného domáceho miláčika nevytvoríte úplne rovnaké materské vplyvy, totožné rutiny, životné podmienky a rovnakú výchovu, je nepravdepodobné, že sa bude správať úplne rovnako ako váš pôvodný domáci miláčik. Dokonca aj fyzický vzhľad klonovaných zvierat sa môže líšiť od pôvodného genetického darcu. Je to výsledok prejavu génov. To znamená, že farba srsti klonu sa môže líšiť od farby srsti „rodiča“. Napríklad genetický darca pre prvú klonovanú mačku CC bol kaliko, ale klon mal hnedú srsť.
Etika klonovania domácich zvierat
Klonovanie domácich zvierat tiež vyvoláva významné etické úvahy. Domáce zvieratá nemôžu súhlasiť s tým, aby bol ich genetický materiál získaný pred smrťou alebo po nej na výrobu klonov. Ak sa majú vzorky tkaniva získať zo živého domáceho maznáčika na budúci klonovací potenciál, môže to byť spojené s bolesťou a utrpením, ako aj s finančnou záťažou mesačného poplatku za skladovanie vzoriek, ktoré sa majú kryogénne skladovať.
Zatiaľ čo klonovanie môže byť užitočné na podporu úsilia o ochranu ohrozených druhov a pre poľnohospodársku produkciu ekonomicky cenných zvierat, to isté neplatí pre domáce zvieratá.
Proces SCNT zahŕňa odber vajíčok od samíc zvierat, čo môže byť invazívne, zahŕňa hormonálnu liečbu a chirurgický zákrok. Dokonca aj tehotenstvo a pôrod môžu byť pre náhradné matky problematické, pričom strata tehotenstva, vrodené abnormality a strata potomstva sú pomerne bežné, hoci sa to vyskytuje aj pri prirodzenej reprodukcii. Starostlivosť a blaho darcov vajíčok a náhradných samíc si tiež vyžaduje starostlivé zváženie počas celého procesu klonovania.
Klon nemusí vyzerať ani sa správať ako pôvodné zviera. Zdroj: iStock/Esin Deniz
Zdravotné riziká pre klony
Pre klonované zvieratá existujú aj potenciálne zdravotné problémy. Jedna štúdia naznačila, že 48 percent klonovaných prasiat uhynulo v prvom mesiaci života a klonované dobytky mali problémy s pohybovým aparátom vrátane krívania a ťažkostí so šľachami. Niektoré skoré dôkazy tiež naznačovali, že klony majú zvýšené riziko skorej osteoartrózy, ale novšie štúdie naznačujú, že to tak nemusí byť.
S rastúcim počtom klonov sa naše chápanie ich zdravia bude zlepšovať, ale v súčasnosti stále veľa nevieme. Ak mal domáci miláčik nejaké genetické ochorenia alebo zvýšené riziko ochorenia pre svoju genetiku, klony ich potom všetky tiež zdedia.
To znamená, že pri každom rozhodnutí o klonovaní by sa malo starostlivo zvážiť dlhodobé blaho zvierat. Náklady sú tiež významným problémom – klonovanie zvyčajne stojí viac ako 43-tisíc eur. Je ľahké si predstaviť, ako by sa tieto peniaze mohli namiesto toho použiť v prospech populácie domácich zvierat všeobecnejšie vrátane tých v útulkoch, ktoré zúfalo hľadajú milujúce domovy.
Domáce zvieratá sú dôležitými členmi našich rodín. Klonovanie sa môže spočiatku zdať perfektným spôsobom, ako ich udržať v našich životoch dlhšie. Ale vzhľadom na výzvy a potenciálne obavy, ktoré sú s týmto procesom spojené, by sme mali lepšie venovať čas, peniaze a emocionálnu energiu tomu, aby bol ich čas s nami čo najšťastnejší a nezabudnuteľný. Toto je často najlepší odkaz po milovanom zvieratku.
Zdroj: Science Alert, The Conversation
(LDS)
