Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Vydrží vzťah aj bez hormónu lásky? Vedci hľadajú odpoveď pomocou genetických nožníc

Simona Schwarz

Hraboš prériový udržiava dlhodobé vzťahy napriek tomu, že mu chýba oxytocín, molekula, ktorá sa podieľa na tomto hlbokom cite.

Na obrázku je hraboš v prírode. Zdroj: iStockphoto.com

Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com

Hormóny v ľudskom tele slúžia ako prenášače chemických informácií. Do krvi ich vylúčia žľazy a následne smerujú do tkanív alebo vnútorných orgánov. Ovplyvňujú základné telesné funkcie aj to, ako sa cítime. Jednu skupinu takýchto prenášačov vedci prezývajú molekulami dobrej nálady. Produkujú totiž pocity šťastia a eufórie. Patria sem dopamín, sérotonín, endorfíny a oxytocín.

Celý mechanizmus ich fungovania však stále nie je objasnený. Navyše sa zdá, že vedci budú musieť prehodnotiť i poznatky, ktoré desaťročia považovali za samozrejmé.

Nová štúdia o fungovaní oxytocínu

Oxytocín sa nenazýva len molekulou dobrej nálady, ale aj hormónom lásky. Telo ho vylučuje pri dotykoch s našimi najbližšími, pri počúvaní príjemnej hudby aj po cvičení. Stimuluje svaly pri kontrakciách spojených s pôrodom, produkciu mlieka a upevňuje vzťah novonarodeného dieťaťa s matkou.

Na svete preto neexistuje jediný cicavec, ktorý by nemal v mozgu jeho receptor. Teda, lepšie povedané, doteraz neexistoval. Najnovšia štúdia1 opisuje geneticky upravené hraboše prériové, ktorým vedci receptor oxytocínu vystrihli z genómu. (O tom, ako presne takéto genetické nožnice fungujú, sa dočítate v našom predchádzajúcom článku2.)

Hraboše prériové si za modelový organizmus vybrali preto, lebo podobne ako človek udržujú dlhodobé partnerské vzťahy. Dvojice sa k sebe túlia a spoločne sa starajú o mláďatá. Dokonca aj vtedy, keď nejde o ich biologických potomkov, ale o mláďatá, ktoré im vedci vložili do klietok. Takéto správanie je pritom v prípade ostatných hlodavcov veľmi zriedkavé.

Aj keď bez receptorov, stále máme nádherné sociálne väzby

Vedci desiatky rokov tvrdili, že monogamné správanie hrabošov prériových je priamo spojené s tvorbou oxytocínu a následnou väzbou na jeho proteínový receptor. Potvrdili im to tiež štúdie, v ktorých podávali zvieratám lieky na zablokovanie receptorov oxytocínu. V porovnaní s kontrolnou skupinou stratili testované hraboše záujem o monogamné vzťahy s jedným partnerom.

Podobné výsledky preto očakávali i v prípade, že receptory nielen zablokujú, ale ich aj úplne z genómu testovaných zvierat odstránia. Výsledky ich však šokovali.

Geneticky upravené hraboše si stále vytvárali silné sociálne väzby a starali sa o svoje mláďatá. Jedinou pozorovateľnou zmenou bola nižšia váha mláďat testovaných jedincov oproti kontrolnej skupine. Uvedený jav si v súvislosti s geneticky upravenými samičkami výskumný tím vysvetľuje nižšou produkciou mlieka.

Ako je to možné?

Devanand Manoli, behaviorálny neurovedec  a spoluautor štúdie, sa v rozhovore pre webový portál Nature3 vyjadril, že zrejme musí existovať aj iný vývojový mechanizmus, ktorý aspoň čiastočne kompenzuje stratu oxytocínových receptorov.

Takýto náhradný mechanizmus sa aktivuje iba v prípade, že nie je iná možnosť. To by vysvetľovalo, prečo bol aktívny vtedy, keď vedci oxytocínové receptory odstránili hrabošom ešte pred narodením v porovnaní so štúdiou, kde ich zablokovali pomocou liekov už dospelým jedincom.

Manoli tiež dodáva: „Pri spätnom pohľade mi dáva zmysel, že monogamné správanie môže byť odolné voči strate jedného z kľúčových proteínov. Je to pre nich predsa také dôležité z hľadiska prežitia, že by bolo zvláštne, aby oň prišli pre jedinú chybu v genóme.“

Nové technológie nás posúvajú vpred

Naoko bezvýznamná štúdia odhalila hneď niekoľko kľúčových zistení. V prvom rade vyvrátila tvrdenie, ktoré vedci považovali desaťročia za samozrejmé. Sociálne väzby hraboša prériového nie sú výlučne závislé od vzťahu medzi oxytocínom a jeho receptorom. Skutočný mechanizmus ovplyvňujúci silné sociálne väzby tohto živočícha musí byť oveľa komplikovanejší.

Výskumníci nové dáta získali vďaka využitiu najnovšej technológie genetických nožníc. Znamená to, že v najbližších rokoch môžeme očakávať aj ďalšie prepisovanie učebníc biológie.

Čím istejší si vedci budú získanými dátami, tým bližšie budeme k liečbe ochorení postihujúcich ľudskú populáciu. Medzi najväčšie výzvy poslednej dekády určite patrí vývin účinnej liečby autistických porúch.

Práve ľuďom, ktorých autizmus postihuje, často chýba schopnosť nadviazať blízke vzťahy. O to viac je potrebné skúmať procesy zastrešujúce sociálne správanie.

Zdroje: 1. DOI:https://doi.org/10.1016/j.neuron.2022.12.01; 2. VEDA NA DOSAH, 3. Nature

Operačný program MSSR

Investícia do Vašej budúcnosti
Tento projekt je podporený z Európskeho fondu regionálneho rozvoja

Táto webová stránka vznikla vďaka podpore v rámci Operačného programu Integrovaná infraštruktúra pre projekt: Podpora národného systému pre popularizáciu výskumu a vývoja
(kód ITMS: 313011T136), spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.