Mäsožravé rastliny majú viacero spôsobov, akým lapajú svoju korisť.
Triantha occidentalis známa od konca 19. storočia. Skutočnosť, že je mäsožravá, zistili vedci až teraz. Zdroj: Danilo Lima
Dlhá zelená stonka, krásny biely kvet. Rastlina žijúca v močiaroch pozdĺž západnej časti Severnej Ameriky sa môže hmyzu zdať skvelá na oddych. No v skutočnosti by to mohla byť obrovská chyba, ktorá zapríčiní, že z mŕtvoly bude vysávať potrebné živiny. Väčšina mäsožravých rastlín lapá drobné živočíchy na plný úväzok, pričom na to využíva upravené listy či iné časti. Táto rastlina však lapá korisť v čase, keď kvitne.
Výskumníci si ju len jednoducho nevšimli, pretože lepkavé chĺpky sú v prípade rastlín celkom bežné. Druh by tak mohol byť jedným z mnohých skrytých mäsožravých, ktoré ešte nie sú známe. Štúdiu zverejnili v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences.
Náhodný objav
V prírode je známych približne osemsto druhov mäsožravých rastlín, ktoré získavajú časť alebo väčšinu svojich živín lapaním a požieraním zvyčajne hmyzu či článkonožcov. Najčastejšie sa vyskytujú na miestach, kde nemá pôda dostatok živín. Svoju korisť chytajú viacerými mechanizmami. Napríklad známa mucholapka obyčajná lapí korisť tak, že zaklapne obe polovice pasce ako tlamu. Darlingtónia zas priláka hmyz nektárom, ten sa však dostane na klzký povrch a spadne do otvoru. Tučnice sa spoliehajú na lepkavé listy.
Podobný princíp používa rastlina druhu Triantha occidentalis. Hoci je známa od konca 19. storočia, až doteraz vedci ani len netušili, že by mohla lapať drobné živočíchy. Dôvodom, pre ktorý ju dodnes nik nepovažoval za mäsožravú, je na prvý pohľad celkom bežná črta jej stonky.
Vrchnú časť pokrývajú drobné chĺpky, ktoré vylučujú lepkavú látku. To samo o sebe nie je ničím výnimočné, pretože podobnú črtu majú aj mnohé iné rastliny. Ako sa však ukázalo, kým tie ich využívajú na odlákanie škodcov, T. occidentalis, naopak, na lapanie koristi.
Vedci na nečakanú vlastnosť prišli náhodou pri genetickom výskume evolúcie rastlín. Všimli si, že T. occidentalis nemá gény, ktoré takisto chýbajú mäsožravým rastlinám. Pripravili teda experiment. Vzali vínne mušky, šli do močiara, kde rastliny žijú, a nalepili ich na stonky. Vybrali tiež iné podobné rastliny ako kontrolnú skupinu. Po dvoch týždňoch sa vrátili, rastliny vzali do laboratória a preskúmali.
Detail na chĺpky na stonke rastliny. Zdroj: Qianshi Lin
Nečakaný spôsob lapania
Mušky, ktoré sa na stonky nalepili, neboli celkom obyčajné. Vedci ich nakŕmili izotopom dusíka, ktorý je v prírode vzácny a ktorý takto v podstate poslúžil ako sledovacie zariadenie. Pri preskúmaní T. occidentalis našli izotop v stonke a v listoch. Takto získala viac ako polovicu potrebnej dávky dusíka z tiel mušiek. Prvok pritom nenašli v žiadnej z kontrolných rastlín.
Vedcov prekvapil unikátny spôsob, akým mäsožravá rastlina lapá hmyz – na stonke pod kvetom.
„Na prvý pohľad sa to javí ako konflikt záujmov medzi mäsožravosťou a opeľovaním, pretože predsa nechcete zabiť hmyz, ktorý vám pomáha rozmnožovať sa,“ vysvetľuje v tlačovej správe Univerzity v Britskej Kolumbii hlavný autor štúdie Qianshi Lin.
„Myslíme si, že T. occidentalis dokáže nájsť medzi oboma rovnováhu, pretože chĺpky nie sú veľmi lepkavé a dokážu lapiť drobné mušky, zatiaľ čo oveľa silnejšie a väčšie včely či motýle uniknú,“ dopĺňa spoluautor Tom Givnish.
Pri skúmaní rastliny taktiež zistili, že chĺpky vytvárajú fosfatázu, tráviaci enzým, pomocou ktorého mnohé mäsožravé rastliny získavajú z koristi fosfor.
„Mäsožravé rastliny fascinovali ľudí od Viktoriánskych čias, pretože obracali naruby zvyčajný prírodný poriadok. Veď sú to rastliny, ktoré požierajú živočíchy. Sme nadšení, že sme tu na západnom pobreží Kanady našli jednu z nich,“ hovorí spoluautor Sean Graham.
Zdroje: DOI: 10.1073/pnas.2022724118, Tlačová správa Univerzity v Britskej Kolumbii
