Ondrej Kameniar z Lesmíru nám podrobnejšie vysvetlil význam lesných ekosystémov, kde sa skrývajú rôzne paradoxy a kde lesy majú svoj bod zlomu, hranicu, za ktorou už niet cesty späť.
Názov združenia Lesmír odkazuje na to, že pri podrobnejšom pohľade je les komplexný, stále neznámy a plný tajomstiev, podobne ako vesmír. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Les je jedným z najzložitejších a najmenej pochopených systémov našej planéty. Napriek tomu, že ho máme na dosah ruky, ostáva pre nás stále podobne záhadný ako vesmír. Ako nám v rozhovore povedal vyštudovaný zoológ a ekológ, dnes aktivista a lektor prírodného turizmu Ondrej Kameniar z občianskeho združenia Lesmír, za každým stromom sa skrýva komplexný svet tisícov druhov rastlín, živočíchov, húb, pôdnych organizmov a neviditeľných väzieb, ktoré vedci ešte stále len spoznávajú.
Les nie je len kulisa tvorená stromami – je to živý a dynamický organizmus, ktorý si vytvára vlastné počasie, zachytáva vodu, formuje klímu, posilňuje našu imunitu a zároveň pomáha viazať uhlík z atmosféry. Napriek tomu k nemu ako spoločnosť často pristupujeme čisto jednoúčelovo – ako k poľu na drevo –, bez pochopenia toho, čo všetko tým strácame.
Niektoré z najdôležitejších druhov, ktoré udržiavajú prirodzenú dynamiku lesa, verejnosť často vníma ako škodcov. Príkladom je bobor alebo lykožrút – druhy, ktoré narúšajú statickú predstavu lesa, no práve tým doň prinášajú svetlo, život, druhovú pestrosť a návrat rovnováhy. Podobne nezastupiteľnú úlohu majú aj mŕtve stromy, pionierske dreviny či rozsiahle plochy ponechané samovývoju. Les potrebuje čas, diverzitu a „narušenia“, ktoré mu pomáhajú aktualizovať sa. Kým však budeme o lese uvažovať len cez jeho hospodársku hodnotu, budeme sa stále vzďaľovať prírode aj sebe. Ako hovorí Kameniar, ak raz prekročíme bod zlomu, návrat späť už nebude možný.
V článku sa dočítate:
- prečo je pre nás les stále do veľkej miery neznámy ako vesmír,
- aký význam má biodiverzita a ekosystémové služby lesa,
- prečo sú bobor a lykožrút užitočné tvory,
- či spôsobuje väčšie škody ťažba alebo invázne druhy,
- aký význam majú kalamity a genetika preživších stromov,
- ako by mali vyzerať ďalšie kroky k ochrane našich lesov.
Les je ako vesmír, stále o ňom vieme málo
Čo vlastne znamená pojem „lesný ekosystém“ a čím je špecifický oproti iným typom prírody?
Pojem lesný ekosystém označuje nejakú ucelenú časť prírody, ktorej typickým znakom je, že dominantnými rastlinami sú tu stromy. Keď používame pojem „lesný ekosystém“, zdôrazňujeme, že ani zďaleka nehovoríme len o stromoch. Les zahŕňa oveľa viac ako len stromy. Les, to sú aj tisíce druhov rastlín, živočíchov, húb a mikroorganizmov vrátane mnohých, ktoré veda zatiaľ vôbec nepozná. Les ako lesný ekosystém zahŕňa aj pôdu, horninové podložie a klimatické podmienky a tiež všetky vzťahy medzi nimi.
Ak nepoznáme všetky druhy živých organizmov, ktoré v lese žijú, už vôbec nemôžeme úplne chápať nekonečnú spleť vzťahov medzi týmito organizmami navzájom a medzi nimi a ich prostredím. Názov nášho občianskeho združenia Lesmír odkazuje práve na tento aspekt lesa – pri podrobnejšom pohľade je les komplexný, stále neznámy a plný tajomstiev, podobne ako vesmír. K veciam, ktorým nerozumieme a ktoré nedokážeme umelo vytvoriť či dokonca zlepšiť, by sme sa mali správať predovšetkým s úctou a rešpektom, s čím máme nielen na Slovensku, bohužiaľ, stále veľký problém. Hospodárenie s lesmi stále často vyzerá ako keby lesy boli iba akési lány dosiek s konármi, ktoré sa dajú sadiť a rúbať dookola a donekonečna bez akýchkoľvek obmedzení. Nič však nie je ďalej od pravdy. Odporúčam si prečítať knihu Čo vieme o lese Petra Wollebena a Pierra Ibischa, ktorá sa dá aktuálne zohnať v kníhkupectvách. Tam sa o aktuálnom stave poznania lesov dozviete veľmi veľa.
Pred tým, ako človek výrazným spôsobom začal zasahovať do krajiny, väčšinu územia pokrývali rôzne typy lesa v našich zemepisných šírkach. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Tvorba vzdušných riek a iné superschopnosti lesa
Aké úlohy plnia lesné ekosystémy v rámci zdravého životného prostredia pre nás ľudí aj pre krajinu ako celok?
Pred tým, ako človek výrazným spôsobom začal zasahovať do krajiny, väčšinu územia pokrývali rôzne typy lesa v našich zemepisných šírkach. Sú teda úplne nevyhnutnou súčasťou našej prírody a ich rozloha, ale predovšetkým ich kvalita majú zásadný vplyv na nás i na krajinu ako celok. Úplne všeobecne povedané lesy sú prostredím, ktoré poskytuje životné podmienky širokej palete živých organizmov vrátane nás.
Takzvané ekosystémové služby, ktoré poskytujú lesy – napríklad zachytávanie vody, zabraňovanie erózii, tvorba mikroklímy a podobne –, sú presne tým, čo umožňuje aj život človeka na Zemi. Lesy, hlavne tie väčších rozlôh, napríklad vyparujú obrovské množstvá vody, ktoré vytvárajú čosi ako vzdušné rieky. Tie zásobujú vlhkosťou často aj odľahlé oblasti, a tak je jedna krajina nevedomky závislá od lesov inej krajiny. Lesy sú však zároveň zodpovedné aj za vznik lokálnych letných prehánok. Okrem vody vylučujú do atmosféry nad sebou aj baktérie, ktoré tvoria takzvané kondenzačné jadrá. Funguje to tak, že sa na nich začne zrážať vlhkosť, postupne sa kvapka zväčšuje, až napokon oťažie natoľko, že spadne na zem. Bez kondenzačných jadier nie je dážď. Takže les si vlastne vytvára vlastné počasie.
Prírodný les bez rúbanísk a ciest, s hrubou vrstvou humusu a popadaným mŕtvym drevom pomáha zachytávať prívalové zrážky a napájať pramene. Spomedzi ostatných vecí, na ktoré už nie je priestor, spomeniem aspoň vplyv lesa na naše zdravie: terpény a iné látky, vylučované stromami priamo vplývajú na náš imunitný systém – aktivujú sa biele krvinky, ktoré dokážu v tele vyhľadávať a ničiť rakovinové bunky. Pri pobyte v lese na nás dobre pôsobí aj zelená farba a celkovo kontakt so živým prostredím. Naše telo vrátane psychiky tam funguje akosi lepšie. Ako vidíte, je toho toľko, že je až nepochopiteľné, ako dodnes môžeme k lesom pristupovať ako k obyčajnému poľu na drevo.
Bobra človek často považuje za škodcu, pritom je pre prírodu mimoriadne prospešný. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Bobor a lykožrút – kľúčoví tvorcovia ekosystémov
Aké druhy rastlín a živočíchov sú pre naše lesy kľúčové a prečo?
Ťažká otázka. V istom zmysle všetky. A určite by som spomenul aj iné skupiny živých organizmov: huby, prvoky a baktérie. Tie v dôležitosti za rastlinami a živočíchmi vôbec nezaostávajú. Les je komplexná sieť vzťahov, ktorej stále ani zďaleka nerozumieme. (Pamätáte? Lesmír!) Odstránenie alebo výrazné zredukovanie jedného komponentu má často kaskádovitý efekt na množstvo ďalších zložiek a procesov.
No je pravda, že pri niektorých druhoch je tento efekt silnejší ako pri iných. Z rastlín sú to, samozrejme, druhy ako buk lesný, smrek obyčajný, jedľa biela a ďalšie bežné druhy našich stromov, bez ktorých by les mierneho pásma nebol taký, aký je. Špeciálnou kategóriou sú pionierske druhy. Sú to dreviny ako napríklad jarabina, breza či osika. V tradičnom lesníctve sa nimi opovrhovalo, pretože z hľadiska drevospracujúceho priemyslu nemajú až také využitie, skôr iba zaberajú miesto. Z hľadiska fungovania lesného ekosystému sú však nenahraditeľné. V prípade, že stromy na väčšej ploche odumrú, sú väčšinou prvými drevinami, ktoré sa tu uchytia a rýchlo vytvoria súvislý vegetačný kryt pre pôdu, ktorá je tak chránená pred eróziou. Tieto dreviny sa väčšinou dožívajú len zopár desiatok rokov, no počas tohto obdobia vytvárajú vhodné podmienky pre normálny les s dlhovekými druhmi.
Zo živočíchov by som zvýraznil dva druhy: lykožrúta smrekového a bobra. O oboch týchto živočíchoch na svojich exkurziách veľa rozprávam, pretože si myslím, že pochopenie ich významu je kľúčové. Oba druhy narúšajú lesný porast tým, že zabíjajú niektoré stromy. To, čo na prvý pohľad môže vyzerať ako čistá deštrukcia, je v skutočnosti pravý opak. V hustom lese, kde na zem nepadne ani lúč svetla, až tak veľa druhov nežije. Mnoho z nich, či už v horskom smrekovom lese (tam úraduje lykožrút), alebo v lužnom lese (to je bobrova parketa), je vyslovene odkázaných na narušenia, ktoré spôsobujú. Funguje to tak, že do súvislého tienistého lesa sa smrťou niektorých stromov zrazu dostane svetlo a vďaka nemu začnú rásť rôzne byliny a kry (vo vode riasy), ktoré sú potravou pre hmyz, ten je potravou pre vtáky a cicavce a tak ďalej. Lesu títo „narušitelia“ dávajú pestrosť a dynamiku, vytvárajú štruktúry, ktoré využívajú stovky ďalších druhov. Uvediem príklad. Vzácny ďateľ trojprstý žije iba v lesoch, kde je dostatok stojacich mŕtvych stromov (typicky dielo lykožrúta). Význam bobra a lykožrúta, ale i ďalších ekosystémových inžinierov (v našich podmienkach aj zubor) je však oveľa širší. Pri bobrovi je rovnako dôležité (ak nie dôležitejšie) aj zadržiavanie vody.
Tieto najvýznamnejšie druhy sú zároveň druhmi, ktoré verejnosť často vníma kontroverzne, pretože manažujú les sebe vlastným spôsobom, bez ohľadu na záujmy drevospracujúceho priemyslu. Tým narúšajú predstavy ľudí, pre ktorých je les len poľnohospodárska kultúra určená na vyťaženie. Je naozaj fascinujúce sledovať miesta, kde sa po dlhej nadvláde človeka – inžiniera s jeho jednostranným prístupom – dostávajú k slovu ekosystémoví inžinieri! Je to vždy doslova explózia života a návrat k funkčnosti, z ktorej profituje aj celá ľudská spoločnosť.
Na stránke www.lesmír.sk uvádzate, že jeden hektár lesa absorbuje toľko oxidu uhličitého, koľko vyprodukujú dvaja priemerní Slováci za rok. Chýba nám teda ešte približne pol milióna hektára, aby naše lesy dokázali absorbovať všetok náš oxid uhličitý. Kde by tieto lesné plochy mohli vznikať? Stačilo by oživiť rúbaniská alebo by bolo treba nájsť nové miesta pre nové lesy?
Najdôležitejšie je, aby lesom, ktoré už rastú, bolo dopriate dôstojne zostarnúť. Lesnatosť Slovenska je približne štyridsať percent, čo je celkom dosť. Ak budú tieto lesy v dobrom stave, myslím si, že je to dostatočný príspevok k viazaniu uhlíka z atmosféry. Sú aj iné spôsoby: napríklad obnova mokradí. Udáva sa, že mokrade pokrývajú len percento povrchu Zeme, ale uskladňujú až dvadsať percent organického uhlíka. V minulosti pokrývali aj na Slovensku omnoho väčšie rozlohy, no väčšina z nich bola odvodnená. Dnes ich bez nášho pričinenia obnovujú bobry. Uhlík viaže aj regeneratívne poľnohospodárstvo. Možností, ako viazať prebytočný uhlík z atmosféry, je veľa. A netreba popri nich zabúdať na to podstatné – že bez znižovania emisií to nepôjde.
Ťažba verzus invázne druhy. Čo je horšie?
Ako narušenie rovnováhy v lese – napríklad odlesňovanie či invázne druhy – ovplyvňuje celý ekosystém?
V našich podmienkach má z týchto dvoch vecí určite väčší význam plošná ťažba a s tým súvisiaca umelá obnova. O odlesňovaní je však problematické hovoriť, pretože vo väčšine prípadov cieľom ťažby na Slovensku nie je premena lesa na poľnohospodársku pôdu či stavebné pozemky. Skôr ide o akúsi obdobu cyklu, ktorý vidíme v poľnohospodárstve: kukuričné pole sa vysadí, vyrastie, zožne a na jar zase odznova. No plocha stále ostáva poľom.
Lesníctvo sa pokúsilo a pokúša aplikovať podobné postupy na les. Preto aj lesník sa ohradí, keď na rúbanisko poviete, že to je odlesnená plocha. Preňho nie, lebo on tam predsa plánuje už o niekoľko mesiacov nasadiť sadeničky a podľa zákona plocha tiež ostáva klasifikovaná ako les. Z hľadiska ekológie je tento pohľad nesprávny: akákoľvek plošná ťažba je pre les katastrofou. A čím je plocha väčšia, svah strmší a nadmorská výška väčšia, tým horšie. Tou viditeľnou časťou celej pohromy je odnesenie väčšiny biomasy preč, čím sa ničí to, čo si poväčšine spájame s pojmom les. Deštrukcia, ktorú až tak veľmi nevidieť, sa deje aj v lesnej pôde: tým, že na odhalenú lesnú pôdu začne svietiť slnko a pršať dážď, ničí sa humus, symbiotické hubové prepojenia, drobné článkonožce aj mikroorganizmy zodpovedné za recykláciu živín. Lesník vám, samozrejme, povie, že holoruby sa už u nás dávno nerobia, ale pravda je taká, že plošné ťažby sa dejú naďalej, len sú trochu obmedzené a ináč sa volajú, ale z hľadiska vplyvov na lesný ekosystém to veľký rozdiel nie je.
V porovnaní s týmto cyklickým ničením lesa sú invázne druhy na Slovensku len marginálnym problémom. Treba tu však určite spomenúť jednu základnú súvislosť: čím je ekosystém lepšie zachovaný a funkčný, tým horšie sa v ňom usídľujú invázne druhy.
Mŕtve stromy sú domovom pre tisíce živočíchov. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Na mŕtve drevo je viazaná prinajmenšom tretina druhov
Sú slovenské lesy ešte stále dostatočne biodiverzitné alebo strácame rozmanitosť?
Začnem druhou časťou otázky: strácanie rozmanitosti má už veľmi dlhú históriu. Ak vezmeme do úvahy hypotetický „pôvodný stav“, čiže stav niekedy v poslednej dobe medziľadovej, keď človek ešte ekosystémy výrazne nepozmenil, tak to, na čo sa dnes na Slovensku pozeráme, sú len úbohé franforce zvyškov prírody. Až 99,5 percenta lesov je výrazne ovplyvnených činnosťou človeka a aj tomu pol percentu, ktoré nazývame prales, chýbajú druhy veľkých i menších zvierat, ktoré výrazne formovali vzhľad a fungovanie lesov. Hovorím napríklad o už spomínaných zubroch, bobroch, ale aj o slonoch, praturoch a divých koňoch. Navyše tieto ostávajúce lokality sú maličké a roztratené kade-tade po Slovensku. Vďaka ich izolovanosti z nich postupne aj naďalej miznú druhy: väčšie druhy ako hlucháne alebo iné druhy vtákov, ale aj druhy chrobákov viazané na mŕtve drevo.
O mnohých veľkých skupinách druhov ani veľmi netušíme, čo sa s nimi deje, pretože sú málo preskúmané. Je však takmer isté, že pôvodné lesné druhy miznú naďalej aj v týchto skupinách. Keď raz zmeníte les na plantáž, nemôžete očakávať, že sa v ňom zachová pôvodná biodiverzita. Len na mŕtve drevo je viazaná prinajmenšom tretina druhov. V bežnom hospodárskom lese nie je žiadne alebo takmer žiadne. To znamená, že sú chudobnejšie aspoň o tú tretinu druhov.
Na druhej strane je tu aj istý pozitívny vývoj. Veľká časť lesohospodárov už chápe, že jednodruhové porasty smreka a borovice nie sú práve ideálne a v oveľa väčšej miere sadia aj iné druhy, prípadne sa snažia čo najviac využiť prirodzené zmladenie. V lesoch sa oveľa viac ponechávajú aj spomínané pionierske dreviny či rôzne kry. Vracajú sa aj veľké zvieratá – dnes máme v Európe najviac veľkých cicavcov za posledných niekoľko storočí. V oblastiach, ktoré boli ponechané samovývoju, pozorujeme masívny návrat vzácnych druhov, ktoré tu neboli desiatky či stovky rokov. Špeciálne významnými faktormi návratu biodiverzity sú lykožrút a bobor.
Ondrej Kameniar počas pobytu v prírode. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Bod zlomu, po ktorom už niet cesty späť
A či to stačí? Tak to je ťažká otázka. V prírodných ekosystémoch existujú takzvané tipping points, body zvratu. Sú to určité neviditeľné hranice, o ktorých nikdy dopredu nevieme presne povedať, kde ležia, no len čo ich prekročíme, už niet cesty späť. Les sa úplne rozpadne, uvoľní uskladnený uhlík, a teda sa namiesto úložiska stane zdrojom, ktorý ďalej zhoršuje klimatickú zmenu. Vždy je lepšia predbežná opatrnosť. Takéto body zvratu existujú pre arktický permafrost, pre ľadovce aj pre lesy.
Podľa môjho názoru ešte stále veľa závisí od toho, akou cestou sa vyberieme. Prirodzené lesy mierneho pásma sa zatiaľ ukazujú ako pomerne odolné voči prírodným narušeniam a klimatickej zmene. Je však smutné, že takéto lesy na Slovensku stále nie sú dostatočne chránené a s rôznymi výhovorkami sa rúbu. A to dokonca aj v národných parkoch a rezerváciách. To vôbec nie je cesta dobrým smerom.
Genetika preživších stromov
Aká je odolnosť našich lesov v kontexte klimatickej krízy? Dokážu sa rastliny samy prispôsobiť? Vedci už hľadajú druhy rastlín odolné proti suchu. Myslíte si, že časom bude treba obohatiť naše lesy aj o cudzie druhy?
Ako som už povedal, prírodné lesy so žiadnymi alebo minimálnymi ľudskými zásahmi sú na tom u nás stále celkom dobre. Vyššia biodiverzita plus nenarušenejšie procesy rovná sa vyššia odolnosť. Pestrosť životných foriem zabezpečuje nekonečné množstvo scenárov ďalšieho evolučného vývoja, čiže prispôsobovania sa meniacim sa podmienkam prostredia. To znamená napríklad, že v zmiešanom karpatskom pralese, kde rastú buky, jedle, smreky, javory a ďalšie dreviny, sa pri oteplení postupne bude znižovať zastúpenie smreka a bude stúpať zastúpenie buka a ďalších druhov. Aj pôvodný horský les, kde má prevažné zastúpenie smrek, sa bude vedieť prispôsobiť, ak na svahoch pod ním rastie zmiešaný les. Druhy z neho sa postupne budú posúvať vyššie.
Ešte je tu jedna zaujímavá vec. Keď ste niekde v bezzásahovom území, kde vyschla väčšia časť lesa, takmer vždy sa tu nájde aj zopár zelených stromov, ktoré prežili. To je aj vďaka tomu, že v prirodzenom lese je medzi jednotlivými stromami toho istého druhu veľmi veľký rozdiel v genetickej informácii. Oveľa väčší ako medzi tými najrozdielnejšími ľuďmi. Potom je veľmi dôležité, aby práve tých niekoľko stromov, ktoré prežijú, odovzdalo svoju genetickú informáciu ďalej. V praxi sa často takáto „kalamita“ rieši plošnou ťažbou, pri ktorej sa vyťaží všetko do radu a následne sa vysadí to, čo lesník považuje za vhodné. Tým sa zase na desiatky až stovky rokov odďaľuje aktualizácia ekosystému.
Problém je, že väčšinu našich lesov tvoria výrazne zmenené lesy. Z nich najhoršie sú na tom ihličnaté monokultúry – vysadené porasty borovíc a smrekov. Tie mali problémy už aj pred výraznými zmenami klímy. V budúcnosti pravdepodobne nemajú žiadnu šancu.
S cudzími a geneticky upravovanými druhmi sa experimentuje už dlho. Osobne si myslím, že toto nie je cesta. Aspoň teda nie v podmienkach Slovenska. Vedel by som tu napísať desiatky príkladov, keď sa cudzí druh rastliny alebo živočícha, ktorý bol vysadený s dobrým úmyslom, zmenil na inváznu pohromu, prípadne spôsobil iné problémy. Ja dôverujem evolučným procesom, ktoré tu sú už stovky miliónov rokov. Myslím si, že my ľudia ich nevieme zlepšiť, a nakoniec budeme situáciou dotlačení k tomu, aby sme ich akceptovali. Nielen v lesníctve, ale v celom fungovaní našej spoločnosti.
Mokrade pokrývajú len percento povrchu Zeme, ale uskladňujú až dvadsať percent organického uhlíka. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Vplyv a význam kalamít
Súčasťou lesov sú aj prirodzené javy ako vetrové kalamity či požiare. Sú tieto procesy vždy negatívne?
Skôr by som povedal, že naopak. V našich podmienkach sú väčšinou pozitívne. Aspoň teda z pohľadu ekológie. Z pohľadu tradičného lesníctva a drevospracujúceho priemyslu je to, samozrejme, inak. Katastrofálne vetrové kalamity a požiare v oveľa väčšej miere postihujú človekom vytvorené umelé lesy. Prírodné narušenia prednostne postihujú tie ekosystémy, ktoré sú najvzdialenejšie od prirodzeného stavu. Príroda len odstraňuje to, čo sa na dané miesto nehodí.
V prírodných ekosystémoch slúžia narušenia na akúsi aktualizáciu a sú súčasťou prirodzenej, cyklicky sa opakujúcej dynamiky. Pravdaže, do toho celého vstupuje aj klimatická zmena. A je pravda, že aj prírodné ekosystémy, oddávna formované prírodnými narušeniami, majú nejakú hranicu. Ak sa napríklad víchrice ešte zosilnia a budú sa opakovať príliš často, les v súčasnej podobe určite neprežije, bude sa musieť výrazne zmeniť.
Ako by sme mohli lepšie vysvetliť deťom a verejnosti, že les nie sú len stromy, ale zložitý živý systém?
Najlepšie tak, ako to aj robíme, že ľudí zoberieme priamo do prírody a všetko im ukážeme tam. Tak aby si to mohli nielen pozrieť, ale aj ohmatať a zažiť na vlastnej koži. Kontakt s divokou prírodou a zážitky v nej sú podľa môjho názoru nenahraditeľné. Takéto zážitkové vysvetľovanie môže mať niekedy naozaj transformatívny charakter, zažívam to občas aj ja na svojich exkurziách. Človek sa ma na začiatku pýta, že čo to máme za čudný názov, a na konci s úsmevom povie, že už veľmi dobre chápe. A že ďakuje, že sme aj jemu ukázali tento „lesmír“, okolo ktorého síce celý život chodil, ale až teraz po prvý raz doň skutočne nahliadol.
Hlucháň hôrny. Zdroj: archív Ondreja Kameniara
Priorita v ochrane lesov
Čo by malo byť prioritou v ochrane lesných ekosystémov na Slovensku?
Popri aktivitách v občianskom združení Lesmír sa angažujem aj v občianskej iniciatíve My sme les, kde sa práve snažíme o zlepšenie ochrany lesov na Slovensku. V prvom rade je potrebné ochrániť pred akýmikoľvek zásahmi tie najlepšie zachované lesy – pralesy. Na štátnych pozemkoch to už zabezpečilo vyhlásenie rezervácie Pralesy Slovenska v roku 2021. Ešte ostáva doriešiť niektoré pralesy na neštátnych pozemkoch. Tu by tiež mal štát zabrať a motivovať vlastníkov k ochrane tých najvzácnejších lesov, prípadne k čo najcitlivejšiemu hospodáreniu v ostatných lesoch.
Ďalej by mala nasledovať ochrana všetkých starých prírodných lesov, čiže lesov, ktoré síce neboli vždy úplne bez zásahu človeka, no vykazujú vysoký stupeň prirodzenosti. Ide konkrétne o horské smrekové lesy, ktoré sú biotopom vzácneho vtáka hlucháňa hôrneho, druhu európskeho významu. Ničenie týchto lesov ťažbou spôsobilo v posledných desaťročiach katastrofálny pokles početnosti tohto druhu, čo malo okrem iného za následok aj prehratý súdny spor s Európskou komisiou. Dnes sme v situácii, keď každá ďalšia ťažba môže mať za následok nielen priblíženie sa k úplnému vyhynutiu hlucháňa na našom území, ale aj vysoké pokuty od Európskej únie.
Treťou, podobne akútnou oblasťou, ktorá sa z veľkej časti prekrýva s predchádzajúcimi dvomi, sú lesy v národných parkoch. Tieto naše najväčšie chránené územia dlhodobo fungovali v podstate len na papieri. To znamená, že boli len čiarami na mape bez väčšieho obsahu, reálne neboli chránené, ale prebiehalo v nich úplne klasické lesnícke hospodárenie so všetkými negatívnymi dôsledkami, o ktorých sme už hovorili. V posledných rokoch došlo k určitému posunu, no stav stále nie je ani zďaleka uspokojivý. Hlavne za posledné dva roky sa urobili veľké kroky späť. Aktuálne sa riešia zonácie až štyroch národných parkov. Ak sa spravia dobre, môže to byť veľká vec pre lesy, prírodu aj pre nás všetkých.
(LDS)
