V našich končinách z moruše robíme sirup, kompót či víno. V Strednej Ázii ju však oddávna sušili a mleli na sladkú múku. Plody moruše pomáhajú pri problémoch s vykašliavaním aj pri zápche. Odvar z ich listov reguluje hladinu cukru v krvi. A nepriamo tomuto stromu vďačíme aj za hodváb.
Prví začali vo veľkom pestovať moruše Číňania okolo roku 2700 pred naším letopočtom. Ich listy sú totiž jedinou potravou húseníc priadky morušovej, z ktorej kokónov sa vyrába hodváb. Tajomstvo jeho výroby sa Číňanom podarilo uchrániť vyše dve tisícročia.
Podľa čínskej legendy založila pradiarenský priemysel výroby hodvábu krásna čínska cisárovná Si-Ling-Shi. Často vraj pozorovala, ako húsenice priadky morušovej vylučujú žľazami bielu tekutinu a ako z nej na vzduchu vzniká tenulinké vlákno (stavebný materiál, z ktorého si vyrobia zámotok a prežijú v ňom prerod na motýľa). Si-Ling-Shi raz takýto zámotok, zvaný aj ako kokón, náhodou spadol do čaju. Vtedy spozorovala, že vlákno, ktoré sa z neho uvoľnilo, sa predĺžilo a zjemnilo.
Posvätný strom
Cisárovná Si-Ling-Shi prikázala, aby sa začali pestovať lesy morušových stromov. Len vďaka tomu mohla produkcia zámotkov priadok morušových presiahnuť desaťtisíce a mohla sa utkať prvá hodvábna látka (na výrobu 1 kg surového hodvábu je potrebných 500 priadok morušových a 200 kg morušových listov na ich potravu). Obyvatelia nový druh látky na počesť svojej cisárovnej nazvali Si. Pod týmto názvom je hodváb známy aj v súčasnej Číne.
Vzhľadom na to, že prosperujúci pradiarenský priemysel sa stal pre Čínu veľmi dôležitý, morušu v nej uctievali ako posvätný strom. Niektorí starodávni učenci ju spájali so stromom fu-sang, teda symbolickým stromom života, ktorý sa objavil v umení a mytológii v období dynastie Han (202 pred n. l. – 220 n. l.). Detaily technológie produkcie hodvábu napokon spoznali aj iné národy: Babylončania až okolo roku 700 pred n. l., neskôr aj Gréci a Rimania.
Podľa klasickej antickej ságy rímskeho básnika Ovídia (23 pred n. l. – 17 n. l.), nápadne podobnej príbehu Rómea a Júlie od Williama Shakespeara (1564 – 1616), získali moruše červenú farbu od krvi dvoch milencov Pýrama a Thisbé v meste Babylon. Rodičia im ich vrúcnu lásku zakázali, a tak sa dohodli, že sa stretnú pri hrobe pod morušou a potom spolu utečú. Thisbé, ktorá príde prvá, však vyľaká rev zakrvavenej levice, preto sa schová do jaskyne. Pritom stratí závoj, ktorý levica roztrhá a umaže krvou. Pýramos, ktorý príde neskôr, podľa neho usúdi, že levica jeho milú roztrhala a od žiaľu sa na mieste prebodne mečom. Thisbé po nejakom čase vyjde z jaskyne a keď uvidí mŕtveho Pýrama, zo zúfalstva si srdce prebodne aj ona. No pred smrťou vysloví svoje posledné želanie: „Nech sa plody moruše sfarbia do červena ako naša krv na znamenie večnej lásky.“
Opis a charakteristika rastlinného druhu
Moruša biela a moruša čierna (Morus alba, respektíve Morus nigra) sa pestujú pre pekné listy a chutné veľké jedlé plody podobné malinám (preto sa im hovorí aj stromové maliny), na ktorých si pochutia deti, zvieratá aj vtáci. Plody, hlavne čiernej moruše, majú jedinečnú kyslosladkú chuť. Konzumujú sa čerstvé alebo sa spracúvajú rovnako ako ostatné drobné ovocie. Kým pri moruši bielej ostávajú plody biele, zrením menia farbu do žlta, plody čiernej moruše sú spočiatku zelené, neskôr sa menia na červené a nakoniec, uprostred leta, na tmavo purpurové. Vtedy sú pripravené na zber.
Samotný strom je opadavý, strednej veľkosti a dorastá do výšky iba 6 až 9 m, zriedkavo dosiahne aj 15 m. Má stredne veľké srdcovité listy a počas neskorej jari nenápadné kvety, ktoré sa opeľujú vetrom. Stromy sú značne prispôsobivé, no najlepšie rastú v hlbokých, vlhkých a ľahkých pôdach. Dokážu však rásť nielen na ľahkých piesčitých pôdach, ale aj na stredne ťažkých (hlinitých) a ťažkých ílovitých pôdach, a to v rozsahu pH od 5,5 až po 8,5. Voľné rastliny spolu s koreňmi treba vysádzať, keď opadnú listy, teda v novembri alebo v decembri, prípadne na jar, keď rozmrzne pôda. Jedince zakorenené v črepníkoch môžeme vysádzať kedykoľvek počas roka. Darí sa im na priamom slnku alebo v polotieni, najlepšie na miestach chránených pred chladnými, zimnými a vysušujúcimi vetrami. Ak chceme obmedziť ich rast, môžeme ich na konci zimy ostrihať. Moruše sú úplne mrazuvzdorné, často vydržia zimné mrazy až –29 oC. Tieto dreviny sú však len mierne odolné voči suchu, preto ich treba počas dlhších období sucha polievať. Hnojenie nepotrebujú. Sú známe aj svojou dlhovekosťou, dokážu prinášať plody niekoľko sto rokov. Vďaka svojim vlastnostiam sú moruše stromami vynikajúcich kvalít.
Pôvod a etymológia
V Číne, ako som už spomenul, sa už tisícročia pestujú viaceré druhy moruše pre jej listy, ktoré slúžia ako potrava pre húsenice priadky morušovej (Bombyx mori). Pre chov týchto motýľov je lepšia moruša biela, ktorá má jemnejšiu štruktúru žilnatiny listov. Aj k nám sa stromy moruše dostali z Ázie a dnes sa viac pestujú pre chutné plody. Pomenovanie moruše súvisí s latinským morus a to vraj s gréckym meros – diel, čiastka (vzhľadom na zložené plody). Druhové označenie sa dáva podľa farby plodov (alba – biela alebo nigra – čierna).
Plody a ich mnohoraké využitie
Plody moruší (Fructus mori) boli veľmi obľúbené už v staroveku. Pripisovali sa im dobré tráviace, narkotické a antitoxické vlastnosti, pričom slúžili aj na farbenie vína. V Strednej Ázii sa oddávna sušili a mleli na sladkú múku, ktorá sa pridávala do cesta. Dobre usušené sú trvanlivé a nahrádzajú cukor – takto ich využívali v dávnej histórii najmä Tadžici.
Z čerstvých plodov moruše môžete pripraviť šťavu. Na 1 liter dáme 250 ml vody, 0,8 kg cukru a vytlačíte jeden citrón. Možno ju použiť ako antiseptikum (čo znamená, že má antiprotimikrobiálne účinky) na vyplachovanie krku, ústnej dutiny, pri angíne a iných zápaloch ústnej dutiny. Ďalej z nich môžete urobiť kompót a osobitne lahodný sirup (Sirupus morum). Sirup pripravíte striedavým ukladaním vrstvy plodov moruší a vrstvy cukru. Po scedení doň pridajte 100 ml liehu. Pri príprave morušového vína (Vinum moratum) sa sledovalo množstvo antokyánov (flavónoidné látky, ktoré majú jednak liečivé, napríklad hojivé účinky a jednak farbia ovocie i zeleninu) a ich kvalitatívne zloženie. Obsah sa pohyboval v rozmedzí od 5,87 do 5,98 mg.g-1, pričom sa identifikovali kyanidín-3-0-glukozid a kyanidín-3-0-rutinozid, ktoré sú prítomné aj v plodoch. Plody obsahujú množstvo cukrov (10 až 22 %), ovocné kyseliny (citrónovú, jablčnú a iné), pektíny, minerálne látky (do 1 %) a podstatnú časť tvorí voda (až 87 %). Okrem toho sa tu nachádza celý rad vitamínov (C, A, B1, B2, B3) a minerálov (K, P, Ca, Mg, Na, Fe, Cu, Zn, Mo).
Farmaceuticky možno moruše hodnotiť ako mierny laxant (preháňadlo), expektorant (uľahčujúci odkašliavanie) a bohatý zdroj ovocných kyselín. Odporúčaná denná dávka sirupu je 1,7 až 3,5 ml. Používajú sa pri zápche a pri ochoreniach dýchacích ciest napomáhajú odkašliavaniu. Zlepšujú tiež látkovú premenu. Prejedanie sa surovými plodmi však môže vyvolať hnačku alebo nevoľnosť.
Listy vo fytoterapii
Svoje liečebné využitie majú však aj listy (Folium mori), ktoré sa zbierajú v mesiacoch júl a august. Následne sa sušia bežným spôsobom na lieskach v tieni. Obsahujú značné množstvá uhličitanu vápenatého (CaCO3), adenín (purínová báza, dôležitá zložka nukleových kyselín), asparagínovú aminokyselinu, glukózu, minerálne soli, triesloviny a iné látky. Prisudzuje sa im adstringentný (sťahujúci) účinok a pretože regulujú hladinu krvného cukru, odporúčajú sa aj pri ochoreniach pankreasu (podžalúdkovej žľazy) produkujúceho inzulín a glukagón. Nedostatočné množstvo predmetných hormónov vyvoláva rôzne podoby cukrovky.
Okrem iných súčasných výskumov sa analyzovali aj antivírusové vlastnosti suchej drogy morušových listov. Zistilo sa, že potláča a lieči choroby, ktoré zapríčiňujú vírusové patogény, ako sú napríklad ľudské koronavírusy, echovírusy a poliovírusy. Odporúčajú sa 2 až tri šálky ich 5-percentného odvaru denne, pričom sa má variť 3 minúty. Podobne sa môže užívať 3 až 6 g suchého listového prášku denne. Adstringentný účinok odvaru z listov sa využíva navonok napríklad pri umývaní rán alebo bercových vredov. Drogu (suché listy moruše) možno podávať aj v tehotenstve a pri dojčení. Pri rozumnom dávkovaní nie sú známe žiadne vážnejšie nežiaduce účinky.
Prof. RNDr. Ivan Šalamon, CSc. (Katedra ekológie Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove)
Foto: archív IŠ, iStock
