Ilustračné foto. Zdroj: iStock
Lastovičník väčší (Chelidonium majus L.) mal v minulosti povesť magickej byliny, ktorá prispieva k dobrý vzťahom. Vedci odhalili, že jej „čaro“ spočíva v obsahu viacerých upokojujúcich látok.
Vedecké i národné pomenovania tejto rastliny sú odvodené z gréckeho chelidón – lastovička, čo súvisí s tým, že kvitne od príchodu do odletu lastovičiek. Niekedy sa však uvádza aj latinské coeli donum – dar nebies alebo majus – väčší. Pochádza z Európy, zo Stredomoria, ale široko rozšírená je aj v Severnej Amerike, kam ju priviezli osadníci pre jej liečivé účinky pred rokom 1672.
Stredoveké liečiteľstvo
Populárna bola hlavne v stredoveku, kedy ju mnísi a lekári používali ako kloktadlo na liečenie vyrážok a kožnej rakoviny, ale aj na umývanie hlavy. Svätá Hildegarda z Bingenu (slávna nemecká mystička, prírodovedkyňa, lekárka a botanička – *1098 – †1179) ju nazvala „svrabovou bylinou“ a obklady z nej odporúčala na čistenie kože. Na liečenie kožných chorôb, ale napríklad aj lepry sa používala ešte aj v 16. a 17. storočí. Lastovičníku sa však pripisovala aj magická schopnosť vytvoriť optimistickú náladu. Hovorilo sa, že tí, ktorí začnú nosiť vetvičku lastovičníka aj s lístkami, či už čerstvú, alebo sušenú, sa stanú priateľskí, oveľa tolerantnejší a prestanú byť hádaví. Lastovičník mal preto povesť ochrancu tých, ktorí čelia sporom a nedobrým vzťahom s nadriadenými.
Alchýmia a bioťažba
Lastovičník väčší (Chelidonium majus L.) patrí k viac ako 20 000 druhom krytosemenných rastlín, ktoré po narušení rastlinného tela vylučujú žltooranžový latex (mlieko). Táto tekutina vzbudzovala významnú pozornosť starovekých alchymistov, ktorí sa z nej pokúšali vyrobiť zlato. Napriek tomu, že v tomto smere neuspeli, mnohí alchymisti boli skutočne šarlatáni a podvodníci, netreba ich všetkých hádzať do jedného vreca. Viacerí z nich priniesli aj užitočné poznatky pre vedu, a to napriek tomu, že prírodné látky skúmali bez pomôcok a nepoznali ani vedecké postupy. Dnes navyše vieme, že viaceré rastliny dokážu akumulovať vzácne kovy z pôdy, ako sú hyperakumulátory, a môžeme ich využiť na bioťažbu (biominig) alebo inak na fytoťažbu (phytominig).
Lastovičník (vľavo), vzorec chelidonínu (vpravo),t. j. upokojujúcej látky, ktorú rastlina obsahuje. Zdroj: IŠ
Intenzívny vedecký výskum
Medzi účinné látky rastlinnej biochémie lastovičníka zaraďujeme asi 30 alkaloidov (zlúčeniny benzylizochinolínu), hlavným derivátom vo vňati je koptizín a v podzemných orgánoch najmä chelidonín, berberín, sanguinarín, ďalšie rastlinné kyseliny (odvodené látky od kyseliny kávovej), flavonoidy, katotenoidy, ktoré dávajú farbu mliečnej šťave a enzýmy štiepiace bielkoviny. Koreň obsahuje oranžové mlieko, asi 0,2 až 0,4 percenta a vňať 0,01 až 0,6 percenta.
Chelidonín (obrázok) účinkuje, podobne ako morfín v maku, upokojujúco, uvoľňujúco a má schopnosť tíšiť bolesti. Berberín pôsobí dráždivo na hladké svalstvo a zvyšuje tvorbu žlče. Sanguinarín priaznivo ovplyvňuje dych a obehové funkcie, ale v toxických dávkach vyvoláva bolestivé kŕče. Väčšinou sa využíva na prípravu záparu, pričom sa používa 0,5 – 1 g drogy z vňate a 0,5 g drogy z koreňa. Tinktúra sa ordinuje v priemerných dávkach 1 g (0,4 – 0,5 % štandardizovaná tinktúra na 4 až 5 % alkaloidov) po 10 kvapiek 3-krát denne pred jedením.
Aktuálne je lastovičník predmetom zvýšeného záujmu výskumníkov. Len za posledný rok môžeme v databáze Web of Science nájsť o tomto rastlinnom druhu vyše 30 pôvodných vedeckých prác.
Fytoterapia a iné využitie
Osobitne zaujímavé vlastnosti lastovičníka ho z času na čas vracajú do oblasti bylinárstva. V ľudovom liečiteľstve sa odporúča nanášanie oranžovej mliečnej šťavy z lastovičníka na bradavice. V tomto smere sa prípadný účinok pripisuje schopnosti chelidonínu brániť deleniu buniek, ale rolu zohrávajú aj ďalšie alkaloidy a proteolytické enzýmy. Opakovaným potieraním bradavíc čerstvým mliekom z lastovičníka s cytostatickým až leptavým účinkom je vraj možné odstraňovať bradavice a teoreticky aj malé kožné nádory. Aj napriek tomu, že táto šťava je pre oči nebezpečná a vyvoláva silné pálenie, niektorí liečitelia ju v minulosti v malom množstve aplikovali do očného kútika pri liečbe niektorých zákalov.
Lastovičník sa pokladá za najlepší rastlinný liek pri ochoreniach žlčníka. Podporuje tvorbu žlče a pomáha pri bolestiach žlčníka vôbec, pri podráždení, kameňoch či piesku, ale aj pri žltačke. Priaznivo ovplyvňuje aj liečbu pečene, dvanástnika a sleziny. Vďaka schopnosti uvoľňovať kŕče sa lastovičník uplatňuje okrem žlčníka aj pri kŕčovitých žalúdočno-črevných ťažkostiach, takže býva súčasťou pečeňových a žlčníkových čajovín.
Údaje o jedovatosti rastliny sa líšia. Okamžitá jedovatosť je ledva badateľná, ale pri pravidelnom užívaní prípravkov z lastovičníka sa objavuje čoraz viac prípadov, keď droga pôsobí toxicky na pečeň, čo dokazuje aj nárast zlých hodnôt pečeňových testov.
Kedysi sa extrakt z koreňa lastovičníka používal na farbenie látok na žlto. Nadzemná časť rastliny sa vo veterinárnej medicíne aplikovala pri krvavom močení dobytka. Táto bylinka sa významne uplatňuje aj v biologickom boji ako fytoinsekticíd proti voškám pri pestovaní kvetov, zeleniny a ovocia.
Lastovičník rastie na zaburinených plochách, pri okrajoch ciest, ale aj na rumoviskách, v záhradách a v horách. Zdroj: iStock
Opis rastliny
Lastovičník dorastá do výšky až 1 m. Listy má vajcovité, laločnato vrúbkované, na rube modrozelené, riedko ochlpené. Jeho kvety sú žlté, široké 10 až 20 mm. Pozostávajú z 2 opadavých kališných lístkov a 4 žltých korunných lupienkov. Vyrastajú na dlhých stopkách a vytvárajú okolíky (kvetné stopky vyrastajúce lúčovito na konci hlavnej osi – pozn. red.). Kvitne od mája do septembra a po odkvitnutí dozrievajú jeho semená v plodoch, ktorými sú šešuľovité tobolky (dvojplodolistové plody – pozn. red.). Celú rastlinu prestupujú mliečnice, ktoré obsahujú omamne páchnuci pomarančový jedovatý latex.
Lastovičník rastie na zaburinených plochách ležiacich ľadom a pri okrajoch ciest. Obľubuje pôdy s vyšším obsahom dusíka a dostatočnou vlhkosťou, najčastejšie sa vyskytuje pozdĺž plotov, na rumoviskách, v záhradách a podobne. V Tatrách sa vyskytuje až do nadmorskej výšky 950 m nad morom.
Ak ho chcete pestovať, mali by ste ho vysiať skoro na jar alebo neskoro na jeseň. Výsevok (hustota rastlín – pozn. red.) by mal predstavovať 3,5 kg na hektár. Úroda semenného materiálu môže byť okolo 140 kg.ha-1.
Zber, sušenie a uskladnenie
Všetky časti rastliny lastovičníka sa zbierajú v rukaviciach a s ochranným rúškom daným cez ústa a nos. Pri práci sa nesmie jesť a po zbere si treba dôkladne umyť ruky. Zbiera sa mimoriadne dôležitá mladá vňať, a to celá, na začiatku kvitnutia, bez zvyškov koreňov a spodných zožltnutých listov, bez hrubých a dužinatých nadzemných častí. Najpríhodnejší čas na zber býva máj. Pomer zosušenia je asi 5 – 6 : 1. Materiál sušíme v tenkých vrstvách na dobre vetraných miestach s teplotou do 35 oC.
Vňaťová droga (Herba chelidonii) má nepríjemný narkotický zápach a ostro horkú chuť. Za kvalitnú sa považuje vtedy, ak má svetlozelené listy, stonky a iné prímesi.
Koreňová droga (Radix chelidonii) musí byť bez pôdy, nečistôt a dokonale suchá, ľahko totiž plesnivie. Suché rastlinné časti treba skladovať v dobre zatvorených nádobách a chrániť ich pred svetlom.
Doc. RNDr. Ivan Šalamon, CSc. (Katedra ekológie Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove)
Foto: iStock, archív IŠ