Jej brehy ľudia oficiálne zaznamenali 28. januára 1820, čo okamžite odštartovalo lov tuleňov a veľrýb. Už na konci 19. storočia boli miestami na pokraji vyhynutia. A hoci neskôr sa stala chráneným územím, aj na ňu dolieha globálne otepľovanie, pre ktoré sa hrozivo rýchlo roztápa.
Antarktídu objavil F. G. von Bellingshausen 28. januára 1820. Dnes sa do nej dostanú aj turisti. Foto: Pixabay.com
Už Aristoteles tvrdil, že na južnej pologuli sa musí nachádzať pevnina, ktorá vyvažuje kontinenty na severnej pologuli. Maori majú starú legendu o mužovi menom Ui-te-Rangiora, ktorý sa v kanoe dostal tak ďaleko na juh, že videl zamrznutý oceán.
Túžba objaviť bájnu krajinu k nej hnala nejedného ambiciózneho námorníka či cestovateľa, južný polárny kruh však ako prvý prekročil anglický moreplavec James Cook v januári 1773. Pre plávajúce ľadové kryhy sa však neodvážil ísť bližšie k južnému pólu a ani nepredpokladal, že by tam mohla byť pevnina.
Brehy Antarktídy prvýkrát zaznamenala ruská lodná výprava Fabiana Gottlieba von Bellingshausena 28. januára 1820. Lode, ktorým velil, Vostok so 117 mužmi a Mirnyjso 73 mužmi, sa k nim priblížili na 32 km, ale pre riziko zrážky s kryhami pri nich nezakotvili. Bellinghausen si zapísal, že videli ostrov aj s malým ostrovčekom, ktorý k nemu patril. „Nemal viac než 20 míľ (cca 32 km), ale jeho nadmorská výška bola 3 960 stôp (cca 414 m). Tento objav tak ďaleko na juhu nás všetkých mimoriadne prekvapil. Pomenovali sme ho ostrov Petra I., na pamiatku veľkého učiteľa Ruska a zakladateľa nášho loďstva.“
V Antarktíde žije aj tuleň weddelov (Leptonychotes weddellii). Foto: archív M.B.
Spory o prírodné bohatstvo
Ani to, že kontinent je na 90 percent pokrytý ľadom a priemerná teplota na ňom dosahuje -49 °C, neodradilo ľudí od snahy vyťažiť z jej prírodného bohatstva. Američania, Angličania, Austrálčania, Juhoafričania, Novozélanďania aj Nóri, tí všetci sa na ňu prihnali, aby lovili tuleňov a veľryby, takže na konci 19. storočia už miestami hrozilo, že vyhynú.
Spory o územie Antarktídy, najmä pre jej veľké zásoby ropy, zemného plynu, zlata, uhlia či medi medzi sebou viedli Čile, Argentína, Francúzsko, Veľká Británia, Austrália, Nový Zéland aj Nórsko. Naopak, veľký záujem o ochranu Antarktídy mali vedci. Správne tušili, že môže odkryť veľké bohatstvo vedeckých poznatkov.
Podľa encyklopédie Britannica sa počas prvých dvoch desaťročí 20. storočia, ktoré sa bežne nazývajú „hrdinskou érou“ antarktického prieskumu, dosiahol veľký pokrok nielen v geografických, ale aj vo vedeckých poznatkoch o tomto kontinente. Angličania Robert F. Scott a Ernest Henry Shackleton, ktorí viedli v rokoch 1901 až 1913 tri priekopnícke expedície do vnútra tohto kontinentu, priniesli dôležité geologické, glaciologické (vedná disciplína, ktorá sa zaoberá štúdiom ľadovcov a prírodnými fenoménmi spôsobenými ľadom – pozn. red.) a meteorologické objavy, ktoré poskytli pevný základ pre súčasné vedecké programy.
Krajina vedcov
V roku 1959 našťastie vznikla medzinárodná Zmluva o Antarktíde (známa ako Antarctic Treaty System alebo ATS), ktorá zakazuje na jej území akékoľvek vojenské aktivity, skúšky jadrových zbraní a zneškodňovanie rádioaktívneho odpadu. Smie sa využívať len na mierové účely a vedecký výskum s podporou medzinárodnej spolupráce. Zmluva vstúpila do platnosti 23. júna 1961 a na konzultatívnych stretnutiach krajín, ktoré sa zaviazali Antarktídu chrániť, sa postupne prijalo okolo dvesto medzinárodných dohôd na ochranu tuleňov, flóry, nerastných surovín…
Podľa www.coolantarctica.com je na jej území vyše sedemdesiat funkčných vedeckých staníc z vyše tridsiatich krajín a neustále sa zvyšuje aj počet významných medzinárodných vedeckých projektov, ktoré sa na nej odohrali či ešte prebiehajú (Medzinárodný antarktický glaciologický projekt, Projekt biologického prieskumu antarktických systémov a zásob, Projekt medzinárodnej oceánografie v Stredozemnom mori…).
Pre otepľovanie sa južná ľadová plocha neobyčajne rýchlo roztápa. Foto: archív M.B.
Ozónová diera zase rastie
Začiatkom 70. rokov minulého storočia začala nad Antarktídou v dôsledku niektorých priemyselných plynov vznikať ozónová diera a z roka na rok sa zväčšovala. Keď bola vďaka Montrealskému protokolu produkcia niektorých z nich zakázaná, zdalo sa, že negatívny trend sa podarí zvrátiť. Ešte pred dvomi rokmi sa podľa oficiálnej správy OSN ozónová diera začala zmenšovať a odborníci odhadovali, že do dvadsiatich rokov zmizne úplne.
Minulý rok však tí istí odborníci znovu bili na poplach, pretože ozónová diera sa zasa zväčšuje. Najpravdepodobnejším vinníkom je Čína, ktorej fabriky produkujú zakázané látky. Vedci a ochranári predpokladajú, že ak bude otepľovanie planéty napredovať rovnakým tempom, Antarktídu, a tým aj ľudstvo, neminú veľké straty.
Tučniaky v najjužnejšom kontinente ohrozujú aj dlhotrvajúce dažde, ktoré tam donedávna nebývali. Foto: Pixabay.com
Prečo hynú tučniaky
Okrem iného aj preto, že v Antarktíde žije mnoho vzácnych zvierat, okrem iného osem druhov veľrýb, sedem druhov tuleňov, šesť druhov tučniakov… A aj tie sú ohrozené, vedci zaznamenávajú, že kolónie tučniakov majú obrovské straty.
John Bowermaster z Washingtonskej univerzity, ktorý natočil niekoľko dokumentárnych filmov o Antarktíde, skúmal, prečo tam v poslednom období hynú mláďatá tučniakov. Zistil, že to súvisí s dlhými obdobiami dažďov, ktoré sa tam predtým nevyskytovali. Mladým tučniakom sa počas nich na perí nedokáže vytvoriť dostatočná vrstva tuku, ktorá by ich ochránila pred mrazom, a keď klesne teplota vzduchu pod nulu, zomierajú na podchladenie.
Obrovské straty však hlásia aj pozorovatelia vzácnych tučniakov cisárskych nielen pre dažde, ale aj pre úbytok potravy (vyjedáme im krevety) a preto, že na hladine oceánu zanechávame pre nich smrtiace ropné škvrny. Ak sa do nich totiž namočia, čistia si perie od ropy zobákom, a tak sa otrávia.
NASA varuje New York aj Tokio
Pre otepľovanie sa južná ľadová plocha neobyčajne rýchlo roztápa, v dôsledku čoho sa z nej odtŕhajú obrovské kusy ľadu. Napríklad v roku 2017 sa odtrhol od ľadového šelfu Larsen C, najväčší ľadovec na svete, pomenovaný A 68, s váhou okolo jedného bilióna ton. Podľa pozorovania satelitmi sa pomaly pohybuje smerom na sever.
Podľa NASA v dôsledku globálneho otepľovania za posledných päť rokov ubudlo z Antarktídy vyše dva milióny štvorcových kilometrov, čo je o trochu viac ako rozloha Mexika.
NASA tvrdí, že ak sa tempo nespomalí, už ku koncu polovice tohto storočia by mohol roztápajúci sa ľad z južného pólu zdvihnúť hladinu svetových morí o 60 cm a zaplaviť aj metropoly ako New York či Tokio.
To, že klimatické zmeny na našej planéte sú neodškriepiteľný fakt, potvrdzuje aj slovenský fyziológ prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc., z Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach, ktorý bol v roku 2018 spolu so šestnástimi dalšími vedcami Masarykovej univerzity v Brne súčasťou vedeckej expedície v Antarktíde a ich výskum sa týkal viacerých odborov, aj klimatológie: „Hoci klimatické zmeny stále mnohí ľudia, paradoxne, neraz sú to politici bez adekvátneho vzdelania, spochybňujú, v roku 2015 bola práve na českej polárnej stanici J. G. Mendela v Antarktíde, kde sme bývali aj my, nameraná rekordná najvyššia teplota pre tento kontinent od čias, keď sa na ňom meria. Bolo to 23. marca 2015, keď na vrcholnej ploche ľadovca Davies Dome teplota ovzdušia dosiahla 17,8 °C.“
Tučniaky v najjužnejšom kontinente ohrozujú aj dlhotrvajúce dažde, ktoré tam donedávna nebývali. Foto: archív M.B.
Slovenský fyziológ prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc. z Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach (vpredu) bol v roku 2018 spolu s vedcami z Masarykovej univerzity v Brne súčasťou vedeckej expedície v Antarktíde. Foto: archív M.B.
O čo prichádzame
Okrem zlých správ o ohrození druhov či topení ľadovcov však Antarktída stále prináša nové zaujímavé zistenia a poznatky, ktoré dokresľujú minulosť zeme, a prinášajú nádej napríklad v oblasti medicíny.
Svedčí o tom napokon aj výskum Martina Bačkora, ktorý v Antarktíde skúmal reakcie lišajníkov na zvýšenú dávku žiarenia spôsobenú ozónovou dierou. „Venovali sme sa významu syntézy sekundárnych metabolitov lišajníkov vzhľadom na toxické UV žiarenie. Čiže tvorbe tých látok v ich tele, ktoré môžu, ale nemusia byť pre život nevyhnutné, napríklad rôznych obranných látok, hormónov, pigmentov… Lišajníky dokážu syntetizovať viaceré zlúčeniny, ktoré slúžia ako filter UV žiarenia, čo je tiež potenciálne využiteľné pri vývoji opaľovacích krémov. Mnohé sekundárne metabolity lišajníkov majú aj tzv. cytotoxický účinok (škodia bunkám – pozn. red.) a dokážu brániť deleniu živých buniek, napríklad nádorových, čo ich predurčuje na intenzívnejšie štúdium vo farmaceutickom priemysle,“ vysvetľuje vedec.
„Skúmali sme aj adaptáciu (prispôsobovanie – pozn. red.) siníc, ktoré patria medzi najstaršie organizmy na zemi (sú tu už niekoľko miliárd rokov), na extrémne prostredie (UV žiarenie, chlad, nedostatok vody…).”
Expedícia, ktorej sa zúčastnil, prispela aj k poznaniu rozšírenia lišajníkov a machorastov na ostrove, objavila ich nové druhy pre ostrov Jamesa Rossa v Antarktíde a odobrala aj vzorky dominantných druhov lišajníkov (Usnea antarctica, Xanthoria elegans).
Doma v laboratórnych podmienkach Martin Bačkor so svojimi spolupracovníkmi a študentmi skúmali, či sa prípadne dajú využiť vo farmaceutickom výskume. „Lišajník Usnea antarctica je antarktickým endemitom, čo znamená, že nerastie inde na svete, hoci na Antarktickom polostrove je to bežný druh. Produkuje napríklad kyselinu usnovú, ktorá má protinádorové účinky, chráni pred UV žiarením a je aj pomerne účinným prírodným antibiotikom. Lišajník Xanthoria elegans rastie aj v Arktíde, kde sme ju tiež zbierali v roku 2018 a nachádza sa aj vo vysokohorskom prostredí. Je zaujímavá najmä pre prítomnosť tzv. antrachinónov (aromatické organické zlúčeniny – pozn. red.), ktoré sú tiež zaujímavé z hľadiska ich biologického a ekologického účinku využiteľného v budúcnosti vo farmaceutickom priemysle,“ vysvetľuje.
Takže ak ste fanúšikom ozajstnej zimy, neváhajte a choďte sa na Antarktídu pozrieť, kým je ešte zamrznutá. Pre turistov, pravdaže, tiež platia prísne pravidlá o jej ochrane. Napríklad tam nemôžu fajčiť, dotýkať sa zvierat a ani tam prespať. Nocujú na lodi, z ktorej môžu na súš vystúpiť dvakrát počas dňa. No aj tak je to vraj neopísateľný zážitok, veď Antarktída je posledná divočina našej planéty.
