Medzi najvýznamnejšie diela krajinnej architektúry patria bez pochýb záhrady a parky, pričom záhrady sú typologicky staršie.
Jedným z hlavných rozdielov medzi záhradou a parkom je ich funkcia a poslanie. Záhrady mali väčšinou charakter súkromného exteriérového priestoru pri panských sídlach, kým parky a iné prvky verejnej zelene boli už pri svojom založení určené širokej verejnosti. Niektoré objekty zase pôvodne vznikli ako záhrady a neskôr sa premenili na park.
K prameňom
História záhradnej kultúry siaha až do starovekého Egypta, Perzskej ríše, Grécka a Ríma. Za kolísku záhradného umenia v európskom priestore môžeme považovať Stredomorie. Okrem európskeho priestoru sa záhradné umenie rozvíjalo aj na Ďalekom východe a na americkom kontinente. Významnú pečať na záhradnom umení v stredomorskom priestore zanechala aj byzantsko-arabská kultúra.
V období stredoveku bol rozvoj záhradného umenia značne obmedzený a sústreďoval sa hlavne v kláštorných a hradných záhradách. Opätovný rozmach záhradného umenia prinieslo obdobie humanizmu a renesancie v 15. storočí. Medzi historicky najvýznamnejšie slohy záhradného umenia patrí bez pochýb renesancia (talianske záhrady), barok a klasicizmus (francúzske záhrady) a romantizmus (anglické krajinárske záhrady).
Sprístupnenie verejnosti
Prvé objekty verejnej zelene vznikli už v období staroveku. V období renesancie vznikli verejné parky v talianskej Florencii či v španielskom Madride. V období klasicizmu boli niektoré panské záhrady sprístupnené verejnosti. Príkladom je viedenský Prater, ktorý bol pôvodne cisárskym poľovným revírom prístupným iba šľachte, a to až do roku 1766, keď cisár Jozef II. daroval areál Viedenčanom a vytvoril jednu z najvýznamnejších a najobľúbenejších rekreačných oblastí mesta.
Ďalším príkladom je záhrada Augarten (Lužná záhrada) vo Viedni, ktorú založili na záplavovom území Dunaja v roku 1614 a obnovili ju po spustošení Turkami v roku 1708. Záhradu verejnosti sprístupnili za panovania Jozefa II. v roku 1775. V súčasnosti už verejná záhrada si doteraz zachovala krížovú dispozíciu komunikácií, ktorá bola príznačná pre klasicistický štýl 18. storočia. Podobným príkladom je aj londýnsky Regent’s Park (pôvodný kráľovský poľovnícky Marylebone Park), ktorý prvý raz sprístupnili verejnosti v roku 1835.
Brnenské Lužánky (pôvodne Augarten, podobne ako vo Viedni) sú najstarším verejným mestským parkom a kultúrnou pamiatkou Česka. Na pôvodnej lužnej lúke založili jezuiti v 18. storočí okrasnú kláštornú záhradu. Jezuitský kláštor v roku 1786 zrušil Jozef II. a celý areál venoval mestu Brno na vytvorenie verejného parku. Park bol pôvodne vytvorený vo francúzskom slohu a v roku 1840 nadobudol svoju súčasnú anglickú prírodno-krajinársku kompozíciu. Na prelome 20. a 21. storočia podľa projektu významného českého krajinného architekta Ivara Otrubu park zrekonštruovali.
Pražská Stromovka bola pôvodne kráľovským zverníkom situovaným v nive rieky Vltava, ktorý prislúchal k miestodržiteľskému letohrádku. V roku 1804 sa Stromovka stala verejným mestským parkom v prírodno-krajinárskom slohu.
Na Slovensku máme množstvo pôvodných, slohovo najmä anglických krajinárskych záhrad z 19. storočia, ktoré sa zakladali pri panských sídlach, napríklad historický park v Palárikove, Topoľčiankach či v Betliari. Z týchto záhrad postupne vznikli verejné mestské a obecné parky alebo inštitucionálne záhrady.
Dopyt po prírode
Uvedené parky slúžili pôvodne súkromným účelom ako obory alebo záhrady, pričom verejnými parkmi sa stali až v 18. a 19. storočí. Mnohé parky sa však na konci 18. storočia, no najmä v 19. storočí zakladali už ako verejnosti prístupné objekty. Ich vznik podnietil vzrastajúci dopyt mestských obyvateľov po prírodnom prostredí v mestách. Táto spoločenská požiadavka súvisela predovšetkým s dynamickou priemyselnou revolúciou a intenzívnou industrializáciou. Vtedy sa začal postupne meniť životný štýl mestského obyvateľstva. Rástol dopyt po možnostiach rekreácie a kontakte s prírodou. Medzi prvé originálne verejné parky v strednej Európe patrí bratislavský Sad Janka Kráľa, ktorý vznikol už ako verejný mestský park v rokoch 1775 a 1776, v období panovania Márie Terézie. Počiatočné parkové úpravy sa uskutočnili v súvislosti s reguláciou Dunaja. Terajší Sad Janka Kráľa vznikol v lokalite Bruck Au (teda niva rieky pri moste). V tejto lokalite založili charakteristickú hviezdicovitú alej, podobne ako v prípade viedenského parku Augarten, ktorú verejnosti sprístupnili v tom istom roku, keď sa začala výstavba bratislavskej Bruck Au, v súčasnosti Sad Janka Kráľa. Počas napoleonských vojen v parku postavili obranné valy (v nemčine Schanze). Park sa však čoskoro stal obeťou vojny s Napoleonom a veľkej povodne. Po opätovnom rozkvete v 20. rokoch 19. storočia nasledovala prestavba do prírodno-krajinárskeho slohu.
Autor: Ing. Attila Tóth, PhD., Katedra záhradnej a krajinnej architektúry, Fakulta záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre
Ilustračné foto Pixabay.com
Uverejnila. VČ
Viac o parkoch a záhradách, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 05/2018), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.