Dvojkniha s názvom Ženy predávajúce nádej vypovedá o živote rumunských rómskych žien, ktoré sa venujú vešteniu a mágií. Mladá etnologička Ivana Šusterová, doktorandka z Ústavu etnológie SAV a študentka fotografie Lucia Sekerová strávili 37 dní v rumunskej Bukurešti, aby sa o týchto ženách dozvedeli viac.
M. HUCÁKOVÁ: Ivanka, vy ste spolu s fotografkou Luciou strávili v Rumunsku niekoľko týždňov výskumom miestnych žien. Kde vznikla myšlienka vycestovať do týchto končín?
I. ŠUSTEROVÁ: Lucka pred piatimi rokmi natrafila na internete na video o rómskych ženách, ktoré sa v Rumunsku venujú vešteniu a mágií a nadchla ju predstava zachytiť na fotografiách Rómov inak, v inom prostredí, ako to poznala u nás. A tak sa vybrala niekoľkokrát do Bukurešti. Ja som jej prácu sledovala od začiatku, nakoľko sa poznáme od detstva, ale zaujímalo ma to aj z dôvodu, že som sa v tom čase začala venovať výskumu Olašských Rómov. Ako som mala neskôr možnosť vidieť v Rumunsku, niektoré zo zvykov a nepísaných pravidiel komunity korešpondovali s terénom, ktorý som poznala zo Slovenska.
M. H.: Téme mágia ste sa však predtým nevenovali. Čo Vás na tom zaujalo? Je to práve to „tajomstvo“, ktorým je téma zahalená?
I. ŠUSTEROVÁ: Tematicky som nadviazala na Luckinu fotografickú prácu, zároveň som ale mala pomerne voľnú ruku. Naša spolupráca bola bezproblémová, čo mi veľmi pomáhalo popasovať sa s pre mňa novou a ťažko uchopiteľnou témou, akou je práve tajomstvom zahalená mágia. Počas výskumu sa nám podarilo zhromaždiť viac materiálu, ako som čakala, zovšeobecňovať výsledky si ale netrúfam. O niečom ženy rozprávali viac, niektoré odpovede spočívali zas v slovách „to je tajné“. Niekedy bola formulka odriekaná pri rituáli tajná v rozhovore a chvíľu na to nám bola prezradená pri demonštrácií rituálu. Každý deň strávený s vrajitoare (= čarodejnicami) bol iný, niekedy sme ho strávili v priestrannej vstupnej hale domu, či v miestnosti pre klientov, inokedy sme s nimi sadli do auta a boli sme svedkami demonštrácií rituálov pri rieke alebo lese.
M. H.: Aké vlastne tie ženy sú?
I. ŠUSTEROVÁ: Už na prvý pohľad zaujmú svojim vzhľadom. Mladé dievčatá s krásnymi dlhými vlasmi oblečené do dlhých sukní, či šiat, ženy s kvetovanými šatkami na hlavách, či aspoň na ramenách a k tomu Mercedes a znak Versace na tapete, alebo šálke ponúknutej kávy a do toho útržky spomienok na kočovanie a rozprávanie nad rodinnými fotografiami. Ďalej ma fascinoval ich marketing, spôsoby, akým zviditeľňujú svoju prácu. Ešte 5 rokov dozadu ste našli ich reklamu v uliciach Bukurešti a v miestnej tlači. Dnes viac figurujú na Facebooku, Instagrame a na webových stránkach, kde priamo komunikujú s klientmi. Zdieľali tam aj videá a fotografie z našich návštev, pri ktorých sme neraz nachádzali nepravdivé popisy, v ktorých sme boli označené aj ako klientky. Pozornosť na seba vedia upútať aj pri rozchode rumunskej celebrity s priateľom, či pri problémoch v kariére hráča futbalu rumunskej reprezentácie. Vtedy prostredníctvom médií ponúknu známej osobe svoju pomocnú ruku a prezradia časť toho, čo im ukázali karty.
M. H.: Ako spoločnosť vníma tieto ženy v krajine, v ktorej žijú, ale aj v ich blízkom okolí?
I. ŠUSTEROVÁ: Stretli sme dospievajúce dievčatá, ktoré sa tomuto remeslu učia a ktoré s touto prácou začínajú. Ak by o ich služby nebol záujem zo strany verejnosti, zrejme by sa ich počet za posledné vyše dve desaťročia nezvyšoval. Nakoľko sme mali na celý projekt (výskum, zber fotografií, spracovanie materiálu do knižnej podoby) iba jeden rok, museli sme si jasne stanoviť priority, aj čo sa týkalo výskumnej vzorky. Klientov a širšiu verejnosť sme preto nepokryli. Snažili sme sa využiť ale každú príležitosť a na vrajitoare sme sa pýtali taxikárov, pani v kostole, na tržnici, či domácich, u ktorých sme boli počas našich ciest ubytované. V týchto prípadoch sme sa stretli s negatívnymi reakciami a označením týchto žien za klamárky a podvodníčky. Samotné vrajitoare ale vnímali spolužitie s majoritami pozitívne, najmä pokiaľ išlo o susedské vzťahy.
M. H.: K akým záverom výskumu ste dospeli a aké sú Vaše osobné dojmy z dní strávených v Rumunsku?
I. ŠUSTEROVÁ: Mojím cieľom, ani cieľom fotografií, nebolo odhaľovať tajomstvá, či hľadať akúsi pravdu, či naopak podvod. Chceli sme sa pozrieť na súčasnú podobu tohto po generácie odovzdávaného remesla a na jeho modernizáciu. A ukázať aj to, čo možno pre reportérov, ktorí tieto ženy navštívili pred nami, nebolo až také zaujímavé. Zachytiť nielen to pompézne a magické, ísť čo najviac do hĺbky a navštíviť ženy z viacerých rodín, čo tiež nie je bežné v reportážach, ktoré sme videli. Zároveň sme sa pozreli na medializované kauzy týkajúce sa vrajitoare, na ich verejné facebookové profily, oslovili sme políciu, ale i kňaza. Na základe tohto všetkého som nadobudla dojem, že tieto ženy sa šikovne prispôsobili modernej dobe. Dobe, s ktorou sa spájajú vysoké nároky na človeka, rozvodovosť, rozličné zdravotné ťažkosti a v ktorej sú po ruke, respektíve na telefóne ženy s darom, ktoré deklarujú, že Vám vedia (pre)dať riešenie Vašich životných problémov.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: Lucia Sekerková
Uverejnila: VČ