Žalostné piesne a spevy Phurikane giľa si Rómovia spievajú oddávna a vyjadrujú tak svoje žiale, bolesti, smútky, ale aj prehrešky. Jana Belišová z Ústavu hudobnej vedy SAV chodí približne dvadsať rokov po rómskych osadách, aby toto dedičstvo uchovala pre ďalšie generácie. Žánru hrozí zánik. Dnes žalostne spievajú už len starší obyvatelia a tých mladších zaujímajú populárne žánre.
„Pre mňa je ale zaujímavé, že niektoré prvky z tých žalostných piesní si mladší interpreti prevzali a urobili si z toho tanečné piesne. Zostala melódia aj text, ale oni zmenili parlandový rytmus na rýchly a pravidelný, zrýchlili tempo a urobili z toho tanečnú pieseň. Paradoxné je, že tie texty zostali a rýchlejší rytmus je v kontraste so smutným obsahom. Niekedy pieseň začínajú ako pôvodnú pomalú ťahavú pieseň a potom prejdú do rýchlejšieho tempa,“ opisuje výskum zanikajúceho žánru Mgr. Jana Belišová, PhD. z Ústavu hudobnej vedy SAV.
O uchovanie pôvodného hudobného žánru do budúcnosti sa snažia aj muzikanti, ktorí chodievajú na vystúpenia a do svojho repertoáru zaraďujú aj tieto piesne, avšak v takejto podobe už svoju funkciu neplnia. Kedysi sa žalostnými spevmi vypovedali prehrešky či viny, o ktorých sa nerozprávalo. Takto podané piesne, pri ktorých sa kladie veľký dôraz na text, slúžili na uvoľnenie napätia a priznanie chýb, ktoré bolo ťažké vypovedať slovami.
„Rómovia sú v tomto veľmi špecifickí, u nich sa väčšina vecí deje spontánne a tá chvíľa, kedy spievajú žalostné piesne, mohla nastať kedykoľvek. Napríklad na svadbe nadránom prišla mierna nostalgia a vtedy sa spievali tieto piesne. Mohlo to byť na pohrebe a môže to byť aj v úplne obyčajný deň, alebo keď prišla nejaká návšteva. Príležitosti, kedy sa spievajú tieto piesne nemajú svoje pravidlá, vznikajú pocitovo, nahromadením ťaživých emócií,“ hovorí Jana Belišová.
Aj slovenský folklór je bohatý na žánre, ktoré majú silný emocionálny charakter. Je však omnoho členitejší a piesne sa viažu k rôznym príležitostiam, ktoré súvisia s ročnými obdobiami, alebo sviatkami či rodinnými udalosťami.
„Napríklad uspávanky majú v sebe silný emočný náboj, baladické piesne, ktoré mali veľmi smutný príbehový obsah, alebo ľúbostné lyrické piesne. Ale tie slovenské ľudové piesne sú presnejšie vymedzené, pevnejšie alebo voľnejšie sa viažu k rôznym príležitostiam – k svadbe, ku krstinám, k rôznym druhom práce, existuje samostatná skupina detských piesní, uspávanky a mnohé ďalšie členenia. U Rómov je toto všetko spontánne, intuitívne a postavené na tých emóciách. U nich sa takto folklór nedá deliť,“ povedala Jana Belišová.
Už takmer dvadsať rokov chodí Jana Belišová po rómskych osadách a načúva žalostným spevom miestnych starších obyvateľov. Objavila silné prepojenie žánru so životnými príbehmi a začala pracovať na videoprojekte, ktorý prinesie 25 príbehov, ktoré zostanú spolu so zanikajúcim žánrom uchované pre budúcnosť.
„Ja som to nazvala videokniha, ktorá bude mať 25 kapitol. Každá kapitola je buď o jednom človeku, alebo o rodine, kapitola sa nazýva podľa dediny, v ktorej interpreti žijú. Obvykle je jeden človek centrálny, ale je tam aj jeho matka, deti, jeho okolie, ktoré ho formuje, ktoré súvisí s jeho životným príbehom a každá tá kapitola má od 15 do 30 minút. Sú to ucelené krátke príbehy, ktoré majú jasný cieľ – audiovizuálne a v rôznych kontextoch zachytiť tento zanikajúci žáner a nielen zapisovať noty. Možno dnes ešte ani nevieme oceniť, čo všetko bude na tom zaujímavé napríklad o 50 rokov,“ dodáva Jana Belišová.
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: Lena Kušnieriková
Uverejnila: VČ