Simona Andraščiková vyštudovala sociálnu a pracovnú psychológiu na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti je dennou študentkou doktorandského programu Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity so školiacim pracoviskom na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV. Tiež študuje na Sokratovom inštitúte. Ako tímlíderka pre popularizáciu vedy v skupine Mladí vedci SAV založila podujatie Science Slam SAV, ktoré predstavuje populárnou formou výskumy mladých vedcov a vedkýň. Pracuje ako dobrovoľníčka pre Paspoint – Centrum podpory ľudí s autizmom a ich blízkych v Brne. Profesionálne sa venuje predsudkom, a to je nepochybne téma, ktorá dnes hýbe spoločnosťou. Oslovili sme ju preto na rozhovor.
M. HUCÁKOVÁ: Simonka, aké sú najčastejšie predsudky, ktoré máme my Slováci?
S. ANDRAŠČIKOVÁ: V Európe, a teda aj na Slovensku, patria medzi najrozšírenejšie a zároveň najakceptovanejšie predsudky voči Rómom, čo neraz končí segregáciou a sociálno-ekonomickým znevýhodňovaním. Tieto predsudky sú sýtené často na základe mylných informácii. Rozšírená je napríklad nesprávna informácia o tom ako sa Rómovia obohacujú na rodinných prídavkoch. Taktiež médiá poukazujú na stereotypy, negatívne charakteristiky, zovšeobecňovania a často bezdôvodne zdôrazňujú etnicitu. Bohužiaľ, kvôli tomu majú negatívne postoje voči Rómom aj tí ľudia, ktorí s nimi nemajú žiadnu skúsenosť.
M. H.: Aj preto je stále dôležitejšie, že sa týmto témam venuješ, aj spolu s ďalšími odborníkmi v tejto oblasti. Čo konkrétne skúmaš?
S. ANDRAŠČIKOVÁ: Mojou hlavnou témou sú medziskupinové vzťahy. V projekte APVV-14-0531 sme overovali v školskom prostredí ako práca s príbehmi môže vplývať na postoje voči stigmatizovaným minoritám na Slovensku. Skúmali sme, či rôzne typy príbehov môžu zmierňovať predsudky. Jednalo sa jednak o príbehy reálnych ľudí na Slovensku, ktorí sú v spoločnosti odmietaní, ale aj o fiktívne príbehy Harryho Pottera, kde vystupujú skupiny odmietané v čarodejníckom svete.
M. H.: Ako je teda možné u ľudí predsudky zmierňovať, prípadne úplne odstraňovať?
S. ANDRAŠČIKOVÁ: Aktuálne sa venujeme práve ľuďom, ktorí priamy kontakt nemajú. Snažíme sa navodiť pozitívnu skúsenosť pomocou nepriameho kontaktu, ktorá sa môže neskôr v budúcnosti pretaviť do pozitívnej skúsenosti v priamom kontakte a tolerantnejšími postojmi. V prípade výskumu je zdrojom nepriameho kontaktu práve čítanie a ďalšia práca s príbehmi ľudí, ktorí patria do rôznych minorít. Aktivity sú nadizajnované tak, aby ich bolo možné použiť v bežnom pedagogickom procese – sú jednoduché, dostupné a to najdôležitejšie – účinné pre zmierňovanie predsudkov.
M. H.: Ako reagujú deti vs. dospelí pokiaľ ide o predsudky?
S. ANDRAŠČIKOVÁ: To samozrejme závisí od konkrétneho kontextu v krajine a taktiež o predsudky voči komu sa jedná. Deti prijímajú informácie o skupinách v spoločnosti prostredníctvom rodičov, školy, vrstovníkov a médií. Formujú sa. Už vo veku štyroch rokov majú preferenciu členov vlastnej skupiny a vo veku sedem rokov vedia prejaviť výrazne negatívny postoj k nečlenskej skupine. Potom nasleduje krátkodobý pokles predsudkov a nárast tolerancie, ktorý súvisí s teóriou kognitívneho vývinu – deti lepšie porozumejú perspektíve druhého a majú tendenciu zamerať sa na morálnosť. To je ideálny čas na prácu s témou predsudky. Taktiež, ak deti nemajú do veku okolo desiatich rokov kontakt s rôznymi skupinami, predsudky budú opätovne rásť. Preto je pozitívny kontakt v prostredí napríklad školy jednoznačne spôsob ako zmierniť negatívne postoje. Vo všeobecnosti dospelí ľudia už majú hlbšie zakorenené svoje postoje, pracuje sa s nimi ťažšie a zmeny sú menšieho rozsahu.
M. H.: Ako deti viesť k tomu, aby predsudky nemali?
S. ANDRAŠČIKOVÁ: Na túto otázku existuje mnoho odpovedí. Nie je jedna zaručená stratégia, ktorá funguje na všetkých. Skôr sa jedná o súhru viacerých faktorov. Mať možnosť pozitívneho kontaktu s rovesníkmi z rôznych skupín určite pomáha pre lepšie porozumenie toho, že príslušnosť k inej skupine nemusí byť prekážka. Ak deti vnímajú diverzitu od detstva, v dospelosti im príde prirodzená. Avšak je to aj o pozitívnom nastavení celej spoločnosti. Deti opakujú správanie, ktoré vidia a ktoré je v spoločnosti hodnotené pozitívne. Ak vidia, že hanlivé výroky alebo urážlivé vtipy o minoritách im získavajú popularitu, tak v tom budú pokračovať. Ak sa celé ich detstvo médiá, rodičia alebo verejné osoby vyjadrujú negatívne o minoritách, tak je to pre nich norma. Takže ak chceme deti viesť k tomu aby predsudky nemali, musíme im na to vytvoriť podmienky. Aktivity v škole sú skvelý začiatok, deťom to môže ukázať perspektívu niekoho s ťažším životom len pre to, že patrí do nejakej skupiny. Učia sa pracovať s informáciami a kriticky myslieť. Táto práca však vyjde nazmar ak sa deti s týmito pozitívnymi názormi a otvoreným prístupom stretnú len v škole.
M. H.: Existujú aj nejaké predsudky voči vedcom a vedkyniam?
S. ANDRAŠČIKOVÁ: Do určitej miery áno. Hovorí sa „nerob z toho vedu“ v zmysle nerob z toho niečo zbytočne zložité. Existuje populárna predstava vedca, ktorý je roztržitý a komplikovane vysvetľuje nudnú teóriu. V rámci projektu na Sokratovom inštitúte som sa rozhodla so skupinou Mladí vedci SAV pozmeniť toto vnímanie. Preto 27. 2. 2019 v Novej Cvernovke organizujeme udalosť Science Slam SAV, kde sa budú prezentovať zaujímavé výskumy s praktickými dôsledkami, ktoré momentálne prebiehajú. Je to jeden z krokov ako priblížiť vedu verejnosti.
Zhovárala sa: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: archív Simona Andraščiková
Uverejnil: LČ