Podľa zahraničných výskumov to, či sme schopní uveriť konšpiračným teóriám, nesúvisí so vzdelaním. Len sa mení ich zložitosť, pretože človek, ktorý má vyššie vzdelanie má aj lepšiu pamäť, vie lepšie komunikovať, alebo argumentovať svoj názor.
Ako sa skúmajú konšpiračné teórie? Do akej miery zodpovedajú naše predstavy o konšpirátoroch realite? Ktorá emócia je hlavným hýbateľom pri ich vytváraní? Aj o tom sme sa rozprávali s doktorkou Zuzanou Panczovou z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied.
Ako ste sa dostali k výskumu konšpiračných teórií?
K tejto téme som sa dostala prostredníctvom môjho predošlého výskumu súčasných naratívov (fám a povestí), ktoré boli spojené s témou strachu – tradičné démonologické povesti ale aj súčasné povesti (u nás známe aj pod anglickým názvom urban legends). Konšpiračné teórie boli pre mňa ďalšou zo skupín spontánne šírených príbehov s historicky tradovanými motívmi, ktoré vypovedali zo strachu z nejakej mocnej a relatívne všadeprítomnej hrozby .
Aká je teda odborná definícia pojmu konšpiračná teória? Kde je hranica medzi tým, čo je konšpirácia, a čo je iba odlišný názor?
Táto interpretácia súvisí s tým, že slovo „konšpirácia“ sa stalo módnym pojmom. Ľudia dnes k nemu priraďujú rôzne významy. Konšpirácia je sprisahanie, konšpiračná teória je teda teória o sprisahaní.
Konšpiračné teórie predstavujú obrovskú škálu tvrdení, predstáv, naratívov. Na to, aby sme vedeli určiť, čo je pravdivé a čo nie, by sme museli podrobne preskúmať každú konšpiračnú teóriu. V zásade ale ide o tvrdenie, ktoré sa týka verejného záujmu, a hovorí o nekalej činnosti určitej skupinky ľudí, ktorá môže byť utajovaná alebo verejne známa, ale v skutočnosti robí tajné veci. Zároveň konšpiračné teórie môžu mať širokú škálu tém, od vedy po politiku.
Prečo je dôležité sa venovať konšpiračným teóriám?
Význam ich základného výskumu je primárne vedecký. Na druhej strane je tu aj záujem spoločenský, keďže konšpiračné teórie majú veľký dosah na spoločenské dianie, dokážu ovplyvňovať verejnú mienku, politiku, príkladom môže byť rozhodovanie ľudí v takých dôležitých veciach, akými sú verejné zdravie (napr. téma antivax) alebo voľby (kde je prítomnosť konšpiračných tém v predvolebných kampaniach). Okrem toho prieskumy u nás i v zahraničí ukazujú, že počet ľudí, ktorí zdieľajú konšpiračné teórie, nie je zanedbateľný.
Sú konšpiračné teórie a hoaxy niečo, čo patrí do súčasnej doby, alebo existovali už aj v minulosti? A keby sme po tom pátrali, do akej minulosti by sme sa až dostali?
Pokiaľ sa rozprávame o naratívoch, ktoré hovoria o sprisahaní nejakej skupiny za cieľom spoločenského ohrozenia alebo nekalej činnosti, tie tu boli vždy. Veľakrát boli tieto obvinenia nepodložené a používali sa či už v politickom boji, alebo pri spoločenských napätiach, ktoré súviseli s obvineniami voči cudzincom, kacírom alebo minoritám. Aj čarodejnice upodozrievali zo sprisahaní a obviňovali ich zo zlomyseľných či zlovoľných aktivít voči štátu či cirkvi. Tak isto aj kacírov a židov. Sú to príbehy, ktoré poznáme už od staroveku. Tak ako existovali sprisahania, rovnako ako existovali sprisahanecké teórie.
Na druhej strane dnešné konšpiračné teórie sú často zamerané najmä na obvinenia voči elitám. Mávajú globálny rozmer. Hlavným podozrivým sú mocné skupiny v pozadí, ktoré by mali ovplyvňovať celosvetové dianie, alebo média. Tento motív sa hojnejšie objavuje približne od čias Francúzskej revolúcie. Súvisí s obvineniami proti tajným spolkom, židovskému sprisahaniu, neskôr sionistickým alebo iným sprisahaniam, ktoré mali byť prepojené s ďalšími tajnými spolkami, korporáciami alebo finančnými skupinami. Základom je presvedčenie, že pár ľudí ťahá nitkami celosvetovej globálnej ekonomiky a politiky.
Nastal vďaka internetu vzostup konšpiračných teórií?
Pravda je taká, že to nevieme exaktne porovnať. V súčasnosti totiž nemáme relevantné dáta na to, aby sme vedeli povedať, aké informácie ľudia v dávnejšej minulosti spontánne zdieľali a v akom rozsahu.
Hoci existenciu konšpiračných teórií vieme vystopovať do čias antiky, dokonca možno ešte skôr, nedisponujeme presnejšími dátami, pretože výskum konšpiračných teórií začína až v polovici dvadsiateho storočia. Veľký obrat naberá záujem o túto tému približne od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Takže relevantnejšie dáta by sme dokázali porovnať v čase za posledných 30 rokov?
Áno. Ale vo všeobecnosti je veľmi ťažké robiť merania konšpiračného myslenia. Pri štatistických výskumoch totiž nevieme obsiahnuť rôznorodosť ich tém. Okrem toho otázky, ktoré sa snažia byť príliš zovšeobecňujúce majú svoje úskalia. Ak sa opýtate ľudí nakoľko sú presvedčení, že politiku neriadia v skutočnosti tí, ktorí sú viditeľní, ale niekto z úzadia, otázka z pohľadu experimentátora je, či už toto stačí na to, aby sme povedali, že človek, ktorý na túto otázku odpovie áno, je „konšpiračný teoretik“. Pretože to, že niekto neverí systému, nemusí nevyhnutne znamenať, že verí akýmkoľvek konšpiračným teóriám. Preto si musíme hneď na začiatku jasne definovať, čo sa ľudí pýtame a čo s čím porovnáme, aby nám na základe metodologickej chyby nevznikli skreslenia.
Z akého hľadiska sa vy pozeráte na konšpiračné teórie?
Zaoberám sa najmä tým, ako sa spracovávajú obrazy nepriateľa v konšpiračnom rámci, ako sa prepájajú, vyvíjajú v čase, ako sa využívajú v politickom boji a akým spôsobom sa vytvárajú rôzne argumentačné stratégie. Ako je možné obhájiť niečo, čo odporuje oficiálnemu vysvetleniu alebo niečo, čo ľudia vnímajú ako vedecky podložený fakt.
Z hľadiska analýz, ktoré robím, sú pre mňa zaujímavé aj nástroje alebo prostriedky, ktoré šíritelia konšpiračných teórií používajú. Sú totiž obrazom toho, ako ľudia vnímajú autoritu a pozíciu vedy, či predstaviteľov spoločenskej moci. Idem v podstate na úroveň konkrétnych príbehov.
Často pri výskume sledujeme diskusiu, pretože práve v nej sa plasticky zobrazujú argumentačné stratégie. Zaujímame sa o internetové komunity, keďže to je v dnešnej dobe jeden z najrozšírenejších spôsobov šírenia konšpiračných teórií. Analyzujeme nie len samotný text, ktorý sa internetom šíri, ale aj to, akú debatu medzi účastníkmi vyvolá.
V podstate sa na konšpiračné teórie pozeráme z dvoch pohľadov. Z pohľadu príbehov, v ktorých sa tradujú alebo nanovo vytvárajú obrazy o „nás“ a o našich nepriateľoch. Je totiž veľmi zaujímavé hľadanie jednotlivých verzií týchto príbehov. A z pohľadu presvedčenia, ktoré sa ich šíritelia snažia pomocou rôznych stratégií legitimizovať a dokázať ich pravdivosť.
Nie je takáto facebooková skupina príliš uzavretá „bublinka“ ľudí, ktorí zdieľajú rovnaké názory?
Je pravda, že hlavným odoberateľom sú najmä fanušikovia, ktorí tam chodia pravidelne, ale občas sa tam vyskytnú aj ľudia, ktorí sa snažia nabúrať konverzáciu. Začne konfrontácia, ktorá často končí tak, že sa úplne odbehne od pôvodnej témy, a diskutujúci si navzájom začnú vysvetľovať, kto je tu vlastne ten konšpiračný teoretik. A to je pre mňa ďalšia zaujímavá časť výskumu. Skúmanie sebaobrazu konšpiračných teoretikov, alebo ľudí, ktorí si buď sú vedomí toho, že sú označovaní za konšpiračných teoretikov alebo im to je prisudzované, a oni s tým nesúhlasia. Ak niekoho nazveme konšpirátorom, svojím spôsobom ho delegitimizujeme, vylučujeme z verejného diskurzu.
Z hľadiska nášho výskumu je zaujímavé sledovať, ako s tým ľudia, ktorí sú označení touto nálepkou, pracujú, pretože oni naopak reagujú tiež nálepkovaním svojich názorových oponentov ako konšpiračných teoretikov, prípadne ako obete sprisahaní. V diskusiách sledujeme aj to, akým spôsobom konšpirační teoretici vidia svet, a snažíme sa overiť tézu, že človek, ktorý uverí jednej konšpiračnej teórii, je náchylný veriť aj akejkoľvek inej.
Do akej miery zodpovedajú naše predstavy o tom, ako vyzerá konšpiračný teoretik realite?
Predstavy ľudí o konšpiračných teoretikoch bývajú skreslené. Prevláda stereotyp, že konšpiračný teoretik je človek s nižším vzdelaním, či človek nespokojný so svojím životom.
Je vôbec možné vytvoriť nejaký realistický profil človeka, ktorý verí konšpiráciám?
Je to problematické, pretože konšpiračné teórie je veľmi ťažké priradiť ku konkrétnym typom osobností. Nedá sa jednoznačne povedať, že priťahujú osobnosti s paranoidnou, či úzkostnou poruchou, alebo s nižšou inteligenciou.
Zahraničné výskumy ukázali, že so stúpajúcim vzdelaním nemusí klesať náchylnosť k šíreniu konšpiračných teórií, ale mení sa ich zložitosť. Človek, ktorý má vyššie vzdelanie, je schopný lepšie komunikovať, zapamätať si, a argumentačne vie lepšie zvládať komplikované konšpiračné teórie. Dôležitým faktorom je aj to, akú má jedinec schopnosť pamätať si zložité teoretické schémy, historické udalosti, či rôzne typy prameňov. Pretože keď sa pozriete na niektoré konšpiračné teórie, ide často o zdanlivo logickú schému, pretože eliminuje prvky ako náhodnosť, či omylnosť. Avšak pri bližšom pohľade zistíte, že je veľmi komplikovaná.
Medzi konšpiračných teoretikov často patria ľudia, ktorí dokážu nachádzať rôzne kauzality (príčinné súvislosti, pozn. redakcie) vo vedeckej i spoločenskej oblasti. Baví ich to aj za takú cenu, že svoje tvrdenia nemajú podložené, alebo si pomáhajú odvolaniami na autority, či zdroje, ktoré sa v danej situácii nedajú použiť. Okrem toho konšpiračné teórie veľakrát neslúžia na to, aby priniesli nejaké nové informácie, ale aby si ľudia potvrdili svoje, už existujúce presvedčenia.
Môže to byť dané tým, že svoje presvedčenia jednoducho nadobudli životnou skúsenosťou a ich problém je, že nevedia vidieť veci komplexnejšie?
Ťažko povedať, niektoré konšpiračné teórie sú totiž komplexnejšie než realita. Hoci niektorí ľudia tvrdia, že konšpirátori realitu zjednodušujú, niekedy zistíte, že je to naopak. Je však dôležité si uvedomiť, že šírenie konšpiračných teórií nemusí vyplývať z obmedzenosti, zlomyseľnosti alebo politickej vypočítavosti . Vyjadrujú často úzkosti, ktoré sú členmi spoločnosti zdieľané na základe intuitívnych obáv.
Vezmite si napríklad obavy z nových technológií, ktorých princípu laici nerozumejú. Tie sa môžu pretaviť napríklad do nepodložených informácií o nebezpečnosti mikrovlniek. Keď ich rozviniete do teórie, že mikrovlnky sú zámerne nasadené kvôli tomu, aby oslabili mentálne alebo fyzické zdravie obyvateľstva (napríklad tak, že pomocou mikrovĺn je možné na diaľku ovládať ľudský mozog), už vstupujete do sprisahaneckého diskurzu. Ľudia majú často intuitívnu nedôveru voči technologickým novinkám, lebo si hovoria: „čo, keď sa v budúcnosti ukáže, že to bola pravda.“
Pri snahe o vyvracanie konšpiračných teórií diskutujúci narážajú na problém, že konšpiračné teórie nie sú teóriami vo vedeckom slova zmysle, častokrát vychádzajú z úplne nepodložených tvrdení, ktoré sa v princípe nedajú ani dokázať ani vyvrátiť. Navyše to, že šíritelia konšpiračných teórií nemajú na svojej strane dôkazy, pre nich ani nie je podstatné. Z ich pohľadu je totiž častokrát výhodnejšie byť nedôverčivý, ako sa nechať poškodiť systémom.
Takže hlavným hýbateľom je emócia strachu.
Určite áno. Ľudia majú strach, obavy, pocit, že svet speje k nejakej neprirodzenosti. Základnou mantrou konšpiračných teórií je najmä strach z toho ako je na tom dnešná spoločnosť. Podľa konšpiračných teoretikov je čoraz viac degenerovaná a speje ku kataklizme. Vďaka tomu vyhovujú konšpirácie najmä antisystémovým stranám a radikálnym ideológiám. Tie stavajú na tom, že spoločnosť je riadená nejakými sprisahancami, ktorých je nutné sa zbaviť, nahradiť ich, rovnako ako celý systém liberálnej demokracie. Častým atribútom pripisovaným súčasnej spoločnosti a kultúre zo strany radikálnych ideológií býva práve neprirodzenosť alebo degenerácia.
Ako by sme z pozície vedy mali podľa vás bojovať proti konšpiráciám?
Konšpiračné teórie sú dnes pomerne masovou záležitosťou a nemôžeme sa tváriť, že konšpirační teoretici sú len nejakí blázni na okraji spoločnosti. Naopak, vidíme, že konšpiračné predstavy a presvedčenia sú bežne rozšírené medzi ľuďmi. Úlohou spoločenských vied je priniesť poznatky o tom, ako a prečo ľudia takéto typy presvedčení a príbehov šíria, akým spôsobom si to zdôvodňujú, čo to vypovedá o ich pohľade na spoločnosť, aké dôsledky majú na správanie ľudí v súčasnosti, ale aj to, aké boli ich dôsledky v minulosti.
