Miroslava Galasová, vedkyňa z Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied, opisuje v krátkom „slame“ zaujímavý príbeh. Vypovedá o tom, že aj lekár je len človek a záver, ktorý si vytvorí pri vyšetrení pacienta, môže ovplyvniť jeho nálada.
Publikum na Science Slam 2 reaguje na otázky rečníkov a rečníčok. Foto: Xenia Daniela Poslon
Science Slam je medzinárodné podujatie, počas ktorého sa z vedcov stanú herci a publikum sa nielen baví, ale i vzdeláva. Slovenská akadémia vied (SAV) ho organizuje už po druhý raz. Šesť vedcov a vedkýň mohlo aj tento rok v Novej Cvernovke prostredníctvom pár minútových „slamov“ (z anglického slam poetry, čo je štýl sugestívneho alebo zábavného básnického či dramatického prednesu – pozn. red.) priblížiť vedu.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Keď k lekárke vedie zlatá brána s pitbulom
Psychologička Miroslava Galasová opisuje v krátkom „slame“ vlastný príbeh o stretnutí pacientky a lekárky. Príbeh je zároveň psychologickým rozborom, ktorý vypovedá o kognitívnych skresleniach.
„Kognitívne skreslenie, to je napríklad sklon k potvrdzovaniu seba samého alebo nadmernej sebadôvere. Úzko s ním súvisí teória duálnych procesov (teória vplyvu emócií na rozhodovanie – pozn. red.), ktorá má dva systémy. Prvý je rýchly a intuitívny, pripomína zajaca. Druhý je analytický a pomalý, pripomína korytnačku. Pri tomto všetkom je dôležitá empatia a emocionálna inteligencia. Od teórie ale radšej prejdem k praxi a vyrozprávam jeden príbeh,“ začína svoje krátke vedecké vystúpenie Miroslava Galasová, ktorú od návštevy obvodnej lekárky vždy odrádzala jedna predstava.
„Predstavila som si jej 70-ročnú sestričku, ktorá, obrazne povedané, strážila „zlatú bránu“ ako pitbul. Inak to mohla byť príjemná milá babička, ideálne by bolo, keby bola na dôchodku. Kognitívne schopnosti totiž s vekom, žiaľ, klesajú. To je fakt. Keďže ale moje problémy neustávali, zmobilizovala som sa a išla som tam. Dostala som sa z čakárne cez sestričku až do ambulancie, aj napriek tomu, že sestrička nikdy nevedela nájsť moju kartu. S oneskorením sa jej to ale vždy podarilo,“ opisuje mladá psychologička, ktorá si pred zaplneným publikom v Novej Cvernovke v Bratislave sadá na stoličku a snaží sa debatu s lekárkou čo najvernejšie priblížiť.
Psychologička Miroslava Galasová opisuje v krátkom „slame“ vlastný príbeh o stretnutí pacientky a lekárky.
Foto: Xenia Daniela Poslon
Teraz alebo nikdy
„Začala som jej rozprávať o svojich zdravotných problémoch. A potom som sa rozhodla, že budem odvážna. Vravela som si, že buď jej to prezradím teraz, alebo jej neprezradím nikdy. Povedala som jej, že sa jej musím s niečím zdôveriť. Vysvetlila som, že mám problém s jej sestričkou. Všímala som si, že výrazy v jej tvári sa menia. Pripadala som si ako v experimente psychológa Paula Ekmana (americký psychológ, ktorý sa preslávil štúdiom emócií, predovšetkým ich vzťahu k mimike – pozn. red.). Na základe výrazu tváre sa dá určiť, aké emócie asi ovládajú túto pani doktorku. Mraští obočie, to asi znamená prekvapenie, šok. Kútiky úst klesajú, asi som ju naštvala. Čo teraz?“ pýta sa Miroslava Galasová, ktorej lekárka odpovedala, že sa určite mýli, pretože na sestričku sa nikto iný nesťažuje. Zostala však profesionálkou a všetky vyšetrenia dokončila.
Zoberte si kartu
„Prišli sme na to, čo sme obidve vedeli, mala som soplík. Ale neprišli sme na to, čo ma veľmi zaujímalo, na to, čo je príčinou všetkých mojich zdravotných problémov. Keď som sa k nej s odstupom niekoľkých dní vrátila na kontrolu, oznámila mi, že keďže naša dôvera je oslabená, mala by som si zobrať kartu a nájsť iného lekára,“ uzatvára príbeh Miroslava Galasová.
Následne však ponúka psychologický rozbor príbehu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že lekárka konala iracionálne, pod vplyvom emócií, ale podľa psychologičky je opak pravdou. Z jej pohľadu bola Miroslava problematický pacient a všetci máme tendenciu zbavovať sa problémov.
„V tejto situácii by sme vedeli narátať niekoľko kognitívnych skreslení, ktorých sa lekárka zrejme dopustila. Bola tiež pod vplyvom rôznych emócií, napríklad nadmernej sebadôvery, lebo si bola istá, že jej sestrička bola skvelá. Mňa ale trápilo najviac to, že sme neprišli na to, akými reálnymi chorobami moje telo trpí. Emócie ovplyvňujú rozhodovanie bežných ľudí, to je pointou tohto príbehu. Existujú aj mnohé štúdie, ktoré to potvrdzujú,“ hovorí psychologička.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Čítať emócie sa dá naučiť
Miroslava Galasová sa svojím výskumom snaží zistiť, ako emócie, napríklad hnev, ovplyvňujú podliehanie rôznym kognitívnym odchýlkam u medikov a lekárov. „Ako príklad uvádzam sklon k potvrdzovaniu seba samého alebo už spomínanú nadmernú sebadôveru, ktoré vedú k chybným diagnózam, pričom ale v konečnom dôsledku trpí pacient. Mnoho prípadov sa končí tragicky, fatálne, no nikdy sa na ne nepríde,“ konštatuje psychologička. „Preto by sme chceli vyvinúť program, ktorý ani na jednej z troch lekárskych fakúlt na Slovensku nie je. Pomáhal by lekárom a mladým medikom orientovať sa vo svojich emóciách. Mnohí z nás sa nevyznajú vo vlastných emóciách a lekári nie sú výnimkou. Mali by sa tiež lepšie orientovať v emóciách pacientov. Verím, že aj týmto spôsobom by sme mohli znížiť napríklad množstvo chýb v diagnostike a pomôcť im lepšie sa rozhodovať,“ hovorí Miroslava Galasová.
Monika Hucáková
Foto: Xenia Daniela Poslon, Pixbay.com
(GC)