Egypťania verili, že ak budú mať veľa sexu, zabezpečí im to po smrti znovuzrodenie.
Fotografia: Archív DD
- prečo sa rozhodla Denisa Derevjaniková pre štúdium motivácií vstupu do polyamorných vzťahov,
- prečo neboli ľudia v starovekom Ríme a Egypte monogamní,
- čo ľudia od polyamorie očakávajú,
- či môže byť polyamoria len dočasným stavom.
Denisa Derevjaniková tento rok úspešne obhájila na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave (FSEV UK) svoju dizertačnú prácu s názvom Identifikácia motívov a kontextov pôsobiacich pri vstupe do polyamorie. V súčasnosti pracuje v ambulancii klinickej psychológie a je frekventantkou psychoterapeutického výcviku v Slovenskej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. V budúcnosti sa chce popri psychoterapeutickej praxi venovať aj vedeckému výskumu v oblasti partnerských vzťahov.
V máji tohto roku vám vyšla štúdia, ktorá sa venuje rôznym motiváciám zapájania sa do polyamorie. Čo vás viedlo k ich štúdiu?
Štúdium motivácií pre vstup do polyamorie bola téma, ktorú som si do Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i., sama priniesla. Nechcela som skúmať „populárne“ témy v oblasti výskumu polyamorie – akými sú napríklad žiarlivosť, benefity a riziká týchto vzťahov, jazyk polyamorných aktérov a podobne. Lákalo ma hlavne zisťovať, prečo sa človek vôbec rozhodne pre polyamoriu. Zaujímalo ma, čo od nej ľudia očakávajú, čo hľadajú, prípadne čo si kompenzujú. Taktiež som si bola vedomá, že téma motivácií nie je dostatočne dobre zmapovaná ani v zahraničí, a preto sa mi zdalo užitočné obohatiť ju práve o tieto poznatky.
Keď som bola v druhom ročníku môjho PhD. štúdia, vyšla v oblasti výskumu polyamorie prvá relevantná psychologická práca zameraná na motivácie vstupu do týchto vzťahov. Autori v nej však úplne opomenuli psychodynamické motivácie, napríklad fakt, že láka tiež ľudí, ktorí si v nej hľadajú akúsi skrýšu.
Poďme od samotného začiatku. Ako je definovaná polyamoria? Z akého slovného základu vychádza a kedy sa začalo označenie polyamoria používať?
Polyamoria je typ konsenzuálnej nonmonogamie. Konsenzuálnej z dôvodu, že ľudia dávajú dobrovoľný súhlas s týmto typom vzťahovej orientácie. Tým sa polyamoria snaží odlíšiť napríklad od podvádzania (forma nonmonogamie), ktoré väčšinou nie je konsenzuálne ani transparentné.
Slovo polyamoria pochádza z dvoch slov. Sú nimi mnoho (poly) a láska (amor), čiže ide o mnoholásku. Ľudia sa v tomto vzťahovom usporiadaní snažia budovať emočnú väzbu s viacerými osobami.
Prvýkrát sa slovo polyamoria začalo používať na pomedzí 60. a 70. rokov 20. storočia. Rozvíjala sa na pozadí viacerých diskurzov, akými bol napríklad aj feminizmus a sexuálna revolúcia. Na základe týchto silných sociálnych a kultúrnych zmien sa v našich mysliach začala čoraz viac sprítomňovať myšlienka, že žena nemusí byť ponímaná len ako sexuálny objekt mužov, ktorých sexuálna túžba je menej „ukočírovateľná“. S polyamorným hnutím sa začalo zdôrazňovať, že aj žena je subjekt svojej túžby, ktorú môže nasmerovať pokojne i na viacero osôb.
Slovo polyamoria pochádza z dvoch slov, mnoho (poly) a láska (amor), čiže mnoholáska.
V antickom Ríme alebo starovekom Egypte ľudia neholdovali veľmi monogamii. Prečo to tak bolo?
V týchto spoločnostiach bola nonmonogamia v danom čase bežná. Bolo tiež normálne, že Rimania usporadúvali takzvané sexuálne oslavy. Je dôležité podotknúť, že v starovekom Ríme sa uplatňoval „dvojitý štandard“. Muži boli tí, ktorí sa mohli sexuálne angažovať aj za hranicami svojho manželstva – realizovali si svoje sexuálne túžby aj s konkubínami. Nevnímalo sa to vtedy ako nejaká zrada ich manželiek. Išlo o bežnú záležitosť, ktorú ženy prijali, že tak „má byť“. V tomto období boli štandardom i sexuálni otroci. Muži mohli viac fungovať na pudovej báze. Ústup hedonizmu a sexuálneho pôžitkárstva aj za hranicami manželstva bol zapríčinený najmä príchodom kresťanstva, ktoré hlásalo hodnotu vzťahovej exkluzivity – hodnotu, podľa ktorej sa má láska a sexuálny akt prežívať len v manželstve, a nie aj za jeho hranicami s inými osobami.
V starovekom Egypte bola nonmonogamia presadzovaná a udržiavaná tiež na základe pôsobenia mystických presvedčení. Egypťania verili, že ak budú mať veľa sexu, zabezpečí im to ich znovuzrodenie po smrti.
Milostný trojuholník. Zdroj: iStockphoto.com
Vráťme sa do dnešnej doby a k vášmu výskumu. Aké sú primárne motivácie zapojenia sa do konsenzuálnych nonmonogamných vzťahov? Čo ľudia od nich očakávajú a čo v nich hľadajú?
Najčastejším dôvodom je verbalizovaný motív nenaplnených potrieb v monogamii. Týka sa napríklad osôb, ktoré fungujú v takýchto zväzkoch dlhšiu dobu. Výskumy ukazujú, že po približne dvoch rokoch začínajú v tele klesať „hormóny vášne“, a tak majú niektorí intenzívnejšiu potrebu znova tento stav pocítiť. Navodiť si opätovnú vášeň v monogamii je pre mnohých náročné, ba priam nemožné, a preto začnú niektorí zvažovať polyamoriu. Vďaka nej môžu mať uspokojené potreby bezpečia so svojimi primárnymi partnermi, ako i potreby nejakého dobrodružstva a vášne so sekundárnymi partnermi.
Dôležité je tiež spomenúť, že nejde vždy nutne o sexuálny typ vášne. Je mnoho aktérov, ktorí sú v polyamorii z dôvodu, aby rozširovali repertoár svojich nesexuálnych zážitkov. Mnoho mojich participantov hovorilo tiež o forme osobnostného rastu, ktorý bol v ich prípade uspokojený najmä vďaka polyamorii.
Polyamoriu vyhľadávajú taktiež ľudia, ktorí sú bisexuálne orientovaní a môžu okrem rozvíjania vzťahu s osobou opačného pohlavia budovať aj rovnako alebo podobne dôležitý vzťah s osobou rovnakého pohlavia.
Lákadlom môže byť i komunitný život, ktorého súčasťou je tiež idea spoločnej výchovy detí. Niektorí moji participanti tvrdili, že výchovu svojich rodičov vnímali ako nesprávnu. Aj to bol dôvod, prečo sa rozhodli pre polyamoriu. Verili, že v komunitných rodinách môžu zabezpečiť pre svoje deti lepšie podmienky.
Môže byť polyamoria len nejakým dočasným stavom v živote človeka?
Áno, láka aj ľudí, ktorí sú v nej len na nejaký čas. V tomto kontexte môžeme hovoriť o potrebe hľadania sa, explorácie. Týka sa najmä tých, ktorí si nie sú istí, čo od života chcú, kým sú a akého partnera si pre svoj život hľadajú. V polyamorii tak môžu fungovať s viacerými osobami naraz, na základe čoho preskúmavajú tiež svoju identitu. Proces takejto explorácie môže vyústiť i do spätného návratu, do stavu monogamie.
Vstup do polyamorie môže byť podmienený aj nedostatočným pocitom sebahodnoty, v monogamných vzťahoch sa necítia „nasýtení“. Mala som vo výskume participantov, ktorí si na základe fungovania v polyamorii boli schopní uzdraviť svoju poškodenú sebaúctu pomocou rozvíjania interpersonálnej intimity s viacerými osobami.
Ovplyvňuje motiváciu pre polyamoriu aj rodinné zázemie alebo traumy?
Jednou zo základných hodnôt polyamorie je slobodné rozhodnutie. Láka však tiež ľudí, ktorých autonómia je nejakým spôsobom narušená, a preto v nej nie sú úplne prirodzene. Mnohokrát to môže súvisieť aj so zažitými traumami. V tomto kontexte môžeme hovoriť taktiež o narušenej vzťahovej väzbe – napríklad s rodičmi. Niektorí ľudia s vyhýbavou vzťahovou väzbou vstupujú do polyamorie preto, aby sa stránili budovaniu intenzívnejšieho emocionálneho záväzku so svojimi partnermi. Z neho majú totiž vnútorný strach.
Ďalší dôvod vstupu do polyamorie môže byť zakorenený i v detstve, keď niektorí boli alebo sa cítili byť svojimi rodičmi odmietaní. Ak si následne prešli aj nejakým emočne náročným partnerským rozchodom, môžu polyamoriu vyhľadávať z dôvodu, aby sa vyhli opätovnému zažívaniu pocitov opustenia. Pred pocitmi opustenia ich chránia viacnásobné vzťahy. Motivácie sú rôzne a väčšinou je to práve spleť viacerých typov, na základe ktorých sa jedinec rozhodne polyamoriu realizovať aj vo svojom živote.
V druhej časti rozhovoru sa napríklad dočítate, prečo je polyamoria vnímaná spoločnosťou negatívne a prečo je žiarlivosť najväčším kameňom úrazu.
